16. OBRAZ 1. SVETOVEJ VOJNY V SLOVENSKEJ PRÓZE
Na vojnu reaguje poézia (POH – Krvavé sonety) aj próza. Aj keď front bol na našom území len pár mesiacov, muži bojovali, zomierali, alebo prichádzali zmrzačení.
BOŽENA SLANČÍKOVÁ-TIMRAVA
Predstaviteľka 2. vlny kritického realizmu. Kritický realizmus v jej tvorbe vrcholí. Reagovala ako prvá svojou novelou Hrdinovia.
Témou je obraz slov. dediny počas prvej svetovej vojny. Dielo je analýzou následkov vojny a jej odrazom v živote, myslení i konaní ľudí. Vo chvíľach všeobecného ohrozenia si autorka na človeku všíma to všeľudské – pocity, ako nenávisť, ľútosť, strach, lásku, smútok, pretvárku, zbabelosť. Vojna narúša vzťahy, rozbíja rodiny, zbavuje ľud súcitu, ale aj demaskuje vlastenectvo a hrdinov.
Názov diela je ironický. Dielo je paródiou na „hurávlastenectvo“ príslušníkov vládnej vrstvy, ktorú predstavuje notár Laco Beláň. Beláň je typ bezduchého cynického človeka s maskou vlastenca rečniaceho o veľkých slávnych časoch, ktoré sú spojené s vojnovým dianím, no v podstate je to egoista a zbabelec. Podobní sú i príslušníci panskej vrstvy v dedine i časť dediny. Prevažná časť dedinského ľudu, aj keď si uvedomujú nezmyselnosť vojny, sa o ňu nezaujímajú.
Dejová línia je slabá, väčšiu časť kapitol tvoria ucelené obrazy z rôznych dedinských a mestských prostredí. Novela je rámcovaná dvomi kľúčovými scénami. Na začiatku bubeník zobudí dedinu, ktorá sa zbehne a počúva oznam o vypuknutí vojny. Autorka prechádza z rodiny na rodinu, ukazuje ich reakcie a zároveň vnútorné vzťahy. Na konci novely je scéna, keď sa okolo poštárky zbehnú ľudia, aby prevzali oznámenia z frontu a listy; autorka znovu zobrazuje reakcie ľudí, tentokrát troch žien, ktoré rôzne reagujú na smrť blízkych. Anča Demákovie ďakuje Bohu, že muž zomrel doma a môže sa starať o jeho hrob. Anka Matvejovie omdlie, pretože padol jej muž Ďuro a s ním stráca i šťastie, ktoré ju dovtedy v živote sprevádzalo. Zuzku Pekovku cynicky poteší smrť muža, ktorého kedysi milovala (Ďura). . Každý muž od 29 – 40 roku sa musel hlásiť u notára a ísť na vojnu. Ráno bolo zo všadiaľ počuť len nárek, spokojný bol iba Baláň pretože ho nepovolali kvôli veku. Baláň a ešte pár nepovolaných celé dni pred odchodom mužov trávili tým, že rozprávali, akí to budú hrdinovia, keď sa vrátia a že vojna bude trvať len tri mesiace. Medzi nepovolaných patril aj Širický, ale on ako jediný z vyššie postavených bol z vojny smutný, nevidel v nej nijaké výhody, len krv a smútok. Okrem toho sa trápil aj preto, lebo matka jeho milej Lízy Malinskej nechcela dovoliť, aby sa stretávali. Širický bol veľmi obľúbený, pekný a všetky dievčatá boli do neho zaľúbené. On chcel ale len Lízočku. Raz ale išiel Širický okolo Lízinho domu a počul ako sa Líza nepekne vysmieva smútku ľudu nad vojnou. Bol nemilo prekvapený, aká je necitlivá. Veľmi sa ho to dotklo a na Lízu sa už ani nepozrel, aj keď v hĺbke duše ju stále miloval. Vojna bola už v plnom prúde a trvala už veľmi dlho. Jej priebeh bol však horší ako Baláň predpokladal a krajina musela povolať ďalších mužov, medzi nimi bol aj Širický. Neskôr do dediny prišiel vojak, ktorý smutne oznamoval, že Širický zomrel. Zachraňoval nepriateľského vojaka, keď mu čelom preletela jeho smrtiaca guľka. Táto vojna namiesto troch mesiacov trvala až tri roky a z vojny sa vrátilo len pár mužov, bez Širického, ktorý padol v boji ako hrdina.
Z tejto dediny 20 mužov padlo, 17 bolo zranených a 30 nezvestných. Autorka je jednoznačne proti vojne.
