GUSTÁV KAZIMÍR ZECHENTER – LASKOMERSKÝ
Novela Lipovianska maša, s podtitulom Rozprávka zo života ľudu slovenského, jeho najrozsiahlejšia novela. V diele je po prvýkrát nastolená sociálna problematika pohronského železiarskeho robotníctva.
Sú tu prvky romantizmu – romantický dej: láska medzi Aničkou Dymákovou, vnučkou majiteľa huty a ideálnym slovenským mládencom Jankom Dubcom, prekážky v láske , autorská reč a dialógy, rozdelenie postáv na dobré a zlé, vlastencov a maďarónov, záver – dobro víťazí nad zlom.
Sú tu aj prvky realizmu – opis poľovačky, opisy poľovníkov, prostredie huty a život robotníkov, scénky z prírody.
O Aničku sa uchádza aj uhlomerač Ravasy, intrigán, maďarón a vrah. Dymák mal dobré srdce, ale nenávidel Slovákov, bol maďarón. Janko bol pre neho panslávom / národne orientovaný Slovák/. Ravasy pracoval pre Dymáka, bol pre neho pravou rukou. Podnecoval Dymákovu nenávisť voči Jankovi. Janko požiadal Dymáka o ruku Aničky. Dymák ho vyhodil a dal mu najavo, že nie je hoden Aničky. Ravasy tiež požiadal o ruku Aničky. Anička Ravasyho odmietla, ale Dymák jej povedal, že sa musí podrobiť jeho vôli, inak ju vydedí a z domu vyhodí. Ravasy podpílil lavičku, po ktorej sa má vracať zo zbierania byliniek Janko, ale ide stade čipkár a zabije sa ten. Keď Ravasy zistí svoj omyl, vrazí do srdca čipkára Jankov nôž, ktorý mu predtým ukradol. Medzitým Dymáka napadne na poľovačke postrelený medveď. Janko ho zachráni. Po Janka prídu žandári a obvinia ho za vraždu čipkára. Ravasy sa chytí do pasce na medvede. Keď ho nájdu, prizná sa k vražde a zomiera. Janko a Anička sa zobrali a mali troch synov.
PRIBLÍŽTE ETAPY VÝVINU SPISOVNEJ SLOVENČINY VRÁTANE OSOBNOSTÍ LINGVISTIKY
- praslovančina sa vyčlenila zo spoločného indoeurópskeho prajazyka
- rozdelenie praslovanského jazyka v 6 stor. na východné slovanské jazyka ( ruština, ukrajinčina, bieloruština), západoslovanské jazyky ( čeština, lužická srbčina, slovenčina, poľština) a južnoslovanské jazyky ( slovinčina, bulharčina, macedónčina, srbčina)
- 863 Konštantín a Metod zostavila starosloviensky jazyk na základe nárečia z okolia Solúna a hlaholiku – prvé slovanské písmo, neskôr ju ich žiaci upravili na cyriliku
- po ich odchode z Veľkej Moravy sa ako úradný jazyk používa latinčina od 10. stor. do 15. stor.
- v 14. – 16. stor. sa používa slovakizovaná čeština
- 1787 kodifikácia slovenského jazyka Anton Bernolák na základe kultúrnej západoslovenčiny
napísal kodifikačné príručky Slovenská gramatika, Slovník Slovensko česko latinsko nemecko uhorský, Etymológia slovanských slov, Filologicko kritická rozprava o slovenských písmenách
nepísal y, namiesto v – w, namiesto j – g, fonetický pravopis – píš ako počuješ, mäkkosť spoluhlásky sa vždy dôkladne označovala, podstatné mená písal s veľkým písmenom
- druhá kodifikácia slovenského jazyka Ľudovít Štúr 1943 na základe stredoslovenského nárečia, kodifikačné príručky: Nárečia slovenskuo alebo potreba písania v tomto nárečí, Náuka reči slovenskej
mäkkosť spoluhlásky sa vždy dôkladne označovala, nepoznal ľ, ia ie iu ô, písal len „i“, koncovka – maluo, bou, fonetický pravopis
- 1851 Hodžovsko-hatalovská reforma, Hodža nesúhlasil s niektorými pravopisnými javmi Štúra, požadoval jeho úpravu, V r. 1852 vyšla jeho Krátka mluvnica slovenská, Zmeny: zaviedol „y“, etymologický pravopis – podľa histórie, napr. v 10. stor,. sa písalo „ vladyka“, tak to zaviedol, zaviedol ľ, ia ie iu ô, ä, koncovku: bol, de te ne le di ti ni li – nepíše sa mäkčeň
- 1902 Samo Czambel vydal Rukoväť spisovnej reči slovenskej - kodifikačná príručka, druhé a tretie vydanie Rukovete upravil Jozef Škultéty
- 1931 prvé Pravidlé slovenského pravopisu, Václav Vážny a kol.
- 1953 Pravidlá slovenského pravopisu – zaviedol sa taktiež fonematický princíp – jedna fonéma ( hláska) je zapísaná jedným písmenom a – a
- úprava slovenského pravopisu: 1991, 1998, 2000, zmenilo sa písanie v adrese: ulica – Ulica, námestie – Námestie, smena – zmena, dočervena aj do červena, čiarku nepíšeme pred priraďovacími spojkami a i aj ani či alebo