Maturita 2

Už v období obrodenia autori hľadali, kto by sa mohol postaviť na čelo národno-obrodzovacieho procesu. V iných krajinách to bola predovšetkým vyššia šľachta a buržoázia. Na Slovensku ale vyššia slovenská šľachta nebola, preto sa viacerí domnievali, že by sa tejto úlohy mala zhostiť nižšia šľachta, čiže zemianstvo. Neskôr sa ale zistilo, že zemianstvo už bolo v úpadku.

JÁN KALINČIAK

 Najkritickejší štúrovský prozaik. Tvorba: od romantizmu k realizmu. Narodil sa v rodine evanjelického farára. Vplyv na jeho neskoršiu tvorbu mala mama – zemianka. Študoval na lýceu v Bratislave, kde sa stal aktívnym členom Spoločnosti česko-slovanskej. V roku 1843 odišiel študovať do Halle. Dostal sa do sporu s Ľ. Štúrom, ktorý ho kritizoval za ľúbostné city a neúčasť v povstaní. Neskôr sa zblížili a Kalinčiak mu bol oporou v posledných rokoch života. Od roku 1858 bol riaditeľom gymnázia v Tešíne. Tam ho ako pansláva predčasne penzionovali. Vrátil sa do Martina, kde sa stal redaktorom a vydavateľom literárneho mesačníka Orol.

Jeho vrcholnou prózou je dielo Reštavrácia s podtitulom „Obrázky z nedávnych čias“. Zobrazuje tu život zemanov, ich spory a charakter. Je to jeho jediná humoristická próza so šťastným zakončením. Námetom je obraz získania voličov pred voľbami župných úradníkov (kortešačky) a boj dvoch rozvetvených rodín o miesto vicišpána. Postavy v románe nie sú ničím výnimočné, jednotlivci sú presne charakterizovaní, v ich činoch sa neprejavujú zásady, sú si významovo rovnocenné, motívy ich konania sú malicherné. Duchovný svet je charakterizovaný prísloviami. Sú to konflikty romantické (láska s prekážkami, prísaha, zrada, súd) v polohe humornej až parodickej, ale i realistické (boj o moc v stolici medzi Potockými a Bešeňovskými). Dejová línia je veľmi jednoduchá. Sú tu príbehy z príprav na voľby a boj o zemianske hlasy medzi dvoma hlavnými kandidátmi na úrad vicišpána, Adamom Bešeňovským a Jánom Potockým. Dôležitú úlohu v predvolebnom boji zohrali peniaze. Obaja kandidáti si získavajú hlasy voličov hostinami, pijatikou a podplácaním. Obe strany majú prívržencov i odporcov. Adam Bešeňovský, istý si víťazstvom, prisľúbi svoju dcéru Števkovi Levickému, ak ho zvolia za vicišpána. Števkovi pomôže strýko Ondrej. Podarí sa mu získať Matiáša Bešeňovského na stranu Potockých. Matiáš sľub nedodrží a musia ho potrestať. Strýko Ondrej prichystá nástrahu, prívrženci Potockého Matiáša chytia a postavia pred fingovaný súd. Od strachu prisľúbi stranu Potockému. Pomocou intríg Potocký zvíťazí a Števko je druhý vicišpán. Boj o zemianske hlasy, vyznačujúci sa podvodmi, sa napokon končí kompromisom, svadbou Števka Levického s Aničkou. Všetci dosiahli po čom túžili.

Zobrazuje zanikajúci svet zemanov s úsmevom a humorom (zemania žili väčšinou rovnako ako sedliaci, ale v čase volieb sa všetci vystrojili a vyvyšovali sa nad sedliakov, lebo mohli voliť a byť volení). Jeho pohľad na zemianstvo je kritický, presvedčivý a pravdivý. Zobrazil ich ako triedu, ktorá už odohrala svoju spoločenskú úlohu a patrí do múzea, nie je schopná zasiahnuť do života.  Používa hovorovú reč, frazeologizmy.

Predstavuje prekonávanie romantickej metódy. Bol proti napodobňovaniu ľudovej slovesnosti, klasickej poézii a obraňoval romantizmus. Zdôrazňoval zobrazovanie objektívnej reality. Bol náročný a kritický aj voči svojej tvorbe.

SVETOZÁR HURBAN VAJANSKÝ

 Najstarší syn prozaika Jozefa Miloslava Hurbana prvej slovenskej herečky Aničky Jurkovičovej. Gymnázium navštevoval v Modre, Tešíne, Stendale pri Berlíne a v Banskej Bystrici, kde aj maturoval. Právnická akadémiu vyštudoval v Bratislave, Pešti. Pracoval ako advokát v Skalici, Námestove a v Liptovskom Mikuláši. V mladom veku sa pokúšal o vlastnú tvorbu. Bol vojakom v rakúsko-uhorskej armáde a zúčastnil sa na okupácii Bosny a Hercegoviny. Bol redaktorom (viedol Národné noviny, Slovenské pohľady), literárny historik a kritik, prekladateľ, novinár, politik. Písal poéziu a neskôr prózu. Vo svojej tvorbe sa zaujímal o možnosť prinavrátenia zemianstva do národného procesu.

