Dráma vznikla v starovekom Grécku z náboženských osláv Dionýza, boha vína. Z chórových piesní spievaných na tejto oslave sa vyvinula grécka dráma – tragédia a komédia. Pôvodne v dráme vystupoval chór ( zbor spevákov), ktorý spieval, tancoval, komentoval dej a viedol dialóg s jediným hercom. Postupne sa počet hercov zvyšoval na 2 a na 3 a úloha chóru sa znižovala. V tragédii mal chór 12 – 15 členov, v komédii 24. Chór mal svojho hlavného predstaviteľa – náčelníka. Chór vyjadroval posolstvo bohov, komentoval dej, charakterizoval postavy a ich činy. Neskôr sa jeho úloha znížila iba na hudobné zložky sprevádzajúce dej. Hercami mohli byť len muži, jeden herec hral aj viac úloh ( aj ženské roly). Herci vystupovali v maskách, ktoré mali aj akustickú funkciu ( otvor v maske mal funkciu megafónu). Herci používali kostýmy a topánky s vysokými podrážkami. Divadlo sa hralo v amfiteátroch – v kruhových divadlách pod šírym nebom s vynikajúcou akustikou.
V antickej dráme sa museli dodržiavať 3 jednoty:
Jednota miesta – dej sa mohol odohrávať iba na jednom mieste
Jednota času – dej sa musel odohrať do 24 hodín
Jednota deja – dej sa sústreďuje okolo jedného hrdinu a jednej zápletky
Vonkajšie členenie drámy:
- dejstvá – časti oddelené dvíhaním a spúšťaním opony, mení sa javisko
- scéna – zmena všetkých osôb na javisku
- výstupy – zmena počtu osôb na javisku
Vnútorné členenie drámy
- expozícia – úvod – predstavuje sa prostredie, prichádzajú postavy
- kolízia – zauzlenie – zápletka – objavuje sa udalosť alebo čin, ktorý skomplikuje vzťahy postáv
- kríza – zrážka medzi postavami
- peripetia – obrat deja, nečakaný zvrat
- rozuzlenie ( v tragédii – katastrofa – trest, tragické ukončenie konfliktu, v komédii hapy end – šťastný koniec
Znaky drámy:
- Neprítomnosť rozprávača, všetko, čo sa v dráme odohráva vieme z dialógu
- dialogickosť – dialóg musí byť dramatický, lebo je nositeľom napätia, charakterotvorný, lebo prostredníctvom neho sa dozvedáme charakter postavy, autor charakterizuje postavy prostredníctvom jazyka a konania – chýba tu opis a komentár rozprávača
- dialóg je rozhovor postáv v aktuálnom čase, prehovor jednej z postáv dialógu je replika
- pre drámu je príznačné ustavičné stupňovanie napätia, ktoré speje k rozuzleniu
- okrem dialógu dráma používa aj monológ – ten patrí výhradne hlavnej postave, ako príklad možno uviesť známy monológ Hamleta: „Byť či nebyť – kto mi odpovie...“
- vo svojich začiatkoch dráma bola písaná výlučne vo veršoch, v súčasnosti je písaná formou prózy
- dráma má dej – ako epika
- postavy vyjadrujú svoje pocity, nálady, myšlienka ako v lyrike
- v antickom Grécku vznikli 2 základné žánre drámy: komédie a tragédia
- v súčasnosti existujú dramatické žánre: činohra ( má vážny dej ale nekončí sa tragicky), veselohra, fraška ( druh komédie, prevláda tu situačná komika a nadsázka), groteska ( zveličovanie), tragikomédia, rozhlasová, televízna, bábková hra, burleska, gag, estráda, monodráma, film, hudobnodramatické žánre: opera, opereta, melodráma, muzikál, pantomíma
TRAGÉDIA
- najstarší dramatický žáner
- hlavný hrdina je silný jedinec, ktorý napriek výnimočným schopnostiam nie je schopný zvíťaziť nad nepriateľmi alebo nepriazňou osudu a musí zahynúť
- hrdina bojuje s nepriateľskými silami, pôvodne to boli bohovia a osud, neskôr spoločenské predsudky, nespravodlivosť, spoločenský útlak
- vývin tragédie – tragoidia v doslovnom preklade z gréčtiny znamená capí spev, capia pieseň, lebo v antickom Grécku chór, ktorý spieval na počesť boha Dionýza, bol odetý do kozích koží. Najznámejší predstavitelia gréckej tragédie boli Sofokles, Euripides, Aischylos.
- Sofokles napísal tragédie: Kráľ Oidipus, Antigona
- Druhú veľkú etapu vo vývine tragédie predstavuje obdobie humanizmu a renesancie a tvorba Shakespeara: Rómeo a Júlia, Othelo, Macbeth, Kráľ Lear, Hamlet
- V slovenskej literatúre tragédie písali v obd. realizmu Hviezdoslav: Herodes a Herodias , medzivojnová literatúra: Ivan Stodola: Bačova žena, Július Barč-Ivan: Matka