MILO URBAN
Narodil sa v Rabčiciach v rodine hájnika. Pracoval ako pomocný redaktor denníka Gardista. Po 45. emigroval do Rakúska, v roku 1947 sa vrátil. Bol postavený pred súd a zakázali mu tvoriť.
Je autorom románového cyklu o osudoch hornooravskej dediny Ráztoky a národa od začiatku 1. svetovej vojny až po koniec 2. Tvorí ho päť románov.
Prvým románom z tohto cyklu je román Živý bič. Tematikou je 1. svetová vojna. Má dve časti: Stratené ruky (má 24 kapitol; symbolizuje bezmocnosť ľudí – zabudli, že sa môžu postaviť na odpor), Adam Hlavaj (24 kapitol). Zobrazuje dopad vojny na civilné obyvateľstvo ďaleko za frontom. Hlavným hrdinom je ľud Ráztok – je to teda unanimistický román. Chýbajú opisy postáv. Postavy sa odlišujú sociálne – na jednej strane je dedina, na 2. žandári. Kapitoly sú uzavreté celky. Dej je dopĺňaný lyrizujúcimi časťami. Vojna, pomery boli bičom na ľudí. Je to sociálny a expresionistický román. Zobrazuje biedu, chudobu, dezerciu, choroby (červienka), rekvirácie, bohatnutie obchodníkov, útlak štátnej moci (žandári, notár Okolický), úpadok mravov (Krista), alkoholizmus (Kúrňava, ženy), samovraždy (pánča, Hlavajová), vraždy (Ilčík – Rónu; zabili Okolického).
Stratené ruky – Ondrej Koreň (prvý zranený; prvými mŕtvymi boli Komárovi synovia) prichádza z vojny. Nemá ruky a nerozpráva. Vtedy si Ráztočania uvedomujú čo je to vojna a aká vzácna pre nich bola sloboda. Ostatní chlapi sú tiež verbovaní na vojnu. Štefan Ilčík je tiež predvolaný. Najskôr sa poteší (keďže ho predvolali, tak už je chlap). Mal len 19 rokov. Neskôr sa začal báť a chcel utiecť do hôr. Matka nechcela, aby utiekol, aj keď nechcela, aby išiel na vojnu. Odvedú ich do Vranova a zoberú na vojnu. Eva Hlavajová, ktorej manžel Adam je na vojne, čaká dieťa. Má ho s notárom Okolickým, nikto o tom však nevie. Išla ho požiadať, aby Adama pustili z vojny a on ju znásilnil. Notár ani nikto iný jej nepomáha okrem Ondreja Koreňa a Ilčíčky. Už mala jedného syna – Adamovho. Štefan zažil obrovské hrôzy. Bol na výcviku a velil mu čatár Róna. Štefan sabotoval výcvik. Nepáčilo sa mu ako Róna ponižoval slabších. Raz mu Róna vynadal a dal mu facku. Štefan ho zato zabil a bol zastrelený. Eva Hlavajová žije v chudobe, v biede. Narodí sa jej druhý syn, ktorého nemá kto pokrstiť. Krstným by mu bol Ondrej Koreň. Létaj ho odmietol pokrstiť. Mrva by ho pokrstil. Eva sa v depresii utopí. Napriek protestom ju pochovajú na cintoríne.
