Maturita 9

            Je to obdobie v literatúre, ktoré trvalo od 3. tisícročia p. n. l. až do 5. storočia n. l. Je to najstaršie obdobie v dejinách literatúry. Delí sa na starovekú orientálnu literatúru a antickú literatúru, ktorú tvorí staroveká grécka a rímska literatúra.

ORIENTÁLNA LITERATÚRA

            Za najstaršie literatúry, z ktorých sa zachovali písomné pamiatky, pokladáme sumerskú, akkadaskú a staroegyptskú literatúru.

            Sumeri sídlili v južnej Mezopotámii. Pravdepodobne vynašli, určite však zdokonalili klinové písmo, ktoré prijali a používali takmer všetky národy starovekého Blízkeho východu. O jeho rozlúštenie sa zaslúžil český bádateľ Bedřich Hrozný. Najstaršou lit. pamiatkou z tohto obdobia, ale aj ako takou, je sumerský Epos o Gilgamešovi (asi 2000 p. n. l.). Kráľ Gilgameš, z väčšej časti boh, z menšej človek, tvrdou rukou vládne obyvateľom mesta Uruk, ktorých núti pracovať na mestských hradbách. Obyvatelia požiadajú o pomoc bohov, ktorí vytvoria polodivého človeka Enkidua, obdareného nesmiernou silou. Ten porazí Gilgameša, ale potom sa s ním spriatelí. Spoločne sa vydajú zabiť obra krutého Chuvavu, čo sa im s pomocou boha slnka aj podarí. O Gilgameša sa zamiluje bohyňa Ištar, ale on ju odmietne. Za trest naňho pošle nebeského býka, ale Gilgameš ho spoločne s Enkiduom zabijú. Enkidu urazí bohyňu, čím privolá jej kliatbu a zomiera. Po smrti priateľa Gilgameš hľadá tajomstvo večného života. Vydá sa na púšť za Utanapištimom, jediným predkom, ktorého bohovia odmenili nesmrteľnosťou potom, čo prežil potopu sveta vo vystavanej lodi Gilgameš nezíska nesmrteľnosť, lebo nevydrží bdieť šesť dní a sedem nocí, a keď neskôr vyloví zo dna oceánu rastlinu nesmrteľnosti, zožerie mu ju had. Záverečná časť eposu obsahuje rozhovor medzi Gilgamešom a Enkiduovou dušou, vyvolanou z podsvetia, v ktorom sa Gilgameš dozvedá o pochmúrnom živote po smrti.

            Najmladšou literatúrou Blízkeho východu je hebrejská literatúra. Predstavuje ju predovšetkým Biblia (1. tisícročie p. n. l.). Delí sa na Starý zákon (zmluvu) a Nový zákon (zmluvu). Starý zákon bol pôvodne a je až dodnes svätou knihou židovského náboženstva. Židia ho nazývajú Tóra (zákon). Zaoberá sa dejinami izraelského národa, obsahuje rôzne príbehy, duchovné piesne, múdrosti, životné skúsenosti. U prorokov nájdeme aj predpovede o príchode Mesiáša. Nový zákon je špecificky kresťanská zbierka biblických kníh. Obsahuje štyri evanjeliá, ktoré sú hlavným prameňom poznania učenia a diela Ježiša Krista. Skutky apoštolov hovoria o šírení kresťanstva. Potom nasledujú listy apoštola Pavla a iných apoštolov, ktorými si prví kresťanskí misionári udržiavali kontakt s cirkevnými zbormi. Poslednou knihou je Zjavenie sv. Jána – ide o apokalypsu, v ktorej je načrtnutý priebeh posledného úseku dejín a začiatok Božieho kráľovstva.

