3. STAROSLOVIENSKA LITERATÚRA A JEJ OHLAS V NÁRODNEJ KULTÚRE
Slovenská stredoveká literatúra (800-1500) sa delí na dve vývinové obdobia, a to na starosloviensku literatúru (800-1000) a literatúru písanú po latinsky a po česky, resp. slovakizovanou češtinou (1000-1500).
Začiatky literatúry u nás súvisia s príchodom kresťanstva, ktoré šírili najmä franskí kňazi. Bohoslužobným jazykom bola latinčina, do domáceho jazyka boli preložené len základné náboženské texty. Veľkomoravské kniežatá (Mojmír, Rastislav) museli bojovať proti politickému a kultúrnemu vplyvu Východofranskej ríše, ktorý upevňovali franskí kňazi latinskou liturgiou, nezrozumiteľnou nášmu ľudu. Preto Rastislav (846-870) vypravil k byzantskému cisárovi Michalovi III. posolstvo so žiadosťou o vierozvestov. Ten mu roku 863 poslal bratov Konštantína (asi 827-869) a Metoda (asi 827-885). Obaja poznali slovanské nárečie z okolia svojho rodiska Solúna (terajšie Tessaloniky). Pred príchodom na naše územie zostavil Konštantín prvé slovanské písmo – hlaholiku (na základe malých písmen gréckej abecedy) a spolu s Metodom priniesli k nám prvý slovanský a bohoslužobný a spisovný jazyk – staroslovienčinu.
Franskí kňazi ich obvinili pred pápežom z bohorúhačstva, pretože svojou činnosťou oslabovali vplyv Východofranskej ríše na Veľkú Moravu. Kvôli tomu sa obaja vypravili do Ríma (867) obhajovať slovanskú bohoslužbu. Konštantín pred pápežským dvorom obhajoval staroslovienčinu nielen ako jazyk spisovný, ale aj cirkevno-kresťanský proti názoru tzv. trojjazyčníkov, že „sú len tri jazyky, ktorými sa patrí v knihách sláviť Boha: hebrejský, grécky a latinský.“ Obhajoval ho slovami: „Či neprichádza dážď od boha na všetkých rovnako? Alebo či slnce nesvieti na všetkých? (Matúš 5,45) Či nedýchame na vzduchu rovnako všetci? A tak vy, nehanbíte sa, tri jazyky len uznávajúc a prikazujúc, aby všetky národy a plemená boli slepé a hluché?“ Pápež Hadrián II. potvrdil slovanskú bohoslužbu, schválil staroslovienske preklady bohoslužobných kníh a vymenoval Metoda za arcibiskupa. Chorľavý Konštantín vstúpil v Ríme do gréckeho kláštora a prijal meno Cyril (Kyrillos). Onedlho zomrel.
Metod sa vrátil na Veľkú Moravu, kde sa zatiaľ stal vládcom Svätopluk (870-894), ktorý podporoval franských kňazov. Na ich podnet Metoda uväznili a odvliekli do Bavorska. Po zákroku pápeža Jána VIII. ho po vyše dvoch rokoch prepustili. Metod musel znovu v Ríme obhajovať slovanskú bohoslužbu i svoje učenie. Pápež potvrdil starosloviensky liturgický jazyk (880). Po Metodovej smrti však pápež Štefan V. zakázal slovanskú bohoslužbu (885). Väčšina slovienskych kňazov musela odísť pred prenasledovaním, pretože Svätopluk sa priklonil k latinskej liturgii. Uchýlili sa najmä do Bulharska, kde na začiatku 10. storočia zostavili nové písmo – cyriliku (na základe veľkých písmen gréckej abecedy).
Staroslovienčina bola vyspelým literárnym jazykom, o čom svedčí prekladová i pôvodná literatúra. Prekladová lit. vznikla na území Veľkej Moravy a pôvodná na veľkomoravskom a bulharskom území.
