Maturita 22

SVETOVÁ LITERÁRNA MODERNA

Začiatok modernej literatúry spadá do polovice 19. storočia. Vzniká ako odpoveď na protirečenia spoločnosti a výraz individuálneho stvárňovania skutočnosti. Niektorí autori nadväzovali na romantizmus a priniesli do poézie človeka samotára. Popredné miesto medzi modernými básnickými smermi zaujímal symbolizmus (symbolon = znak, znamenie).

Vznikol koncom 19. storočia vo Francúzsku a rozšíril sa po celej Európe. Jeho podstatou je myšlienka, že skutočnosť nemožno poznávať iba racionálne; je zložitejšia a mnohotvárnejšia ako nám ju podávajú ľudské zmysly. Skutočnosť treba poznať i pomocou intuície. Poslaním básnika nie je poučovať, ale vyjadrovať osobné chápanie všetkých javov, ktoré ho obklopujú a tvoria súčasť života. Neopisuje, však, vonkajší a vnútorný svet básnika priamo, ale pomocou symbolov, ktoré majú viac významov. Básnici využívajú metafory, alegórie, personifikácie. Kládli dôraz na zvukovú stránku verša a tým sa zaslúžili o zhudobnenie poézie. Veľmi často používajú slová osobného, citového rázu, výrazy z náboženskej liturgie, ale aj slová s prírodných vied, filozofie a množstvo abstraktných slov. Tvorcom symbolizmu bol Charles Baudelaire.

Paralelne so symbolizmom sa rozvíjala literárna škola parnasizmus. Vydali zborník svojich prác s názvom Súčasný parnas. Odmietali spätosť umenia so spoločenskou realitou, tvrdili, že zmyslom umenia – poézie je dokonalá krása a umenie sa má stať samo sebe cieľom. Zaujímala ich iba forma básne. Vzor nachádzali v antike.

CHARLES BAUDELAIRE

Roku 1857 mu vyšla jediná básnická zbierka Kvety zla – bola odsudzovaná. Básnik tu pre čitateľov otvoril svoje srdce, povedal im o svojom sklamaní nad sociálnymi pomermi, o svojom ľudskom nešťastí a smútku... Popredné miesto zaberá ľúbostná tematika. Lásku zobrazoval na základe osobného zážitku, hovoril o jej sile, ale aj o sklamaní a bolesti. Nenachádza v živote uspokojenie, útechu hľadá v minulosti, v náladách smútku a smrti. Tak vzniká jeden prúd symbolizmu – dekadencia – základ tvorí báseň Litánie k satanovi.

Napísal aj Malé básne v próze – vyšli až po jeho smrti. Témou je Paríž. Najčastejšie využíva sonet.

PAUL VERLAINE

Patrí medzi zakladateľov symbolizmu. Rozpomienku na toto obdobie uchoval v knihe Prekliati básnici – týmto termínom potom označovali príslušníkov moderny. Za dobré básne považoval také, ktorých spisovateľ zámerne organizoval verš zo zvukomalebného (eufonického) hľadiska. Zastával názor, že poézia môže najviac zaujať svojou hudobnou stránkou.

JEAN ARTHUR RIMBAUD

Ovplyvnilo ho detstvo, vzťahy, rodinné prostredie. Bol chorobne citlivý; začal tvoriť pod vplyvom romantikov, inšpiroval sa Baudelairom. Symbolizmus sa rozvinul do senzualizmu – všetko odvodzuje zo zmyslového vnímania skutočnosti; filozofický smer, ktorý uznáva pocity za zdroj poznania skutočnosti. V poézii vyjadruje vzdor útlaku, klamstvu, pretvárke, očarenie prírodou.

Začiatkom 20. storočia nastala nová situácia. Symbolizmus stráca medzi modernými smermi vedúce postavenie a úlohu zjednocujúceho činiteľa. Moderné smery menia podobu – jedna časť pokračuje v symbolizme, ďalej ho rozvíja, druhá časť má nový spoločenský a umelecký program – avantgarda (z franc. predvoj). Mladá generácia je nespokojná, chce zmeniť svet; po umeleckej stránke sú výbojnejší. Avantgarda je širokou škálou meniacich sa programov. V Nem. vzniká expresionizmus (využíva silné výrazové prostriedky, typický je tragizmus, pesimizmus, citovosť, napätie, irónia, prehnanosť, vyslovujú existenciálne otázky, hľadajú zmysel života), v Tal. futurizmus (zakladateľ Fillipo Tomasso Marinetti; zo slova budúci; nové umenie má držať krok s tech. vývinom spol., hl. zdrojom krásy sú vedecké objavy, priemyselná výroba, hučanie strojov, technika; v Rusku sa rozvinul do kubofuturizmu), v Rusku konštruktivizmus, vo Švajčiarsku dadaizmus (zakl. Tristan Tzara, výsmech vtedajšej spol., skladajú sa nezmyselné slová, poradie), v Čechách poetizmus, vo Franc. surrealizmus (prelína sa sen so skutočnosťou, psychologický automatizmus; zakl. André Breton).