            Z ostatných starovekých literatúr je známa indická literatúra. Najvýznamnejšie sú hrdinské spevy Mahábhárata a Rámajána (4. stor. n. l.). Jadrom hrdinského eposu Mahábhárata je bratovražedný boj o trón medzi Kuruovcami a Pánduovcami, potomkami kráľa Bháratu. Okrem ústredného konfliktu, ktorý sa pravdepodobne zakladá na skutočnej udalosti, epos obsahuje veľa ďalších príbehov rozličného charakteru, legiend, bájok, politických, filozofických a náboženských výkladov. Epos Rámajána opisuje tragický údel kráľovského syna Rámu a jeho ženy Sity. Popri rozprávkovom svete indickej mytológie (bohovia, démoni), exotickej prírody osobitý ráz dodáva tomuto dielu morálny svet, v ktorom sa pohybujú hlavné postavy deja (cnosť, pokora, oddanosť, ženina vernosť a nevina, sebaobetovanie).

ANTICKÁ LITERATÚRA

            Antika (z lat. antiqus = starý, starobylý), súhrnný názov pre grécky a rímsky starovek a jeho kultúru, predstavuje obdobie trvajúce od r. 700 p. n. l. do konca 5. stor. n. l. Antická literatúra je najstaršou, súčasne veľmi významnou a svojím vplyvom dodnes pôsobiacou epochou v literárnej tvorbe Európy. Zahŕňa starovekú grécku a rímsku literatúru.

GRÉCKA LITERATÚRA

            Datuje sa do obdobia 9. storočia p. n. l. až do 5. storočia n. l. Základnou jednotkou bol mestský štát – otrokárske zriadenie, každý bol obývaný iným kmeňom. Mali vyspelý demokratický systém, boli polyteisti a ich bohovia mali antropomorfný charakter - mali ľudské vlastnosti a človek bol voči ním bezmocný.

            Ideálom bola kalokagatia – súlad krásy a dobra (rovnováha fyzickej a duchovnej stránky života). Základným princípom bol princíp harmónie medzi individuálnym a spoločenským životom. V tomto prostredí sa zrodila demokracia (vláda ľudu – priama demokracia). Uznávali spoločnosť, jednotlivec sa má podriadiť spoločnosti, kompromis – rovnováha. Pozornosť orientovali na človeka a jeho pozemský život, jeho cieľom je všestranne rozvinutá osobnosť. Za jednu z najväčších hodnôt pokladali krásu – vytvárali podmienky pre rozvoj umenia.

            Najstaršou pamiatkou gr. lit. sú hrdinské eposy (epos = veršovaný epický útvar) Ilias a Odysea, ktorých autorstvo sa pripisuje Homérovi.

Ilias obsahuje 15 696 hexametrových veršov (hexameter = verš, ktorý sa skladá z 6 daktylských a 6 spondejských stôp) a dejovo sa dotýka posledných 51 dní 10-ročnej vojny medzi Trójou a Grékmi. Vyskytujú sa tu tiež početné retrospektívy, z ktorých sa dozvedáme o celkovom priebehu bojov. Vojnu medzi Trójou (Ilion) a Spartou vyvolal syn trójskeho kráľa Priama Paris, ktorý uniesol Helenu, krásnu ženu spartského kráľa Menelaa. Ústredným motívom diela je hnev najväčšieho gréckeho bojovníka Achilla. Keď mu veliteľ gr. vojska mykénsky kráľ Agamemnón vezme jeho zajatkyňu, prestáva bojovať. Boje pokračujú ďalej, Trójania získavajú prevahu a ich postup zastaví až Achillov priateľ Patroklos v Achillovej výzbroji. Keď je zabitý Hektorom, synom kráľa Priama, Achilles sa chce pomstiť, čo sa mu aj podarí, keď v súboji porazí Hektora a jeho telo povláči v prachu pred očami Trójanov. Achilles je však napokon tiež zabitý, keď ho zasiahne šíp do jeho jediného zraniteľného miesta – jeho päty. Vojna sa končí ľsťou – Gréci na Odyseov pokyn postavia veľkého dreveného koňa, ktorého odovzdajú Trójanom na znak svojej porážky. V noci však z neho povyliezajú vojaci, ktorí otvoria mestské brány a umožnia tak Grékom pozabíjať spiacich a opitých Trójanov. Do deja zasahujú aj grécki bohovia pomáhajúci jednej alebo druhej starne (Zeus, Hefaistos, Aténa, Afrodita, Apolón).