Adam Hlavaj – Adam utečie z vojny a vracia sa domov. Hľadal svoju ženu, išiel za svojou rodinou. Dozvedel sa všetko čo sa stalo, okrem toho, kto bol otcom Evinho dieťaťa. Do dediny prišla správa, že tam majú dezertéra, hľadali Adama. Okolický sa ho chce zbaviť a tým aj výčitiek svedomia. Adamovi sa podarí ujsť pred políciou. Okolický sa dohodol s Kúrňavom, ktorého nemal nikto rád, že mu dá peniaze, ak bude sliediť a chytia Adama. Adam utiekol do lesa a stretol sa svojím priateľom Kramárom. Videl ich Kúrňava a obidvoch ich udal. Chytili ich a zatkli do väzenia. Kúrňava s kmotrom Komárom išli oslavovať. Kúrňava sa mu priznal, že Adama udal a za chvíľu to vedela celá dedina a búrila sa. Kúrňava sa rozhodne oslobodiť ich. Adam utečie a Kúrňava mu povie, že otcom dieťaťa je Okolický. Adam utiekol k švagrovi. Po čase sa vracia do dediny aby sa pomstil Okolickému. Dedina sa to dozvedela a Adam znova utiekol. Na jar v noci sa stretáva s Okolickým. Pohádali sa, Okolický všetko zhodil na Evu, že sa mu ponúkala. Adam vedel, že klame, chcel s ním zatriasť, Okolický sa zľakol, trafil ho šľak a ochrnul. V dedine vypukla epidémia a nemanželské dieťa zomiera. Vojna sa končí, muži sa vracajú z bojísk a sú popudení proti pánom. Zapíjajú žiaľ v krčme u Árona (vykorisťoval ich). Chceli vyhnať vojsko aj Okolického z dediny. Rozdelili sa na dve skupiny, chytili ich, ale zo strachu ich niekto pustil. Ilčíčka, ktorá sa zbláznila z toho, že jej zomrel syn, ide na čele davu a zabijú ju. Dav zbil vojakov, ale nezabil ich, chceli ich obesiť. Okolický chcel utiecť, starosta ho chcel vyviesť v koči so senom. Našli ho, zavolali celú dedinu a utopili ho tam, kde Eva zomrela. Krčmu rozoberú a zapália. Román sa končí Adamovým smiechom: „A bol to smiech človeka, ktorý po dlhom utrpení vstal, vzal rukavicu a smelou, dravou rukou hodil ju budúcnosti do tváre. Nie aby bol hrdinom, pochybným cukríkom ľudských úst, ale aby dosiahol to, čomu od vekov náležalo: SLOBODU.“ Smiech Adama Hlavaja je gestom oslobodzujúceho sa človeka. Je symbolom revolty človeka proti všetkému čo ho utláča.
Konflikt diela je založený na protiklade spoločenských vrstiev a to dedinské obyvateľstvo (Adam a Eva Hlavajovci, Ilčíčka, Štefan Ilčík, Ondrej Koreň, dekan Mrva) a panská spoločnosť (notár Okolický, Áron, kaplán Létaj). Vnútorná kompozícia – je to súbor príbehov, epizód o dedinskom obyvateľstve, ktorých autor charakterizuje ako prijímajú vojnu.
Ďalšie romány cyklu sú Hmly na úsvite, V osídlach, Zhasnuté svetlá, Kto seje vietor. Zachytáva obdobie až po začiatok SNP. Vystupuje tu Adam Hlavaj, neskôr jeho syn Adam – vyrastie, stáva sa redaktorom v Gardistovi (autobiografické prvky) – nevedel o zverstvách, ktoré sa páchali.
JÁN HRUŠOVSKÝ
Predstaviteľ ornamentálnej prózy (vychádza z expresionizmu, proti opisnému realizmu a konvenciám). Zúčastnil sa prvej svetovej vojny. Novinár, redaktor, počas slov. štátu bol pracovníkom Úradu propagandy.
Debutoval zb. poviedok Zo svetovej vojny. Ide o spomienky a zápisky z východného frontu. Je tiež autorom viacerých zb. poviedok a noviel: Pompiliova Madona, Zmok, Dolorosa. Mnohé sa odohrávajú v exotickom prostredí (napr. poviedka Žralok).
Významný je jeho román Muž s protézou. Odohráva sa počas vojny na talianskom fronte. Hlavnou postavou je poručík Seeborn – hovorí, že má protézu namiesto srdca, a že samu tak žije lepšie. Potláča všetky city kvôli svojim skúsenostiam. Kniha je zostavená akoby zo zápiskov Seeborna. Teraz je už Seeborn mŕtvy. Seeborn (volali ho barón Rébus) žil s herečkou Ernou. Raz sa však stretne s Mínou – kedysi spolu chodili, opäť sa mu zapáči, ale je zasnúbená a on sa snaží potlačiť svoje city. Vyhodí Ernu z bytu. Mína sa stane je milenku a zruší zásnuby. Vie, že musí narukovať na front a vie, že sa už nevráti. Nakričí na Mínu a vyhodí ju. Mína zomrie na srdcovú porážku (puklo jej srdce). Navštívi ho jej bývalý snúbenec a vyzve ho na súboj, ale Seeborn to odmietne, lebo sa to nesmie. Dohodnú sa ale, že na lístky napíšu svoje mená, kto si vylosuje svoje, musí sa zastreliť. Snúbenec si vytiahne svoje meno a odstrelí sa. Seeborn odchádza spokojný na front.
Zážitky z vojny opísal aj v románe Peter Pavel na prahu nového sveta. Zobrazuje tu rozklad rakúskej armády na talianskom fronte. Nadporučík Peter Pavel, Slovák, v mnohom podobný Seebornovi, márne hľadá východisko pre nejaké spoločensky platné objektívne poznanie.