Napísal novelu Letiace tiene. Neverí, žeby Slováci boli schopní vyrovnať sa s kapitalizmom, lebo sú na to príliš mäkkí. Snaží sa zachrániť zemianstvo a východisko vidí v ich spojení s inteligenciou. Zobrazuje úpadok zemianskych rodín. Ide o osudy zemianskej rodiny Imricha Jablonského z Jabloňového. V strede sujetu sa nachádza motív stavby píli a „spojenectva“ Nemca Bauera so Slovákom Jablonským. Rieši otázku optimálnej spoločenskej skladby slovenského národného života vo vzťahu k vonkajším nepriaznivým silám, zámerne dusiacim rozvoj slovenského života. Jablonský doplatí na svoje spolčenie s Nemcom. Autor vyvodzuje poučenie – spoločenská záruka v zápase o národné bytie je v spojení ušľachtilých výhonkov zemianstva a predstaviteľov mladej inteligencie. V manželstve učiteľovho syna Milka Holana a Ely Jablonskej demonštruje perspektívu zárodku budúcich pokolení.

Je tiež autorom románu Suchá ratolesť. Do rodného Rudopolia sa vracia z Viedne mladý zeman Stanislav Rudopoľský (je znechutený životom v cudzích krajinách) a usadzuje sa vo svojom kaštieli, ktorý zdedil po predkoch. Postupne sa oboznamuje so svojím prostredím s predstaviteľmi jednotlivých spoločenských vrstiev. Na jednej strane sú príslušníci slovenského tábora – Statkár Vanovský, jeho žena Mária (vzor slov. ženy, múdra a vzdelaná), ich chovanica Anna, učiteľ Tichý, vdova Adela Rybárička a notár Žúrik. Na druhej strane maďaróni – Svatnai, gróf Vinický a ďalší. Základný konflikt v románe vytvára napätie medzi oboma tábormi vyvolávané národným útlakom. Zemana Rudopoľského upúta osobnosť mladého slovenského učiteľa a spisovateľa Tichého, tragický údel jeho lásky k slepnúcej Anne. Rozhovory s ním prebúdzajú záujem mladého zemana o problémy slovenského národa, učiteľ ho oboznamuje aj so slov. literatúrou. Zbližuje sa tiež s rodinou statkára Vanovského ba dokonca jeho žena Mária sa stáva modelom pre jeho obraz. Na výlete pod Vodinskym hradom ho zaujme čarovný zjav mladej vdovy Adely Rybáričky. Po Svatnaiho intrigách ohrozujúcich česť Márie Vanovskej vyzýva ho Rudopoľský na súboj. Rudopoľský v domnení, že zomrie zanecháva Vanovskému list. Dúfa, že zemianstvo nezanikne a že len ono môže priniesť národu obnovu v spojení s inteligenciou. V súboji sa obidvaja protivníci navzájom porania. Adela opatruje ťažko zraneného Rudopoľského a pomôže mu nielen vyzdravieť, ale i nájsť zmysel života. (zoberú sa, Rudopoľský sa zaujíma o otázky národného života). Suchá ratolesť symbolizuje odnárodnené zemianstvo, na ktorej sa však sem-tam objavia nové výhonky. Využíva širší románový priestor. Dej sa odohráva v polovici sedemdesiatych rokov 19. storočia, v období slovenských národných tragédií. Z hľadiska motivickej skladby ide o silnú individualitu, hmotne i duchovne nezávislej od svojho okolia. Manželstvo zemana Rudopoľského a učiteľskej dcéry Adely vyznieva aj ako dejovo logické spojenie dvoch hodnotovo rovnocenných ľudských individualít i románových postáv.

PAVOL ORSZÁGH-HVIEZDOSLAV

            Hviezdoslav vidí záchranu zemianstva v ich spojení so sedliakmi (on sám pochádzal z takého prostredia).

