V diele A.S. Puškina Kapitánova dcéra ma najviac zaujala jedna z kľúčových, avšak negatívnych postáv, Jemeljan Ivanovič Pugačov. Napriek jeho zápornému charakteru vo mne po prečítaní tohto románu vzbudzoval oveľa väčšie sympatie než iní, menší ničomníci.
Pugačov bol pôvodom donský kozák. Už jeho zovňajšok sa mi videl pozoruhodný: „Bol asi štyridsaťročný, strednej postavy, chudorľavý, širokoplecí. V čiernej brade sa mu miestami ukazovali i šediny. Živé veľké očiská len tak blýskali a ustavične behali. Tvár mala dosť príjemný výraz, ale šelmovský.“ Pri prvom stretnutí s Petrom Andejevičom Griňovom to bol pijan túlajúci sa po nocľažných domoch, čomu nasvedčovalo aj jeho oblečenie - otrhaný starý kabát nehodný na nosenie v miestnom počasí a tatárske nohavice. Ani pálenku nikdy neodmietol, čo sa však nedá povedať o čaji . Pri ďalšom sa z neho stal veliteľ vzbúrencov pokladajúci sa za dávno mŕtveho ruského cára Petra III, ktorý sediac na bielom koni obliehal pevnosti a otriasal štátom. Na sebe mal pekný červený kozácky kaftan obšitý pozamentami a vysokú soboliu čiapku so zlatými strapcami.
Ako vyslúžily vojak ruskej armády mal mnoho neoceniteľných skúseností a poznal aj vojenské taktiky. Vynikal dôvtipom a chladnokrvnosťou. Všetkých prekvapoval svojim znamenitým čuchom, vďaka čomu pravdepodobne zachránil život sebe i Griňovovi. Jeho krutosť mu zabezpečovala rešpekt u svojich vojakov, ktorými často boli zlodeji, barbari a zbojníci. Pri každom zlyhaní však mohol očakávať zradu alebo vzburu svojho „vydareného vojska“. Musel byt preto aj veľmi opatrný a s dôverou to veľmi nepreháňať. Nespoliehal však len na seba. O dôležitých rozhodnutiach vždy rokoval so svojimi najvernejšími v rade starších, ktorí sa jeden k druhému správali ako kamaráti a pred svojím vodcom sa nad sebou nevyvyšovali. Z tých všetkých bezhranične dôveroval len dvom svojim obľúbencom, bielbordskému kaprálovi Naumičovi a Afanásovi Sokolovovi. Pred nimi nič neskrýval.
Pugačov sa stal tŕňom v oku mnohých ruských veliteľov a politických vodcov. Strašná povesť ho často predbiehala a uľahčovala mu tak porážať nepriateľov. V boji bol síce krutý, no nikdy podlý. Neútočil bez upozornenia na nepripraveného nepriateľa. Vždy dal možnosť svojmu protivníkovi vzdať sa a bez boja sa pripojiť k vzbúrencom. Tých, čo ho nechceli uznať za svojho pána, čakala šibenica. Vďaka jeho ctižiadostivosti zahynulo mnoho oficierov, kapitánov, ba aj pár generálov. Nestrpel neposlušnosť a výsmech a rovnako trestal smrťou, aj keď niekto urážal jeho vojsko. Vzbudzoval strach, ktorý mu zabezpečoval ohromnú moc. Nechával sa nazývať pánom a hosudárom. Napriek tomu sa nehral na Boha, práve naopak, podporoval ľud vo viere.
Pugačov bol jednoducho pre všetkých iba vyvrheľom a zlodejom. Pre všetkých okrem jediného, Petra Griňova. Ten poznal aj jeho druhú stránku, o ktorej však nikto iný nevedel, a jedinému mu ho bolo ľúto. V Griňovovej spoločnosti sa Pugačov dokázal odviazať, zabávať sa, ba dokonca sa niekedy aj úprimne usmiať. Preukazoval mu množstvo milostí a ústupkov. Nechal ho žiť, a to všetko len pre Petrov zajačí kabát a cnosť, ktorou si získal jeho náklonnosť. Kamenná stena v Pugačovovej duši bola jednoducho prerazená. Aj keď mal v jeho očiach veľkú vinu, nenútil Griňova, aby ho uznal za svojho pána, práve naopak, vždy mu vyšiel v ústrety a pomohol, hoci vedel, že Peter nikdy nebude na jeho strane. Napokon sa však spriatelili.
Toto je len zlomok z bohatého Pugačovho života. Na záver by som chcel len dodať, že Jemeljana Ivanoviča Pugačova chytili a patrične potrestali za jeho skutky koncom roku 1774, kedy aj odvisol na šibenici.
Pugačov je pre mňa veľmi zaujímavou literárnou postavou, pretože nie je skrz-naskrz zloduch, no ani prehnane idealizovaný hrdina. Je to jednoducho skutočný človek. A hoci ublížil mnohým ľuďom, neprial som mu smrť.