Maturita 5

            V období slovenského romantizmu písali lyrické básne viacerí autori (napr. J. Kráľ), ale predovšetkým Andrej Sládkovič.

ANDREJ SLÁDKOVIČ

Vlastným menom Ondrej Braxatoris. Jedným z hlavných tvorcov novodobej slovenskej poézie. Narodil sa v Krupine, v rodine učiteľa a literáta. Študoval na lýceu v Banskej Štiavnici, kde sa zapojil do činnosti literárneho krúžku. Živil sa súkromnými hodinami v meštiackych domoch. Ako učiteľ sa dostal do rodiny Pišlovcov – zaľúbil sa do Márie. Roku 1840 prišiel študovať na lýceum do Bratislavy. Rok bol vychovávateľom, aby si zarobil na štúdium v Nemecku. Rok strávil na univerzite v Halle – zapôsobila naňho Heglova estetika. Po návrate z Nemecka pôsobil ako vychovávateľ. Ťažko naňho zapôsobil rozchod s milovanou Máriou – rodičia ju vydali za bohatého medovnikára. Pôsobil ako evanjelický farár v Hrochoti a v Radvani, kde aj zomrel. Ako jediný zo štúrovcov opisuje lásku a je autorom životného kladu a optimizmu.

Jedným z jeho najvýznamnejších diel je lyricko-epická skladba Marína. Vyrovnáva sa tu s vlastným ľúbostným zážitkom, ale i s predsudkami niektorých štúrovcov, ktorí odsudzovali lásku. Má dve časti:

Prvá časť ja lyricko-epická. Zobrazuje nešťastnú lásku k Márii Pišlovej. Venuje sa tu dvom motívom:

1.      ideál krásy – Je ním Marína; najskôr je abstraktný, neskôr nadobúda konkrétne črty – havranie vlasy, hviezdne oči.

2.      láska k žene

Druhá časť je reflexívno-symbolická, láska tu nadobúda nadosobný, spoločenský charakter. Sú tu tak isto dva motívy:

1.      láska k vlasti – domov a kraj predstavujú reálnu podstatu básnikovho bytia. Láska k dievčine sa prelína s láskou k otčine:

„Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne,

Marínu drahú v peknej otčine,

A obe v jednom objímať!“

Objavujú sa aj momenty nešťastnej básnikovej lásky. K Maríne prichádza symbolický pokušiteľ v podobe motýľa, ktorý sa neskôr mení na mátohu, hadisko, tajného zlosyna, satana. Marína na nátlak rodiny dáva prednosť hmotnému zabezpečeniu.

2.      ideál mladosti – Marína sa mení na vidinu. Autor spoznáva, že život je nekonečná premena a láska ako tvorivý a princíp panuje v celom vesmíre. Ľúbostný cit zamieňa s duševnou mladosťou, ktorá môže človeku uskutočniť túžby a ideály, zmeniť skutočnosť.

Básnik odoláva zvodom pohronskej víly Maríny, ktorá ho vábi do Hrona, do večnosti. Uvedomuje si, že jeho vlasť je na zemi. Láska k národu sa tak stáva pokračovaním lásky k žene. Záver nevyznieva tragicky, ale ako spomienka na krásnu lásku:

A tie hviezdy predsa svietili,

a pekný život tie kvety žili,

a diamant v hrude nezhnije!

Láska sa nekončí, lebo je diamantom, ktorý „v hrude nezhnije“ a poslaním človeka je vyplniť život krásou.

            Koncipovaná je v 10-veršových strofách; jazyk je spojením hovorových a knižných prvkov. Autor využíva antonymá, paradoxy, oxymorá (oheň chladný), personifikácie a vzrušenú intonáciu viet. Táto skladba sa stala ústredným lyrickým dielom slovenského romantizmu.

            V období slovenského realizmu bolo takisto viacero spisovateľov, ktorí sa venovali lyrike. Za spomenutie stojí básnická zb. Tatry a more, ktorej autorom je Svetozár Hurban Vajanský. Spracúva štyri motívy: národný, sociálny, ľúbostný, vojna v Bosne. Jej najvýznamnejšou časťou je Herodes; odsudzuje tu odvádzanie slov. detí na Dolnú zem. Význačnou ženskou predstaviteľkou bola Ľudmila Podjavorinská (zb. Z vesny života). Avšak bezpochyby najvýznamnejším lyrikom tohto obdobia bol Pavol Országh Hviezdoslav.

