Sissi

1.    Život cisárovnej

Alžbeta  Bavorská sa narodila 24.decembra 1837 v Mníchove, ako tretie z ôsmych detí vojvodu Maximiliana Bavorského a vojvodkyne Ludoviky. Pochádzala teda z oboch strán zo zámožnej bavorskej rodiny Wittelsbachovcov, ktorá bola známa početnými sobášmi s Habsburgovcami (dovtedy 26) a dcéry tejto rodiny boli jednými z najžiadanejších v Európe. Stačí sa pozrieť na fakt, že Žofia Wittelsbachová, sestra vojvodkyne Ludoviky sa vydala za veľkovojvodu Františka Karola a bola matkou rakúskeho cisára Františka Jozefa I.

         Keď mala Alžbeta pätnásť rokov, rozhodla sa veľkovojvodkyňa Žofia oženiť svojho syna s najstaršou Ludovikinou dcérou Helenou (Nené). A tak Ludovika spolu s dvoma dcérami Helenou a Alžbetou cestovala do kúpeľov Bad Ischl, kde sa František Jozef mal zoznámiť so svojou nastávajúcou. On si však napriek očakávaniam rodiny vyvolil mladšiu Sisi, s ktorou sa 24. Apríla 1854 aj oženil. O rok neskôr, v roku 1855 sa im narodilo prvé dieťa – dcéra Žofia. Tá však na veľký zármutok cisárskeho páru ako trojročná zomrela. Nasledovali ďalšie tri deti – Gizela (1856), Rudolf (1858) a Mária Valéria (1868).

Jednou z prvých dôležitých úloh cisárovnej bolo sprevádzať Františka Jozefa na ceste do severného Talianska v zime roku 1856/57, kam prišiel v snahe upokojiť situáciu[1]. Napriek vynaloženému úsiliu sa im nepodarilo získať si Talianov ; pred cisárskym párom zatvárali okná a odmietli ho vítať. Malé množstvo ľudí, ktoré volali na slávu boli buď Rakúšania, alebo boli podplatení.

         Po šesť rokov trvajúcom manželstve, v roku 1860 Sisi vážne ochorela na pľúca a musela opustiť Viedeň. Odišla k rodičom do zámku Possenhofen pri Mníchove, neskôr na španielsky ostrov Madeira a na koniec do Grécka na ostrov Korfu, ktorý sa stal jej najobľúbenejším miestom. Na Viedenský dvor sa vrátila až po takmer dvojročnej neprítomnosti, v tom čase vyliečená.

         Aj keď sa zväčša od politiky dištancovala, neplatilo to keď šlo o maďarský národ, v ktorom Sisi našla záľubu. Preto aj v Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní[2] v roku 1867 zohrala veľmi dôležitú úlohu. Ako spečatenie tohto „zmierenia“ boli obaja s Františkom Jozefom v Budapešti korunovaní za uhorského kráľa a kráľovnú. Alžbeta vtedy ako dar od maďarského národa dostala zámok Gödöllő neďaleko Budapešti, ktorý dali Maďari pre ňu vynoviť a zrekonštruovať.

         Sisi sa naučila maďarsky hovoriť i písať a jej sympatie k maďarskému národu boli čoraz silnejšie. Dokonca sa obklopila služobníctvom a dvornými dámami, ktoré si vybrala v tomto kraji.

         Starou matkou sa Alžbeta stala omnoho skôr než by na to bola pripravená – v roku 1873 (mala 36 rokov) sa narodila jej prvá vnučka pokrstená podľa  nej Alžbeta, dcéra korunného princa Rudolfa a jeho manželky Štefánie.

         Hoci nerada reprezentovala cisársky dvor na plesoch a iných podujatiach a pred verejnosťou sa skôr skrývala, často, najmä v mladšom veku, navštevovala nemocnice, detské domovy a starobince a zaujímala sa o tamojších „obyvateľov“ (a samozrejme prispievala finančnou pomocou). Postupne však vladárske povinnosti úplne odsunula a naplno sa venovala svojim dvom veľkým koníčkom – cestovaniu a jazdeniu na koni. V svojej dobe patrila k najlepším jazdkyniam v Európe (ak nebola najlepšou) a porazila v tomto športe aj mnohých mužov. Často sa zúčastňovala poľovačiek, či už v Rakúsku, Maďarsku alebo Anglicku. Cestovala čoraz viac, veľmi sa zaujímala o Grécko, o jeho históriu i jazyk. Dala si postaviť palác na ostrove Korfu a vo Viedni sa takmer nezdržiavala.

         Veľkým šokom pre ňu bola smrť jej syna, korunného princa Rudolfa 30. Januára 1889 keď v loveckom zámku Mayerling zastrelil najprv svoju milenku, barónku Mary Vetserovú a následne aj seba. Cisársky pár strata syna veľmi zarmútila, Alžbeta pod vplyvom šoku nebola schopná ani sa zúčastniť pohrebu.

Táto udalosť otriasla celou monarchiou o to viac, že Rudolf ako prvorodený a jediný syn bol následníkom trónu. Bolo treba „nájsť“ nového následníka, ktorým mal byť František Ferdinand[3], prasynovec Františka Jozefa.

Po Rudolfovej smrti sa Alžbeta na viedenskom dvore takmer vôbec nezdržiavala, zvyšných 9 rokov života strávila na cestách. Zomrela činom talianského anarchistu Luigiho Lucceniho, ktorý ju 10. Septembra 1898 zabil pilníkom v Ženeve.