Odysea má 12 103 veršov a zobrazuje najmä posledných 41 dní 10-ročného putovania itackého kráľa Odysea pri návrate z trójskej vojny. Odyseus sa ako jediný z hrdinov trójskej vojny nevrátil domov, lebo ho neustále stíha hnev morského vládcu Poseidóna, na druhej strane ho ochraňuje moc bohyne Pallas Atény. Odyseus zažíva mnoho dobrodružstiev – stretáva sirény, musí poraziť jednookého Kyklopa atď. Nakoniec sa dostáva domov, kde mu jeho žena Penelopa bola po celé tie roky verná, keď odrážala všetkých nápadníkov. Povedala, že si niekoho vyberie, až keď došije smútočné rúcho, ale čo cez deň ušila, to v noci rozpárala. Napokon si už musela niekoho vybrať, a tak nechala prejsť nápadníkov sériou skúšok. Medzitým sa vracia Odyseus, ktorého však nikto nespoznáva. Ako jediný splní všetky Penelopine skúšky (poslednou je, že má preniesť ich manželskú posteľ, lenže tá je urobená zo stromu zakoreneného do zeme, čo vie samozrejme len ona a Odyseus) a pozabíja ostatných nápadníkov.

Veľkú obľubu si u starých Grékov získali Ezopove bájky (bájka = krátky epický útvar). V krátkych prozaických príbehoch vystupujú zvieratá, hmyz, rastliny, ktoré sú obohatené o ľudské vlastnosti a cítenie a ako ľudia sa aj správajú (personifikácia). Na základe charakteristických vlastností alebo podoby sa stávajú typom  (napr. prefíkaná líška, pracovitý mravec, panovačný a krutý lev). V mnohých bájkach vystupujú aj ľudia, ktorí sú typizovaný podľa vonkajšieho vzhľadu, stavovskej príslušnosti alebo povolania. S postavami bohov, ktorí konajú ako ľudia, prenikajú do gr. bájok prvky mytológie.

V tomto období dochádza tiež k veľkému rozmachu gr. lyriky (lyrika pôvodne označovala básne, ktoré sa spievali so sprievodom lýry). Jedným z najvýznamnejších lyrikov bola ženská predstaviteľka Sapfo. Žila na ostrove Lesbos, kde zriadila „dom múz“. Do súčasnosti sa zachovala jediná celá báseň Modlitba k Afrodite. Vo svojich veršoch bez zábran vyjadrovala city a vášne.

V období aténskej demokracie sa rozvíjala aj dráma. Išlo o spojenie slova, hudby a tanca. Tradičnou súčasťou bol zbor, ktorý väčšinou svoje partie spieval a sprevádzal ich tancom. Hrať mohli len muži, ktorí vystupovali v rôznych maskách. Tie mali pôvodne magický význam. Snahou bolo u diváka vyvolať katarziu, t.j. schopnosť človeka prežívať príbeh hrdinu a spolu s ním pochopiť príčiny zla, tragédie a rozhodnúť sa proti príčinám niečo vykonať tak, aby sa to už neopakovalo.

Grécka tragédia čerpá z mytológie (hrdinovia sú odvážni, statoční, krutí a samoľúbi), konflikt je vždy v medziach slabý proti silnejšiemu (za silnejšieho sa považuje osud, boh, spoločenský zákon), končí sa tragicky (hrdina síce zomrie, ale mravne zvíťazí). Bola písaná vo veršoch a chór vyjadroval verejnú mienku k nastolenému problému. V tragédii je vždy jednota času, deja a miesta. Dej sa nečlení na dejstvá. Predstaviteľmi boli Aischylos (Pripútaný Prometeus, Oresteia), Sofokles (Antigona, Kráľ Oidipus) a Euripides (Trójanky, Ifigénia v Tauride, Medea).

