Poviedka Martina Kukučína zo študentských čias má svoje opodstatnenie aj dnes. Hlavnou témou je láska dvoch priateľov k jednému dievčaťu. Dej poviedky sa začína vo februári – na polročné vysvedčenie v škole v Revúcej. Ferko Putoris je chlapec z bohatšej učiteľskej rodiny. Napriek tomu je tichý, citlivý a v úzadí. Jeho najlepší kamarát Miško Jahoda je chudobný chlapec, ktorý vo všetkom rozhoduje a vždy má vedúce postavenie. Bol o rok starší ako Ferko.
„Hľa, tu ide Miško Jahoda a Ferko Putoris, obaja už z vyššieho, a síce Miško Jahoda oktaván a Ferko Putoris septimán. Miško Jahoda, ked mu pozrieme na šaty, oblečený je chudobne, ale čistota vľúdne usmieva sa z neho; v pohyboch javí sa istá elegancia, akoby hovoril: ,Hej, keby ja mal iné šaty, veď by sa ja vedel nosiť!‘ Ferko Putoris má šaty z dobrej, mocnej látky, preto snáď sú také krátke, že ich nezdolal ešte zodrať. Je vysoký a tenký, hlava naklonená dopredu, akoby ju slabý krk nevládal na väzoch držať dorovna. I pohybuje sa nešikovne, neobzerá sa na nikoho, akoby si myslel: ,Čo je na mne, nedbám; o ľudí sa nestarám. Čo je vo mne — to je moja vec.‘
Ako každý rok aj tento sa konali fašiangy, tentoraz v blízkej dedine Jatková. V programe Ferko vystupoval ako vždy v úzadí – hral na husle v orchestri. Na rozdiel od neho, Miško mal jednu z hlavných rolí, veselú, všetci sa na ňom smiali. Po programe nasledovala zábava, bál. Miško tancoval celý čas na parkete s dievčatami, Ferko iba sedel a obzeral si ľudí. Keď vtom medzi nimi zbadal, na stoličke sediace dievča. Bola to Elena, dcéra bohatého učiteľa Petra Zvarinu z Motišoviec. Pamätal si ju spred roka, keď na Veľkú noc spolu s Miškom išli okolo jej domu a Miško sa vtedy rozhodol obliať ju, pretože Ferkovi sa páčila a preto sa hanbil. Za ten rok na ňu aj pozabudol. Miško za ňou prišiel požiadať ju o tanec.

„Musíš ty so mnou tancovať, a čo budeš popod nebo lietať, neujdeš mi už,“ myslel Miško, keď hudci začali ladiť svoje nástroje. Vykročil pravou nohou, lebo videl tiež oktavána L., ako si muštruje tanečnice a po rozhodnutí nespúšťa oči z Eleny. Hudba zaznela, mládež rozsypala sa sieňou ako kŕdeľ vyplašených holubov. Oktaván mal dlhé nohy a istú zručnosť raziť si cestu. Už bol pred Elenou, keď Miško dobehol a vysekol svoju poklonu.

     Tancovali spolu, no vďaka nejakému druhému chlapcovi sa trochu povadili. Jej matka sa zatiaľ rozprávala s učiteľom jej syna Petríka, ktorý jej prezradil, že v poslednej dobe sa veľmi zle učí.
„Veľa toho trápenia tiež nebude. Chlapec je lenivý a samopašný. Dostal úlohu z počtov — nevyhotovil ju, ani len príklady nevpísal do zošitu. Profesorovi oddal zošit prázdny.“
Odporučil jej inštruktora, ktorý by Petríka doučoval. Keďže práve vtedy išiel Miško okolo, učiteľ, ktorý ho poznal zo školy, jej ho doporučil. Miško sa dobre učil a nemal žiadne peniaze, a preto by mal byť rád takejto práci
. Miško to s radosťou samozrejme prijal. Na konci zábavy sa Ferko s Elenou stretli a urobila mu veľkú radosť tým, že si ho pamätala.
Elena vo dvore zbadala, že zabudla kdesi v sieni vejár. Bežala k dverám, že si ho vezme. Ale tu vynorila sa vysoká, nahrbená postava s vejárom v ruke, s jasavou tvárou. Bol to Ferko. Ako sa videl s ňou zoči-voči, skoro pustil vejár na zem. Podal jej ho chvejúcou sa rukou. Bol smiešny tak, ako tu stál, strcaný ľuďmi sem i tam. Ale čosi jej hatilo smiech, takže zostala vážnou. Prijala vejár s milým, krotkým úsmevom.