GUILLAUME APPOLINAIRE

Vedúca osobnosť avantgardy na začiatku 20. storočia. Meno je pseudonym. Debutoval básnickou zb. Zahnívajúci čarodej, ale väčší ohlas mala až zb. Alkoholy. Úvodná báseň Pásmo znamená prevrat v poézii 20. storočia. Táto zbierka vznikla ako reťazec rôznych dojmov, videní, postrehov a citových nálad. Báseň Pásmo je lyrický cestopis, v ktorom básnik voľne spája zážitky z rozličných miest z ciest po Európe. Niet medzi nimi priameho vzťahu. Chcel dokázať, že aj v literatúre sa dá komponovať tak, ako v kubistickom maliarstve. Každá strofa je samostatný myšlienkový celok. Využíva voľné spájanie obrazov = asociatívna metóda. Vedľa seba sú protikladné javy: sen a skutočnosť, radosť i smútok, reálno aj nadreálno, láska a sklamanie, náboženstvo a technický pokrok. Aby dokázal, že medzi týmito vecami nie sú pevné hranice, odstránil vo veršoch interpunkciu. V básni Most Mirabeu hovorí o plynutí času, láske, a že všetko odchádza, len on (básnik) ostáva na moste Mirabeu...

Napísal tiež zb. Kaligramy. Slová (verše) sú usporiadané do obrazov – Fajka, Váza, Kravata, Hodiny, Krajinka,...

Symbolizmus aj avantgardy prenikajú aj do iných európskych krajín. V Rusku – Alexander Blok (symbolizmus), Velemir Chlebnikov (kubofuturizmus), Vladimir Majakovský (začal kubofuturizmom, písal stupňovitým veršom; písal poémy, satirické hry, revolučné básne), Sergej Jesenin (pochádza z dediny; lyrickejší, ľúbostné básne, bohémske, spomienky na dedinu). V Česku bol významným predstaviteľom František Xaver Šalda; symbolisti – Otakar Březina, Antonín Sova. V 90. rokoch 18. storočia sa prelínajú viaceré smery. Petr Bezruč napísal lyrické Slezské písně. Bol zjednocujúcim činiteľom.

SLOVENSKÁ LITERÁRNA MODERNA

Na prelome 19. a 20. storočia tvoria autori staršej generácie (Kukučín, POH) a autori mladšej generácie (Tajovský, Timrava, Čajak) a nastupujúcej generácie – skupina básnikov, prozaikov, prekladateľov, lit. publicistov a kritikou. V dejinách lit. vystupuje pod spoločným označením slov. lit. moderna. Obsah termínu moderna sa stal podstatou, hl. znakom i zmyslom ich vstupu do lit. Mladí básnici pochopili modernosť ako nový vzťah k tradícii nár. lit. Tradíciu prekonávali novými umeleckými postupmi, neodvrhovali ju. Svoju modernosť nachádzali v prístupe ku skutočnosti cez motívy soc.-mravného kriticizmu, odlišnosť intímneho a životného postoja voči svojim predchodcom k poetike básne. Sústreďujú sa na atmosféru básne. Pre slov. lit. modernu je hlavný životný pocit nesúladu medzi ideálom a skutočnosťou, ktorý sa mení na neriešiteľný rozpor medzi osobnou túžbou a všednosťou objektívnej skutočnosti. K slov. lit. moderne patria básnici: Janko Jesenský, Ivan Krasko, Vladimír Roy, Ivan Gall, Andrej Klas.

IVAN KRASKO

Vlastným menom Ing. Dr. Ján Botto. Dlho tajil svoje občianske meno. Prvé básne napísal pod pseudonymom Janko Cigáň. Po vyštudovaní pôsobil v Čechách. Spôsob života a prostredie ovplyvnili jeho tvorbu. Trápilo ho postavenie Slovákov a osobné problémy – osamelosť, citlivosť, melanchólia. V jeho tvorbe nachádzame prvky impresionistické, symbolické i dynamické. Napísal len 2 básnické zbierky: Nox et solitudo (Noc a samota, 1909) a Verše (1912).