V dráme Pripútaný Prometeus sa hlavný hrdina stáva mytologickým darcom rozumu, ktorý povzniesol ľudstvo ku kultúrnemu životu. Za služby preukázané ľuďom je Prometeus odsúdený na mučenie: božský kováč Hefaistos ho na Diov rozkaz prikuje ku skale. Hefaista pritom sprevádzajú dve alegorické postavy – Moc a Sila. Zeus stavia proti Prometeovi len hrubú silu. Aischylos Diovi prisúdil črty gréckeho „tyrana“ : je nevďačný, ukrutný a pomstivý.

Oresteia sa odohráva po trójskej vojne. Čerpá z gréckej mytológie o kráľovi Agamemnónovi. Konflikt tragédie je mravný. Kráľ Agamemnón  po návrate z trójskej vojny je zavraždený svojou manželkou (zavraždila ho kvôli svojej dcére Ifigénii, ktorú Agamemnón obetoval bohom, aby výprava do Tróje bola úspešná). Orestes sa dozvie o smrti svojho otca, vráti sa do kráľovstva. Dostane príkaz od Apolóna, aby pomstil smrť svojho otca. Zo svojho skutku zošalie a utečie z kráľovstva prenasledovaný bohyňami pomsty. Orestes prosí o pomoc a ochranu bohyňu Pallas Aténu. Pallas Aténa sa rozhodne urobiť súd, ktorý by mal posúdiť čin Orestea. Bohyne pomsty žiadajú za smrť matky smrť Orestea , ale jeho obhajca a Pallas Aténa žiadajú oslobodenie. Nakoniec sa tak stane.

V dráme Antigona autor opäť čerpá z mytológie. Antigona je dcéra kráľa Oidipa, ktorá povyšuje zákony bohov nad ľudské zákony. Oidipovi synovia sa v boji o trón navzájom zabijú. Kreon dá pochovať Eteokla so všetkými poctami, ale zakáže pochovať Polyneika, ktorí bojoval proti Tébam. Antigona sa jediná rozhodla pochovať Polyneika a tým sa vzoprela Kreonovi. Ten neváhal a dal ju zaživa zamurovať. Chór komentuje správanie Kreona a i sám veštec Teiresias ho varuje, pretože jeho rozkaz mu privodí pohromu. Kreon oľutuje svoju chybu, ale už je neskoro – Antigona sa obesí, jeho syn Haimon (snúbenec Antigony) sa pri jej tele zabije a i Kreonova manželka Eurydika spácha samovraždu.

Hlavnou myšlienkou tragédie Kráľ Oidipus je, že človek nemôže ujsť pred svojím osudom. Kreon prináša z veštiarne správu, že mor v Tébach bude trvať dovtedy, pokiaľ sa nevypátra vrah predchádzajúceho kráľa Laia. Oidipus prednáša kliatbu nad vrahom, je odhodlaný ho vypátrať a potrestať (pátra sám po sebe). Keď ho z vraždy obviní veštec, odhalí sa krutá pravda. Oidipus bol synom kráľa Laia. Pri narodení mal byť usmrtený, pretože veštba hovorila, že usmrtí svojho otca a stane sa manželom svojej matky. Pastier, ktorý ho mal zabiť to neurobil z ľútosti a odovzdal ho bezdetnému kráľovi Korintu, ktorý ho vychovával ako vlastného. Po dovŕšení dospelosti opúšťa Korint, na ceste sa stretáva s neznámym cudzincom, ktorého zabije (nevedel, že je to jeho otec). Prichádza do Téb, rozlúšti hádanku od sfingy, kde sa ožení sa so svojou matkou. Keď zistí pravdu , oslepí sa a odíde z Téb. Z tejto hry pochádza termín Oidipovský komplex – závislosť syna od matky.

