Honoré de Balzac

Honoré de Balzac: Ľudská komédia – Otec Goriot,

sestry Bronteové: Emily Bronteová:  Búrlivé výšiny, Charlote Bronteová:  Jana Eyrová,

Nikolaj Vasilievič Gogoľ: Petrohradské poviedky, Revízor,  Mŕtve duše

Ivan Sergejevič Turgenev: Poľovníkove zápisky

Fiodor Michailovič Dostojevskij: Biedni ľudia, Zápisky z mŕtveho domu, Bratia Karamazovovci, Hráč, Zločin a trest

 Lev Nikolajevič Tolstoj: Vojna a mier, Anna Kareninová

Anton Pavlovič Čechov: div. hra: Višňový sad, poviedky: Chameleón, Úradníkova smrť

V slovenskej literatúre tvorili:

P. O. Hviezdoslav: lyrika: SONETY , LETOROSTY, ŽALMY A HYMNY, PRECHÁDZKY JAROU, PRECHÁDZKY LETOM, STESKY, DOZVUKY ,  dráma: Herodes a Herodias,  epika: Hájnikova žena, Ežo a Gábor Vlkolínsky, Zuzanka Hraškovie

B. S. Timrava: Hrdinovia, Ťapákovci , Skon Paľa Ročku

J. G. Tajovský : Apoliena, Mamka Pôstková, Na chlieb, Horký chlieb, Žliebky, Prvé hodinky, Do kúpeľa,

Jesenský: Verše, Verše II, Demokrati, Malomestské rozprávky

Kukučín, Rysavá jalovica, Keď báčik z Chochoľova umrie. Neprebudený

Predstavitelia realizmu sa usilovali objektívne zobraziť spoločenské procesy, ľudské vzťahy, charaktery. Zobrazujú postavy zo všetkých vrstiev.

Na prelome 19. a 20. stor. vznikajú nové umelecké smery pod názvom moderna a avantgarda. Do moderny patrí: symbolizmus, dekadencia a impresionizmus. ( Ivan Krasko, Vladimír Roy, Ivan Gall, Verlaine, Baudelaire, Rimbaud) Do avantgardy kubizmus, futurizmus, kubofuturizmus, dadaizmus, expresionizmus, konštruktivizmus, surrealizmus ( u nás nadrealizmus: Rudolf Fábry, Štefan Žáry).

V medzivojnovom období vzniká veľké množstvo smerov v poézii i v próze. V poézii: Vitalizmus ( Ján Smrek), symbolizmus E. B. Lukáč, katolícka moderna ( Dilong, Hlbina, Silan), v próze socialistický realizmus: Peter Jilemnický Víťazný pád, sociálno – psychologický realizmus: Jozef Cíger Hronský: Jozef Mak, lyrizovaná próza: Dobroslav Chrobák: Drak sa vracia, Margita Figuli: Tri gaštanové kone, František Švantner: Malka, Nevesta hôľ. Medzivojnová dráma: Július Barč Ivan: Matka, Mastný hrniec,  Ivan Stodola: Bačova žena, Jožko Púčik a jeho kariéra,  Peter Zvon: Tanec nad plačom.

Literatúra po r. 1945 – svetová . Druhá svetová vojna hlboko zasiahla do života ľudí i do ich myslenia. Otrasné udalosti vojny ovplyvnili tematiku i estetickú podobu umenia, najmä literatúry. Mnohí autori sa stali akýmsi svedomím národa, chcú zapôsobiť na city čitateľa. Rozdelenie Európy na západný a východný blok rozdelilo aj kultúru a literatúru. Kým západná literatúra nadväzovala na predvojnové umelecké smery a súčasne experimentovala s novými, v literatúrach socialistických krajín vládol jednotný umelecký smer: socialistický realizmus  a každý pokus o experimentovanie s formou literárneho diela bol odsúdený ako dekadentný – úpadkový.

Po roku 1945 začali v západoeurópskej a americkej literatúre vznikať nové umelecké smery a prúdy. Niektoré po čase zanikli, iné pretrvávajú dodnes.  Z americkej literatúry sú najznámejší: John Steinbeck – napísal romány O myšiach a ľuďoch, Ovocie hnevu. Zobrazuje tu ľudí v obd. hosp. krízy. Jerome David Salinger – román Kto chytá v žite – pozerá sa na svet očami 16 roč. chlapca, ktorý chce zachrániť svet, ale nedá sa to uskutočniť. Kritizuje svet dospelých – ich honbu za peniazmi, citovú prázdnotu. Joseph Heller román Hlava XXII – zobrazil tu človeka v obd. vojny a jeho bezmocnosť proti absurdným podmienkam na vojne.