Prvá zbierka je smutnejšia, citlivejšia. V básni Už je pozde spomína, pociťuje smútok, nešťastie. V básni Topole využíva topoľ ako symbol samoty. V básni Vesper Dominiacae (Nedeľný večer) spomína na osamelú matku na Slov. Predstavuje si ju ako ju za mlada vídal s modlitebnou knižkou, v ktorej mala lístok s dátumom narodenia jej syna. Nedeľný večer sa končí, súmrak tíško padá na sivú hlavu jeho matky. V básni Jehova opisuje zlého boha, ktorý trápi Slovákov.

Druhá zbierka je odbojnejšia, je menej smutná, pretože sa oženil. V básni Život hovorí:

„Som vo znamení pokoja,

preds’ zvem ťa život do boja.“

V básni Otrok sa v závere chystá na odboj. V básni Baníci využíva daktylský verš. Démon ponúka básnikovi drahé kamene, aby zradil národ, ale on odoláva, lebo chce oslobodiť národ; nakoniec prichádzajú aj ďalší spolubojovníci.

Významná je báseň Otcova roľa. Jeho lyrický hrdina je vyčlenený z davu, je zamyslený, premýšľajúci a hodnotiaci predošlé i budúce. Nevie sa vyrovnať s pocitom vlastnej „viny“ a s nenaplnením osobnej túžby po harmónii. Názov básne nemá len svoj pôvodný význam, ale je to symbol rodného kraja a vlastne symbol Slovenska. Základné obrazy zeme: sivé polia, starootcovská roľa... Autor v básni vyjadruje svoje osobné pocity, nálady, myšlienky a stotožňuje sa s lyrickým hrdinom básne- s tulákom. Prostredníctvom svojich pocitov vyslovuje aj myšlienky celej generácie. Ide teda o osobnú lyriku. Báseň Otcova roľa predstavuje silné citové vyjadrenie básnikovho smútku nad národným a spoločenským útlakom na zač. 20.st. Záver: autor sa pýta „vyklíčia ešte zubále dračie z poddaných zeme?“ Zubále dračie- narážka na starogrécku báj, podľa ktorej z dračích zubov by mali vyrásť obrnení bohatieri. Autor vyslovil túžbu po slobode národa.

1. strofa- obraz Slovenska

2. strofa- tulák sa vracia do rodného kraja

3. strofa- hryzie ho svedomie za to, že odišiel a Slovensko nemal kto chrániť

4. strofa- ťažký život poddaných na Slovensku v minulosti, ale aj v tom období. Slováci boli utláčaný a neslobodný národ.

5. strofa- ťažký život slovenského ľudu núti hrdinu vrátiť sa domov a v záver je vyslovená túžba po slobode

Táto báseň je napísaná sylabotonickou prozódiou (slabično-prízvučnou) daktylotrchejskou stopou.

Pokojný večer na vŕšky padal

- U U / - U /- U U / - U /

daktyl trochej

Je to symbolická báseň; symboly: otcova roľa - rodný kraj, Slovensko, tulák - básnik sám, odnárodnený Slovák, zubále dračie - z gréckej mytológie, pýtal sa či sa národ ešte zobudí na svoju záchranu. Báseň obsahuje prvok: lyrický - náladovosť, impresie (dojem), epický - príchod tuláka, dramatický - náznak dialógu- „Prečo si nechal otcovskú pôdu? Obrancu nemá!“

V básni nachádzame motívy:

1. návrat tuláka

2. minulosť – „Stáletia tiekli poddaných slzy na naše polia“

3. motív nádeje- „Vyklíčia ešte zubále dračie z poddaných zeme?“

Otcova roľa

Pokojný večer na vŕšky padal

Na sivé polia.

V poslednom lúči starootcovská

Horela roľa.

Z cudziny tulák kročil som na ňu

Bázlivou nohou

Slnko jak koráb v krvavých nohách

Plá pod oblohou.

Strnište suché na vlhkých hrudách

Pod nohou praská.

Zdá sa, že ktosi vedľa mňa kráča-

Na čele vráska,

V láskavom oku jakoby krotká

Výčitka- nemá:

-Prečo si nechal otcovskú pôdu?

Obrancu nemá!

Celý deň Slnko, predsa je vlhká

Otcovská roľa.

Stáletia tiekli poddaných slzy

Na naše polia.

Stáletia tiekli- nemôž byť suchá

Poddaných roľa

Darmo ich suší ohnivé slnko

Dnes ešte bolia.

Z cudziny tulák pod hruškou stál som

Zotlelou spola.

Poddaných krvou napitá pôda

Domov ma volá...

A v srdci stony robotných otcov

Zreli mi v semä...

Vyklíčia ešte zubále dračie

Z poddaných zeme?