PAVOL ORSZÁGH HVIEZDOSLAV

Narodil sa vo Vyšnom Kubíne. Pochádzal zo schudobnenej zemianskej rodiny. Rodičia mu vštepovali lásku k prírode, roľníckej práci. Námetom básní boli ťažké podmienky ľudu na Orave. Na rodičov si spomína aj vo svojich básňach (na matku – Matka, Priadka; na otca – Roľník). Ako 13-r. odchádza do Miškovca k bezdetnému strýkovi, ktorý mu financoval štúdiá. Tu sa naučil dokonale po maďarsky a začal tvoriť básne v maďarčine. Po smrti strýka odišiel do Kežmarku, kde ukončil gymnaziálne štúdiá. Vyhral tu maďarskú literárnu súťaž a naučil sa po nemecky. Čítal svetovú literatúru – Byrona, Goetheho, Schillera a maďarských básnikov – Petöfi. Nakoniec ho učiteľ (národovec) oslovil a poslal mu Marínu a Slávy dceru. Zvádzal vnútorný boj, pretože nechcel opustiť získané pozície (vyjadril to v básni Mňa kedys’ zvádzal svet). Debutoval už na gymnáziu roku 1868 zbierkou Básnické prviesenky Jozefa Zbranského, v ktorej sa prihlásil k slovenskému národu a jeho duchovným tradíciám. Po gymnaziálnych štúdiách vyštudoval právo v Prešove. Roku 1871 vydal spolu s Kolomanom Banšelom almanach Napred, ktorí venovali štúrovcom (drahoctení a vreleľúbení otcovia národa), ale tí ho neprijali. Ako advokátsky pracovník pracoval v Dolnom Kubíne, Martine a Senici a ako podsudca v Dolnom Kubíne. Roku 1879 sa presťahoval do Námestova, kde ako advokát pracoval 20 rokov. R.1899 sa opäť vracia do Dolného Kubína a venuje sa len literatúre. R.1912  ho zvolili za člena Kisfaludyho literárnej spoločnosti v Budapešti. R. 1913 ho zvolili za člena Českej akadémie vied a umení v Prahe. Po vzniku ČSR sa stal členom Národného zhromaždenia. Zomrel v Dolnom Kubíne, kde je aj pochovaný.

Do slovenskej literatúry zaviedol nový žáner – veľký cyklus. Je to niečo podobné ako epos, len je to lyrické. Prvým bolo dielo Krb a vatra, to však vyšlo až posmrtne. Vo svojej poézií autor prechádza od osobných a rodinných motívov k národným a svetovým, všeľudským problémom. V lyrike veľkých celkov vytvoril autor myšlienkovo tematicky celok. Je autorom 8 veľkých cyklov.

Cyklus Sonety sa skladá z 21 básní. Zamýšľa sa v nich nad záhadami vesmírneho sveta, ľudského poznania, zraňuje ho zloba a neprávosť pozemského života. Chce od neho uniknúť do sveta fantázie básnickej tvorby, ale nakoniec si uvedomuje a spoznáva, že jeho miesto je na Zemi v strede spoločenských zápasov. Sformuloval tu 3 idey, ktorými sa ako básnik riadi – krása, dobro, pravda. Bol parnasista, čiže bol presvedčený, že umenie si je samo sebe cieľom. Patrí sem báseň Môj obzor nezná hraníc. Hovorí v nej, že jeho svet nepozná hraníc; okolo neho je samá nádhera, drahokamov hra a oko človeka je schopné tieto krásy prijímať. V básni sa vyskytuje inverzia a autor vytvára mnohotvary. Sonet je básnická forma, ktorú básnici využívajú na vyjadrenie myšlienok, nálad a svojich pocitov. Má 14 veršov (4,4,3,3; posledné dve sa môžu spojiť do jednej). Z umeleckej stránky sú Sonety prvý väčší znelkový celok v modernej slovenčine, napísané sú v sylabotonickom veršovom systéme (rytmus sa dosahuje striedaním prízvučnej a neprízvučnej slabiky, verše nemusia mať rovnaký počet slabík).

Ďalším cyklom sú Letorosty. Úvodná báseň z tohto cyklu zahŕňa zásady básnikovej tvorby: „Mne odporným, čo prírode sa prieči  len pravdy si ctím, prostý obličaj.“

Letorosty I. - vyslovuje svoj realistický, estetický program vlastnej tvorby.

Letorosty II. -lyrický hrdina sa podobá unavenému pútnikovi uvedomujúcemu si neúprosnosť životných premien a plynutia času. Básne tohto II. cyklu sú poznačené smútkom „čierneho roku“ privádzajúceho básnika až na hranice zúfalstva, beznádeje. V tomto čase zomrela Hviezdoslavovi matka, čoskoro otec a potom aj brat, ktorý zanechal dve siroty, o ktoré sa autor stará. Smrť najbližších núti Hviezdoslava zamýšľať sa nad zmyslom ľudského života. Z mučivého uvažovania ho oslobodzuje poznanie, že je to tvorivá práca, ktorá predstavuje najvyššiu hodnotu a dáva zmysel ľudskej existencii.

Letorosty III. -básnik postupne prechádza od osobných bôľov k problémom života slovenského ľudu.

Cyklus letorostov uzatvára prekrásnymi spomienkovými básňami na matku - báseň Priadka a na otca – báseň Roľník.

Letorosty predstavujú umelecky najcennejšiu zbierku slovenskej poézie, pre ktorú je významná veršová pestrosť a strofická rozmanitosť, čím prekonal predchádzajúcu domácu poéziu.

Ďalším cyklom sú Žalmy a hymny. V centre Hviezdoslavovej žalostnej poézie sa ocitá kríza básnikovho svetonázoru, dramatizovaná rozpor medzi idealistickými predstavami o svete a konkrétnou skutočnosťou. Z tohto cyklu je známa báseň De profundis – Mňa pokoril si bože.

Významná je tiež jeho prírodná lyrika.

Napísal napr. báseň Z úzkej izby. Hviezdoslav pochádzajúci z Oravy miloval prírodu a rozumel jej tak, ako nikto iný. Vo svojich básňach „spieval“ o krásach prírody, ktoré mu plným priehrštím poskytoval jeho rodný kraj. Báseň „Z úzkej izby“ je lyrická, básnik ospieval krásu prírody a nabádal ľudí plynúť k prírode.

„Z úzkej izby von do poľa

do slobody von!

Slnko kynie, škovrán volá,

Zvučí žitia zvon.

Čie myseľ neskvitne znovu,

Tomu túh viac niet

Riecť na hlave: skloň sa k ravu,

Srdcu: začni tlieť.“