PREKLADOVÁ LITERATÚRA
Konštantín a Metod preložili do staroslovienčiny misál (omšovú knihu), evanjeliá (Nový zákon), breviár (modlitebnú knihu pre kňazov), žaltár (zbierku žalmov), spevník a Súdny zákonník pre svetských ľudí. Metod preložil Starý zákon (okrem kníh Machabejcov). Konštantínove a Metodove preklady i pôvodné diela sa zachovali len v neskorších prekladoch.
Pôvodná literatúra
Konštantín napísal veršovaný Proglas (Predslov k svätému Evanjeliu). Oslavuje v ňom slovanský preklad Písma a vyzdvihuje domáci jazyk ako základ knižnej vzdelanosti, pretože aby bol človek duchovne živým, musí získať vzdelanie :
„A ešte väčšmi od človeka z kameňa je mŕtva duša, každá duša bez písmen.“
Proglas je vôbec prvá slovanská báseň, s obrazným štýlom, popretkávaná biblickými citátmi. Idea Proglasu:
„Chcem radšej iba pätoro slov povedať, rozumom prostým chcem tých päť slov vyrieknuť, aby aj bratia všetko porozumeli, než nezrozumiteľných slov riecť tisíce.“
Forma Proglasu:
Proglas obsahuje 110 12-slabičných veršov bez rýmu. Bohato využíva výrazové prostriedky stredovekej poézie. V stredovekej literatúre je zreteľný synkretizmus - splývanie umeleckej a náučnej literatúry.
Z umeleckých prostriedkov tu nachádzame:
· Anafora - verše kde sa slová na začiatku verša opakujú
„Slovo, čo hladné ľudské duše nakŕmi
Slovo, čo um aj srdce tvoje posilní
Slovo, čo boha poznávať ťa pripraví.“
· Epifora - opakovanie slov na konci veršov
„...človeka činia akoby bol z kameňa.
A ešte väčšmi od človeka z kameňa,...“
· Epanastrofa - opakovanie slov na konci jedného verša a opakovanie druhého na začiatku
„... uzrieť, a všetci po radosti túžiaci,
túžiaci temno hriechu navždy zapudiť.“
· Epizeuxa - v jednom verši dvakrát tie isté slová
„...je mŕtva duša každá duša bez písmen...“
· Inverzia - prevrátený slovosled
„...znamenitú vám teraz radu povieme...“
Popri anafore, metafore, personifikácii, prirovnania využíva amplifikáciu, čo je širšie vysvetlenie pojmu, kumuláciu, čo je hromadenie výrazov, parafrázované citáty...
· Kumuluje výrazy na lepšie vyjadrenie cieľa, ale zároveň graduje význam jednotlivých výrazov (klimax- gradovanie, stupňovanie)
· Cituje slová svätého Pavla, evanjelistov Matúša, Marka, Lukáša, Jána; využíva podobenstvo
· Prirovnanie - „...kto z vás nevie, že táto pravda pravá ako semä padajúce na pole...“
· Básnická otázka „Alebo nozdry, ak necítia vôňu kvetín akože pochopia zázrak Boží?“
· Oslovenie „...čujte, Slovania, čujže, všetok ľud slovanský.“
Metod je autorom niekoľkých cirkevných spisov.
K najvýznamnejším veľkomoravským pamiatkam patria Pochvala Cyrilovi Filozofovi, Pochvalné slovo na Cyrila a Metoda, Život Konštantínov. Tieto diela napísal pravdepodobne Konštantínov a Metodov žiak Kliment, ktorý musel odísť pred prenasledovaním z Veľkej Moravy a uchýlil sa do Macedónie.