            Je autorom diptichu o Vlkolíne. Prvou časťou je epos Ežo Vlkolinský. Stvárňuje proces zaraďovania zemianstva do novovytvárajúcich sa vzťahov na prelome prvej a druhej polovice 19. stor. i psychologické zázemie tohto procesu. Hlavnú problematiku tvorí spor zemianskej matky Estery so synom Ežom, ktorý si chce vziať sedliacke dievča Žofku Bockovú. Matka ho vydedí, ale prichýli ho ešte pyšnejší zeman – strýko Eliáš. Naprotiveň švagrinej vystrojí synovcovi veľkú svadbu. Dochádza tu ku konfliktu. Zemania si vypijú a povyšujú sa. Ežo spor vyrieši:

„Sme rovní. Áno, zeman, nezeman,

v tom rozdielu viac niet. Kto inakšie

dnes vraví – nezná časy alebo

je zatvrdilý, čo je nerozum.“

            Záver skladby – uzmierenie matky so synom zásluhou vnúčaťa Benka v scéne, ktorá patrí k najdojímavejším v slovenskej literatúre (Benko stretne starú mať náhodou na ulici a vypýta si jabĺčko z jej záhrady. Ona najprv odmieta, ale keď zistí, že je to jej vnuk, obmäkčí sa jej srdce.). Pre Hviezdoslava je to typický motív harmónie, ale aj symbolický obraz definitívneho víťazstva roľníkov nad zemanmi.

            Druhou časťou je epos Gábor Vlkolinský. Dej prichádza k rovnakému záveru ako v Ežovi, ale iným spôsobom. Jeho osou je postupný úpadok poprednej zemianskej rodiny Šimona Vlkolinského. Gáborovi súrodenci sa rozleteli po svete a jeho rodičia prepadli alkoholu. Zostáva so svojím zemianstvom celkom sám. Odmieta ho aj dievča, ktoré mu sľúbili. Ežo mu poradí aby sa priženil k Blažkovcom – sedliacka rodina.

            Deje obidvoch diel prebiehajú takmer paralelne. Viaceré postavy Eža Vlkolinského prechádzajú aj do Gábora Vlkolinského, v inom dejovom začlenení. Predstavujú umeleckú rodinnú kroniku, zaznamenávajúcu aj udalosti vonkajšieho sveta (taliansko-rakúska vojna, cisársky patent, memorandové zhromaždenie a cez umelecké obrazy ukazujú vývoj smerujúci k rovnosti). Opisuje tiež dianie na dedine – sviatky, klebety, bály, miestnu politiku.

            Postoj Hviezdoslava k zemianstvu sa postupne mení. V Hájnikovej žene poukazuje na duchovnú skazenosť zemianstva (Artuš Villányi), úlohu budúcnosti pripisuje mravne čistému ľudu. V Ežovi záchranu zemianstva vidí so spojením s ľudom a v Gáborovi nedáva zemianstvu už žiadnu šancu.

            Napísal tiež báseň Dve návštevy. V prvej časti sa vracia k rodne Čajkovcov. Tí ho uspokojili, zachovali si všetky svoje vlastnosti, žijú v pohode, šťastí a láske. Vidí v nich záruku pozitívneho vývoja Slovenska. V druhej časti sa vracia do Vlkolína. Ežo nie je doma, ale dozvedáme sa, že sa mu darí a zbohatol. Autor sa v ňom však sklamal, lebo sa stal mamonárom. Gábor je doma, je spokojný, syn mu ide študovať.

MARTIN KUKUČÍN 

            Významný predstaviteľ 1. vlny slovenského literárneho realizmu. Vlastným menom Matej Bencúr. Narodil sa v Jasenovej  na Orave. Učiteľský ústav vyštudoval v Kláštore pod Znievom. V Jasenovej pôsobil ako učiteľ – nebol spokojný. Odchádza študovať do Prahy – medicínu. Ako lekár je tu krátko. Odchádza do Juhoslávie na ostrov Brač. Krátko bol aj na Slovensku, ale nebol spokojný s povojnovým vývojom. Odišiel do Južnej Ameriky. Neskôr sa vracia do Juhoslávie, ožení sa tu aj zomiera. Jeho pozostatky boli prenesené na Slovensko - do Martina. Bol presvedčený o duchovnom i hmotnom úpadku zemianstva a o jeho neschopnosti stať sa vedúcou silou národa, národného života. Veril však v mravné prerodenie sa človeka ako jednotlivca.

            Problému zemianstva sa venuje v poviedke Keď báčik z Chochoľova umrie. Predstavuje tu ľahkovážneho zemana Aduša Domanického, ktorý vlastnou vinou nemá nijaký majetok; nemá nič okrem plánov a čaká na smrť svojho bohatého príbuzného báčika z Chochoľova. V krčme sa stretne s Ondrejom Trávom, ktorý je obchodník a bezohľadne zhŕňa majetok. Opitý Aduš mu predá neexistujúcu pšenicu a zoberie za ňu preddavok. Po čase si Ondrej príde po dohodnuté obilie, ale na statku vidí iba špinu, biedu, hnilobu a zistí, že ho Aduš oklamal. Žiada od neho miesto zálohy stromy, ktoré stoja nad hrobmi Adušových zemianskych predkov. Až vtedy si Aduš uvedomí, že by už neokrádal len živých, ale aj mŕtvych. Dohodne sa s Trávom, že mu vráti peniaze a do týždňa svoj sľub splní. Po čase báčik umrie a nezanechá mu žiadne dedičstvo.