V dráme Medea čerpá autor námet z báje o zlatom rúne. Príbeh sa odohráva v meste Korint. Tragédia sa vyznačuje psychologickou kresbou ženy. Sú tu vzrušujúce veľké dialógy a chór je potlačený. Jáson sa zaľúbi do dcéry korintského kráľa, aj keď už má rodinu. Rozhodne sa opustiť svoju ženu Medeu i deti. Medea sa potom, ako ju Jáson opustí, rozhodne pomstiť všetkým, ktorí sa podieľali na jej tragédii. Neveste pošle ako svadobný dar plášť. Je však začarovaný a akonáhle si ho oblečie, začne horieť. Zomiera ona aj jej otec, ktorý jej prišiel na pomoc. Aby potrestala manžela najkrutejším spôsobom, zabije aj svojich synov a odchádza ku gréckemu kráľovi Aigenovi, ktorý jej poskytne ochranu. Euripides stvárnil Medeu ako trpiacu ženu, ktorú zradila veľká láska a k rozhodnutiu, že zabije svoje dve deti, sa odhodlá až po krajnom zúfalstve a po ťažkom duševnom rozpoložení.

Rozvíjala sa aj komédia, ktorej predstaviteľom bol Aristofanes. Je autorom komédií Oblaky, Jazdci, Lysistrata a i. V porovnaní s predchádzajúcimi autormi je kritickejší.

RÍMSKA LITERATÚRA

            Rozvíjala sa v období 3. storočia p. n. l. až do 5. storočia n. l. Písalo sa po latinsky. Vychádza z gréckej literatúry, často na ňu nadväzuje, spracúva tie isté motívy a prenáša ich do rímskej spoločnosti.

            Rozvíjala sa dráma – Titus Maccius Plautus (Komédia o hrnci, Pseudolus, Chvastavý vojak); epika – Marcus Tulius Cicero (rečník, politik, diela O štáte, O zákonoch, O senáte), Gaius Julius Caesar (historiografia, Zápisky o vojne v Galii), Titus Lucrécius Carus (O podstate sveta); ale popredné miesto zaujímala poézia, ktorá dosiahla vrchol za vlády cisára Augusta.

            Najvýznamnejším predstaviteľom bol Publius Vergílius Maro. Je autorom pastierskych idýl Bucolica, roľníckych spevov Georgica a a epickej básne Aeneis. Básnik v nej v 12 knihách spracoval povesť o trójskom hrdinovi Aeneovi, legendárnom praotcovi rímskeho národa. Tematicky je toto dielo pokračovaním Homérovho eposu Ilias. Po skončení trójskej vojny hľadá trójsky hrdina Aeneas so svojimi druhmi, otcom a synom na príkaz bohov novú vlasť. Prenasleduje ho hnev bohyne Junony, a preto, podobne ako Homérov hrdina Odyseus roky, blúdi morom až sa napokon po bojoch s italskými kmeňmi usadí v Latiu. Ožení sa s dcérou kráľa Latinov Laviniou a zakladá v novej vlasti nový rod, z ktorého vzídu rímski panovníci. Caesar a cisár Gaius s prímenom Augustus, ktorému básnik svoje dielo venoval, sú potomkami prvého Aeneovho syna Jula. V Aeneovi stelesnil rímsky ideál osobnej dokonalosti, predchol dielo myšlienkou túžby po mieri a dal mu taký umelecký tvar, že z neho vychádzala celá ďalšia rímska i európska literatúra, najmä poézia.

            Quintus Horácius Flaccus napísal dielo Ódy, v ktorom poúča mladých, ktoré mravné hodnoty sú základom rímskej sily. Ukazuje, aké zhubné účinky má na človeka túžba po bohatstve, ktorá vedie k egoizmu, k občianskym roztržkám a k oslabeniu vojenského ducha. Ďalej napísal Satiry, kde sa usiluje ukázať správny spôsob života v protiklade s ľudskými chybami a omylmi. Je tiež autorom diela Listy, v ktorom zobrazuje sám seba ako človeka dopúšťajúceho sa chýb, váhavého a hľadajúceho životné cesty.

            Publius Ovídius Naso svoju básnickú púť začal milostnou poéziou, v druhom období spracúval námety z gréckej a rímskej mytológie a nakoniec do tretieho obdobia prináležia jeho básne z vyhnanstva, na ktoré mu poskytol látku vlastný osud. Cieľom básní je zaujať čitateľa, prebudiť jeho fantáziu. Napísal dielo Lásky, čo je kniha ľúbostných elégií (žalospevov). Ďalej napísal dielo Listy heroín, ktoré obsahuje 21 fiktívnych milostných listov slávnych mýtických hrdiniek, písaných svojim vzdialeným mužom. V diele Umenie milovať usmerňuje mladých mužov a ženy, ako si získať a udržať lásku. Jeho vrcholným dielom sú Metamorfózy (Premeny).