Ďalšou významnou veľkomoravskou pamiatkou sú Moravsko-panónske legendy. Tvoria ich Život sv. Konštantína (autor Kliment) a Život sv. Metoda (autor pravdepodobne Gorazd). Legenda je stredoveký prozaický alebo básnický útvar zobrazujúci život svätcov; využíva sa tu idealizovaná charakteristika, citácie a exemplá. Moravsko-panónske legendy predstavujú umeleckú prózu a historický dokument. Nie sú to pravé legendy - autori sa pridŕžajú konkrétnych faktov a udalostí; Konštantína a Metoda neidealizujú ako svätcov, zázraky a vnuknutia sú vzácne. Napr. Konštantín z vôle Boha vytvorí slovanské písmo, Metod vyslovuje proroctvá.
Život sv. Konštantína sa skladá z 18 kapitol. Opisuje jeho detstvo, štúdium, nadanie, múdrosť, súcit s trpiacimi. Autor sa sústreďuje na predmoravskú činnosť a obhajobu staroslovienčiny v Benátkach pred pápežským dvorom citátom podľa sv. Matúša („Či neprichádza dážď...). Autor nezobrazuje len náboženské a jazykové problémy, ale všíma si aj spoločenskú situáciu na Veľkej Morave. Legenda je napísaná prózou, vznešeným rétorickým štýlom. Obsahuje rečnícke otázky, prirovnania, kontrasty, ale aj dramatické dialógy, biblické citáty a podobenstvá. Konštantín sa narodil v Solúne ako najmladší zo siedmich detí (2. kapitola). Raz sa mu prisní sen – má si vybrať svoju nevestu, vyberie si Sofiu = múdrosť (3. kapitola). Rastislav posiela posolstvo, kde žiada o vierozvestov a Konštantínovi sa zjaví Boh. Vyslišajúci modlitby svojich služobníkov, ihneď zložil písmená a začal písať slová evanjeliá:
„Na počiatku bolo slovo
a slovo bolo u boha
a boh bol slovo.“ (14. kapitola)
Neskôr musel staroslovienčinu obhajovať pred trojjazyčníkmi (16. kapitola).
Život sv. Metoda sa skladá zo 17 kapitol. Je kratší ako Život sv. Konštantína, epickejší, vecnejší, menej legendový. Autor sa nevenuje veľmi Metodovej mladosti, ale hlavne jeho činnosti na Veľkej Morave. Metodov život bol až 20 rokov spätý s Veľkou Moravou a s jeho osobou je spätý aj vznik samostatnej cirkevnej provincie na našom území. Legenda obsahuje aj historické dokumenty o schválení slovanskej liturgie a vymenovaní Metoda za arcibiskupa. Štýl legendy je jednoduchší, i keď obsahuje mnohé básnické figúry a trópy; hoci je to legenda niet v nej prvkov zázračnosti. Zachytáva posledné slová Konštantína svojmu bratovi (7. kapitola), neskôr Metodove spory s franskými kňazmi a jeho väznenie v Bavorsku (9. kapitola). Za osem mesiacov Metod preložil z gréčtiny celé Písmo okrem kníh Machabejcov (15. kapitola). Napokon Metod zomiera (17. kapitola) a ustanovuje za svojho nástupcu Gorazda. Pochovaný je v katedrálnom chráme, kam ho odprevádza celý národ, lebo „pre všetkých stal sa všetkým, aby všetkých získal“.
Staroslovienska literatúra nezanikla ani po odchode Metodových žiakov z Veľkej Moravy. Jeho nasledovníci, pôsobiaci v Bulharsku, vytvorili diela O písmenách (mních Chrabr) a Život Naumov (biografická próza).
Starosloviensky jazyk mal vysokú gramatickú, syntaktickú i štylistickú úroveň a vyrovnal sa latinčine i gréčtine.
Veľkomoravská a cyrilometodská tradícia zohrala v živote nášho národa veľkú úlohu. Pozornosť sa jej venovala najmä po 17. storočí, keď sa začal formovať slovenský národ. O históriu Veľkej Moravy sa zaujímali historici (J. B. Magin), o domáci jazyk jazykovedci (A. Bernolák). V období národného obrodenia sa táto tradícia uplatňovala aj v umeleckej literatúre (J. Hollý, J. Kollár, Ľ. Štúr, J. M. Hurban).