„Ďakujem vám.“
„Ja tiež — vlastne ja by som mal skôr ďakovať,“ ozval sa jeho hlas, príjemný, mäkký.
,Aha, ten vie i hovoriť! A čo to vraví?’ Obzrela sa naň ešte raz: videla ho tam pod stenou nerozhodne stáť. Zdá sa, že chcel by pobehnúť za ňou, čosi jej povedať. Elenu nadišiel kýsi vrtoch — obrátila sa k nemu.
„Ďakovať, vravíte — za čo?“
„Že som s vami hovoril.“
„To ste i ináč mohli. Bolo dosť príležitosti pri tanci — prepásli ste ju. Hnevám sa na vás! Starý známy, a nevykrútiť ma ani raz!“
Ferko hľadal odpoveď. ,Starý známy!’ Divoká radosť zvírila mu dušu. ,Ona ešte nezabudla!’ Chcel dačo odpovedať, ale už jej tu nebolo, už sedela na vozíku. Ferko stál dlho opretý o stenu ako spitý.
Na druhý deň začal Miško Petríka učiť. Bol veľmi rozmaznaný, preto sa mu veľmi ťažko učilo. Miško mu stále iba nadával, prečo nič nevie. To si všimol Ferko, trochu horší žiak, a ujal sa ho. Vysvetlil mu, že ani jemu latinčina veľmi nejde, a preto sa môžu učievať spolu. Pritom ale Ferko stále myslel iba na Elenu, Petríkovu sestru. Petrík si Ferka veľmi obľúbil, pričom Miška nemal vôbec rád.
Blížili sa Veľkonočné prázdniny a Miško bol od Petríkovej mamy pozvaný k nim, do dediny Motišovce. Petrík sa ale nevedel zmieriť s tým, ako vydrží bez svojho najlepšieho kamaráta, Ferka, tak dlho. V deň odchodu, preto ešte Petrík presvedčil matku, aby pozvali na prázdniny aj Ferka. Ten bol iba rád, lebo sa tešil hlavne na Elenu.
Rodina bola veľmi bohatá, a preto boli k dvom hosťom veľmi pohostinní. Ferko sa zblížil s Elenou, ale Miškovi sa tiež začala páčiť. Preto medzi priateľmi vznikali rozpory, takže počas tých dvoch týždňov strávených v Motišovciach, sa ani nebavili. A keď aj, iba sa hádali. Miško nevedel, že Elena sa páči Ferkovi a naopak. Preto na seba žiarlili.
„A Elena čo?“ spýtal sa, pozrúc mu ostro do očí.
Ferko sa zapálil, hľadel von oknom do rozkvitnutého sadu. Teraz nebol by za svet pozrel na Miška.
„Tebe sa páči — vidím.“
„Mne?“
„Áno. Tvoja tvár je ani čítanka pre dedinské školy: ľahko je z nej čítať. Veď si ty po uši zaľúbený do nej.“
„Ja?“
„Áno, a ešte sa tajíš. To je najsmiešnejšie. Prečo sa tajíš: preto, že sa hanbíš za ten cit, vlastne za tú slabosť. Ona ťa už má; pekne ťa ovila, ako pavúk mušku, keď mu sadne do siete. Darmo sa trepotáš — už ťa má!“
„A čo hovoríš tak o nej? Čo ti urobila? Elena nechytá nikoho. Jej to netreba: za ňou idú sami… Kto sa jej zblíži, musí byť okúzlený. Lebo u nej je tak milo, tak dobre… Vzbudila i vo mne city, ale sa nehanbím za ne. Len urážať si ich nedám. Keby si ty tak cítil, vedel by si, ako taká urážka páli, bolí…“
Miško dokonca povedal Ferkovi, prečo pozvanie prijal. Ževraj to bolo len zo zľutovania.
„Začínaš hovoriť nejasne… To robí každý hrdina v dobrom románe, keď sa ide dotuha zaľúbiť. Ja som tých hrdinov nemohol nikdy pochopiť, ani teba nemôžem teraz: ako je to možné pri zdravom rozume tak blúdiť, robiť sa smiešnym… Ale radím ti — vráť sa z kratšej cesty. Škoda času zabíjať ho daromným snením. Lebo to je len sen — fúkneš a všetko sa rozplynie… Ostatne, neschvaľujem ani to, že si tak ochotne sem išiel. Oni ťa zvali zo zdvorilosti — a ty si to bral za hotovú mincu. Čo tu máš za prácu? Učiť nemáš koho — si tu zbytočný, možno na ťarchu…“
Preto sa Ferko jedno ráno rozhodol odísť, no starý Zvarina ho zastavil. Potom Miško zakázal Petríkovi baviť sa s Ferkom, že to má na jeho učenie zlý vplyv. To však odvolal potom, ako vyznal Elene lásku, lebo tá ju neopätovala. Ferko o ničom nevedel.