Táto básnická skladba obsahuje okolo 12 000 veršov a autor v nej spracoval 250 gréckych a čiastočne rímskych bájí, ktorých jednotiacim motívom je motív premeny. Svoje rozprávanie začína opisom vzniku sveta zo začiatočného chaosu a končí premenou Caesarovej duše na kométu. K najkrajším miestam patrí mýtus o 4 vekoch (zlatom, striebornom, medenom a železnom). Ďalej sa tu stretávame s mýtom o potope, ktorú Jupiter zoslal na hriešne ľudstvo, o premene krásnej nymfy na vavrín, o sochárovi Pygmalionovi, ktorý vzplanul láskou k soche dievčaťa, ktorú sám vytvoril a ktorú Venuša na jeho prosby oživila, o Daidalovi a Ikarovi, ktorých let vzdušným priestorom sa skončil tragickým Ikarovým pádom atď.

Vo vyhnanstve, do ktorého ho vypovedal Augustus, napísal dve najrozsiahlejšie zbierky elégií Žalospevy a Listy z Pontu.

Rozvíjala sa aj historická próza, ktorej predstaviteľom bol Publius Cornelius Tacitus, ktorý zachytával dejiny rímskej spol. a zároveň ponúkal kritický pohľad na jej vývoj. Jeho najvýznamnejšie diela boli Letopisy (Annales) a Dejiny (Historiae).

Autorom satirických básní bol Decimus Junius Juvenalis. Jeho dielo tvorí zhruba 16 satirických skladieb napísaných zväčša v podobe listov anonymným priateľom. Hovorí v nich o mužskom pokrytectve a výstrednostiach, o ženskej skazenosti, o chudobe básnikov, obhajcov a učiteľov, o bohatstve, moci, sláve a kráse ako o príčinách ľudského nešťastia a pod.

ANTICKÁ FILOZOFIA

            V dejinách antickej filozofie rozlišujeme niekoľko období. Prvé obdobie sa začína vznikom mestských štátov a doznieva za vrcholného rozkvetu demokracie. Toto obdobie možno označiť za obdobie prírodnej filozofie, kedy sa filozofi snažia nájsť pralátku = spol. počiatok všetkého. Predstavitelia sú od Tálesa (voda) počnúc cez Herakleita (oheň) až po Demokrita, ktorý z gréckeho atomizmu vytvoril ucelený systém. Tvrdil, že všetko sa skladá z atómov (najmenšie ďalej nedeliteľné častice) a z prázdna (podmienka pohybu atómov). Bol materialista.

            V druhom, klasickom období (obdobie krízy mestského štátu) sa filozofi zaoberajú predovšetkým človekom a spol. problémami a poznávaním. Najvýznamnejší boli sofisti, Sokrates („Viem, že nič neviem.“), Platón (náš hmotný svet je len nedokonalým odrazom sveta ideí) a Aristoteles (zakladateľ logiky, klasifikoval vedy).

            V helenistickom období boli prekonané úzke hranice mestských štátov. Materialistickú filozofiu rozvíjal Epikuros, ktorý nadväzoval na Demokrita. Teoreticky zdôvodňuje slobodu vôle a význam individuálnej slobody a nezávislosti od občianskeho kolektívu. Hlavnú prekážku, ktorá bráni dosiahnuť duševnú rovnováhu, vidí v náboženstve. V zápase s epikureizmom sa najviac prejavila stoická škola, ktorej zakladateľom bol Zenón z Kítia. Táto škola bola hlásateľkou rovnosti medzi ľuďmi.

            V rímskom  období nastáva zjavný úpadok tvorivého filozof. myslenia. Pretrváva záujem o stoicizmus, ktorý sa spája s menom Senecu, ale aj Marca Aurélia. Väčšina filozofických systémov sa zbližuje s náboženstvom.