Veľká francúzska revolúcia a obdobie vlády Napoleona Bonaparte vyvolali v Európe obrovské zmeny a vydesili absolustické vlády. Tie chceli využiť Napoleonovu porážku a vrátiť vývoj späť do starých kolají. Táto úloha pripadla kongresu víťaznej protinapoleonskej koalície,ktorú rokoval vo Viedni od jesene 1814 do júna 1815. Kongres mal odstrániť politické zmeny, ktoré privodila francúzska revolúcia a Napoleon, a vrátiť Európu k absolutizmu.
Rokovanie bolo prerušené tvz. stodňovým cisárstvom Napoleona po návrate z Elby. Zvarečné dokumenty sa podpísali niekoľko dní pred bitkou pri Waterloo.
Najvýznamnejšie úlohy zohrávali delegácie Rakúska, Pruska, Veľkej Británie a Ruska. Hlavnou postavou  kongresu a architektom zmien po napoleonskej Európe bol rakúsky kancelár Metternich.
Kongres určil aj novú politickú mapu Európy. Pôvodné s snyhy vymazať Francúzsko z mapy Európy pre odpor Ruska nevyšli. Rusko presadzovalo rovnováhu síl v Európe. Francúzsko sa obnovilo v hraniciach z roku 1792 a na trón sa vrátila dynastia Bourbonovcov. Najväčšie územia získalo Rakúsko. Vzniklo spojené kráľovstvo. Švajčiarsko bolo vyhlásené za nezávislí štát. Hranice sa menili bez ohľadu na názory obyvateľov území. ktorých sa zmeny týkali. Francúzsko muselo platiť vojnovú náhradu.

Výsledkom kongresu bol vznik Nemeckého spolku namiesto Svätej ríše rímskej. Združoval 35 nemeckých štátov a 4 slobodné mestá.
Hlavnú úlohu v spolku zohralo Rakúsko a Prusko. V záverečnom dokumente sa víťazné mocnosti zaviazali zabezpečiť mier v Európe, rovnováhu síl a nemennosť hraníc. Na popud ruského cára Alexandra I. podpísali ešte  vyhlásenie pod názvom Svätá aliancia. Nasledujúcich 30 rokov žila Európa pod vplyvom záverov a politiky Viedenského kongresu. Vývoj Európy napriek všetkej húževnatosti Mettermicha a jeho spojencov nezadržateľne smeroval k novému veľkému revolučnému výbuchu.