Ľudovít XIV. Ľudovít XIV. (* 5. september 1638, zámok Saint-Germain-en-Laye - † 1. september 1715, zámok Versailles) bol francúzsky a navarrský kráľ z rodu Bourbonovcov, najstarší syn kráľa Ľudovíta XIII. a Anny Habsburskej. Jeho detstvo poznamenala skorá otcova smrť (v r. 1643) a matkin nezáujem o jeho výchovu. Vychovávatelia vštepovali princovi iba vonkajšiu zbožnosť a galantné spôsoby, aby uspel na najceremoniálnejšom dvore Európy. Naučil sa síce čítať a písať, ale v ostatných veciach ostal nevzdelaným. Na kráľovskom tróne Vzhľadom k tomu, že kráľom sa stal ešte ako malý chlapec, do doby jeho dospelosti vládla za neho ako regentka jeho matka Anna Habsburská, politiku však riadil kardinál Mazarin. Ten pokračoval v diele svojho predchodcu kardinála Richelieua a položil základy absolutistického francúzskeho kráľovstva. Ľudovítova matka a kardinál spravovali krajinu až do roku 1651, kým Ľudovít nedosiahol vek trinásť rokov a stal sa schopným samostatnej vlády. Na trón zasadol v čase vrcholiacej tridsaťročnej vojny, ktorá napriek obrovskému ľudskému utrpeniu priniesla pre mladého kráľa a jeho krajinu územný zisk a posilnenie jeho pozície v medzinárodnom meradle. Uzavretím vestfálskeho mieru v roku 1648. Navyše v roku 1658 posilnilo svoju prevahu nad habsburskou monarchiou, keď drobné nemecké štáty vytvorili tzv. Rýnsky spolok pod ochranou Francúzska. V roku 1659 skončila vleklá vojna so Španielskom uzavretím tzv. pyrenejského mieru, ktorým Francúzsko získalo na severe grófstvo Artois a na juhu Roussillon. Gestom mierového urovnania sporu sa stal i Ľudovítov sobáš so španielskou infantkou Máriou Teréziou, ktorá sa však musela zriecť dedičských nárokov po svojom otcovi. Pyrenejský mier znamenal začiatok konca dovtedajšieho výsadného medzinárodnopolitického postavenia Španielska. Odkaz kráľa slnka V 17. storočí si králi mysleli, že si môžu presadzovat vlastnú vôlu. Výsledkom bolo, že Karol I. prišiel o hlavu. Karolovi II. sa podarilo zachránit, ale jeho brata Jakuba II. pre náboženské názory zosadili z trónu. V 18. storočí už bolo jasné. že kráľ nemôže ignorovať želania parlamentu a svojho národa. Ľudovít XIV. panoval vo Francúzsku dlhšie než ktorýkoľvek iný francúzsky kráľ, odmietal sa však deliť o moc. Neobmedzene míňal peniaze a prenesledoval protestantov. Na znak prejavu svojho bohatstva dal postaviť palác vo Versailles. Ľudia odmietali platiť vysoké dane a tento hnev bol jednou z príčin Francúzskej revolúcie (1789).