EŽO VLKOLINSKÝ

EŽO VLKOLINSKÝ

                Zemania sa od sedliakov neodlišujú majetkom ( aj niektorí sedliaci sú bohatí), ani spôsobmi obživy ( aj zemania sami obrábajú svoju pôdu), ale len zvykmi, oblečením a hlavne udržiavaním odstupu od sedliakov v dedine a aj tým, že deti krstili biblickými menami, napr.: Ezechiel, Eliáš, Jakub, Peter, Šimon, Benjamín, Judita, Estera. Sedliaci sú rozni – tí chudobnejší sú paholkami, pracujú na cudzích gazdovstvách. tí bohatí sú rovnocennými partnermi zemanov. Často sa im majetkovo darí lepšie ako zemanom. Sú hrdí, dodržiavajú svoje zvyky, aj keď sa im zemania vysmievajú.

Dej: Vdova – zemanka - Estera Vlkolinská poctivou prácou uchovala majetok pre svojho syna, ktorého dobre vychovala. Eža považujú za dobrú partiu nielen preto, že je zeman, ale predovšetkým preto, že je rozumný gazda, bohatý a pracovitý.

Vzťahy so synom sa narušia, keď sa Ežo rozhodne oženiť so sedliackym dievčaťom Žofkou Bockovie.  Matka syna vyhodí z domu. Matka sa so synom zmieri až po piatich rokoch, keď ju na cesto domov osloví malý vnuk Benko a pýta si jabĺčko z jej sadu. Estera sa nedokáže ubrániť citu k vnukovi, prijme naspäť svojho syna aj sedliacku nevestu.

GÁBOR VLKOLINSKÝ

Situácia v druhej zemianskej rodine je úplne odlišná. Gáborova matka aj otec prepili majetok a ich syn nemá nič. Gábor prestane byť vhodným ženíchom pre zemianske dievča. Potom, čo ho odmietnu tri zemianske dievčatá, chce si vziať život. V tom mu zabráni jeho bratranec Ežo, ktorý mu poradí, aby si vybral nevestu spomedzi sedliačok. Toto Gábor aj urobí. Prižení sa k Blažkovcom.

MARTIN KUKUČÍN

-          predstaviteľ kritického realizmu, zobrazuje pravdivo zemianstvo v sociálnom  i morálnom úpadku.

KEĎ BÁČIK Z CHCHOĽOVA UMRIE

-          V kultovej poviedke Keď báčik z Chochoľova umrie  raz a navždy vyrieši problém zemianstva, zemianstvo je  pre neho vrstva nekompetentná, neschopná stať sa hybnou silou národa - ani mravne ani ekonomicky

Ústrednou postavou poviedky je gazda Ondrej Tráva. „Ondrej Tráva, gazda v Kameňanoch, zavesil gazdovanie na klinec a oddal sa na špekuláciu“ ( podnikaniu). V krčme, po jarmoku , sa zoznámi s Adušom Domanickým - pánom z Domaníc. Ten, pod vplyvom alkoholu, rozpráva o svojom strýcovi - dekanovi z Chochoľova, o jačmeni a ovse a o výhodnej cene. Ziskuchtivý Tráva, zlákaný nízkou cenou, hneď zloží zálohu na daný tovar a dohodnú sa na ďalší deň k dovozu jačmeňa.

-          Tráva však na druhy deň do Domaníc ísť nemôže. Rozhodne sa teda, že po jarmoku v Svätom Tomáši, zájde za Adušom po jačmeň. Tu prespáva u neznámych ľudí a dozvedá sa, že pán Aduš zdedil síce krásny kaštieľ, ale pre jeho lenivosť chátra, že báčik z Chochoľova mu síce pomáha, ale Aduš všetko premrhá. A nakoniec to najhlavnejšie: „ Berie závdavky, od koho môže. Predáva, i čo nemá. „Ondrej sa teda vydá na kaštieľ Aduša Domanického, ktorý však ako kaštieľ vôbec nevyzerá - zanedbaný, schátralý - takmer zrúcanina. Jeho obavy sú čoraz silnejšie. Pán Aduš ešte spal, no Ondrej - nahnevaný, zahanbený a netrpezlivý , zobudí ho. „Ondrej očakával, že pán Aduš bude zronený, v rozpakoch, alebo že bude všetko tajiť, alebo že vystúpi proti nemu nepriateľsky: a to sa nestalo. Práve bol veselý, jarý, dobrej nálady, vľúdny: nebolo na ňom vidno, že ho trápi Ondrejova návšteva, alebo do rozpakov uvádza.“ Aduš, ukazujúc Ondrejovi celý svoj statok, komentuje všetko slovami „Keď báčik z Chochoľova umrie, ...“ opraví , dostavia, postaví, dostane, zdedí, ...Konečne sa dostanú na tému „jačmeň“ a pán Aduš Ondrejovi vysvetli, že si vlastne sám poškodil tým, že neprišiel v dohodnutom termíne. „Mne je ľúto, ale kto neskoro chodí, sám sebe škodí. Čakal som vás po Ondrejskom jarmoku. Čakám deň, dva, tri, nechodili ste, ani písmo od vás, nuž som jačmeň inému predal.“ Aduš sľúbi, že závdavok – desiatku  vráti „pravda, dnes nie, lebo ju pri sebe nemám, ale keď báčik z Chochoľova ...“