„Slečna, ja vás milujem — teraz už viete všetko…“
Elena pocítila na chvíľu strnutie, ruky zastali v práci. Povstala a pozrela mu do tváre. Jej čisté, jasné oko spočinulo na ňom. On zahľadel sa do tichej hladiny; videl v nej, aký je on nízky i s tým náhlym zážihom vášne v tvári oproti tichému, jasnému pokoju, ktorý opanoval teraz celú jej bytosť. ,Čo som to urobil — načo som to urobil?’ ozval sa mu neznámy hlas v duši. ,Čo na to odpovedať?’ pomyslela a táto otázka jej mimovoľne uletela z úst. Miško ju počul a znela mu tak žiaľne!
„Odpovedať! Čo vám srdce káže,“ riekol on ticho.
„Srdce!“ usmiala sa, ale Miškovi pozdalo sa, akoby to bol úsmev chorého. „Čo môže srdce hovoriť, keď je vzbúrené. Vaše slová dotkli sa všetkých jeho strún, tie sa rozozvučali… Tam je búrka!“
„A u mňa? Myslíte, u mňa je pokoj, ticho? Oddávna neznám, čo je pokoj… I tu je búrka citov, ale nad nimi všetkými panuje jediný: ten, ktorý som vám odokryl. U vás sa tiež musí ozvať, vy musíte ho znať!“
„U mňa sa neozval…“
Na druhý deň jej zas on povedal, že sa mu páči.
„Slečna, musím ešte čosi povedať. Vášho brata som si obľúbil… Hlavnú príčinu som zamlčal. Keď som videl jeho, myslel som vždy na vás.“
Na to tiež ona nič nepovedala. Povedala len niečo o Miškovi. On si z toho vyvodil, že ľúbi Miška. Povedal mu to a Miško bol veľmi šťastný. Ten si zas vymyslel, že Elena neľúbi Ferka len kvôli tomu, že je primladý a nechcelo by sa jej naňho toľko rokov čakať. To však nebola pravda. Ferko chcel kvôli Elene zmeniť svoje plány a vyštudovať za učiteľa, namiesto teológa. Bolo to kvôli tomu, aby rýchlejšie skončil školu a mohol si zobrať Elenu za ženu.
„Hneď, ako do Revúcej prídem, prestúpim do semeniska. O dva roky som už učiteľom, sám sebe pánom, a…“
„Tak? Učiteľstvo sa vám teda páči.“
„Veľmi, veľmi!“ prisviedčal s ohňom, akého je schopná len mladá, zápalistá duša. Neušlo mu milé prekvapenie, ktoré vyvolali jeho reči na tvár Eleny: a to ho rozohňovalo. „Komu by sa nepáčilo! Najvznešenejší stav, prvý stav na svete! Vychovávať ľudstvo, označiť mu cieľ, dať mu smer — preporodiť ho. To je soľ zeme, ako hovorí Písmo, bez neho by neboli ľudia ľuďmi!“
 Keď to však napísal otcovi, nesúhlasil.
Krátko po príchode do Revúcej sa konal majáles, na ktorom nechýbala Petríkova rodina. Miško už na Elenu pomaly zabudol, celý večer tancoval s inou. Keď ju však Ferko znova zbadal, všetko sa mu vrátilo. Celý večer sa bavila s farárom a Ferka ubezpečila, že ostanú iba priateľmi. Prešiel pár krokov do lesa a plakal.
V knihe sú zachytené materiálne rozdiely medzi vrstvami tej doby, ale autor nepoukazuje na to, že by boli chudobnejší nejako diskriminovaní. Veď Miško, ktorý bol chudobný bol dokonca až namyslený. V knihe sa objavujú vnútorné monológy, čo pomáha čitateľovi celkovo sa vžiť do postáv. Napríklad Ferkov vnútorný monológ po tom, ako si myslel, že Elena ľúbi Miška :
„ Nie, nebudem nariekať, ani sa žalovať. Môj bôľ ostane mojím bôľom, ako láska, z ktorej sa zrodil, bola moja.. Nebudem ho stavať ľuďom na oči, on bude mojím spoločníkom i mojím – blahom. S ním budem sa kochať, lebo mi pripomenie krásny sen prvej mladosti – a ľudia nebudú tušiť, čo mám v sebe za poklad.“
Poviedka sa nekončí tragicky, ale tak ako to často v živote býva – zabudnutím.