Vývoj prebieha v situácii vytvorenej víťazstvom nad fašistami a obnovením ČSR. Autori sa snažia nadviazať na predvojnové smery. Hneď po vojne vychádza tzv. priečinková literatúra. Bola to väčšinou poézia, ktorá sa počas Slovenského štátu nesmela vydávať (Jesenský, Lukáč). Po roku 1945-48 má popredné miesto v poézii nadrealizmus a katolícka moderna, v próze naturizmus.
Vo februári 1948 dochádza k politickej zmene, nastupujú komunisti. Podľa nich vzniká nový človek, ktorý potrebuje novú literatúru, a jediným najsprávnejším smerom je socialistický realizmus. Ten zobrazuje skutočnosť, aká by mala byť, nie aká je, a ľudia sú čierno-biely (dobrý, zlý). V kultúre sa diktovalo, čo bolo možné, a čo nie. Socialistický realizmus trvá do polovice 50. rokov, kedy sa odhalil kult osobnosti; v tomto období vychádzajú nové diela, nadväzuje sa na minulosť (Tatarka, Mňačko, Rúfus, Válek). V 60. rokoch sa literatúra diferencuje, vzniká viacero literárnych skupín (trnavská skupina, osamelí bežci), oslobodzuje sa od politického diktátu (Johanides, Šikula). Časť spisovateľov odmietla všetky ideológie, a po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 nemohli vydávať. Prišlo konsolidačné obdobie, politika sa opäť snaží diktovať literatúre, robili sa čistky, niektorí autori emigrovali. V 70. rokoch niekoľkým dovolil opäť tvoriť, ale len za určitých podmienok. Vychádzajú samizdaty (Tatarka) a diela v zahraničí. Opäť je tu návrat jednotného literárneho smeru. V 80. rokoch to bolo uvoľnenejšie, veľmi dôležitú úlohu zohráva divadlo (L+S, Feldek, Štepka), ktoré zosmiešňuje falošný pohľad na minulosť.
NÁVRATOVÁ POÉZIA
Ján Kostra pochádzal z Turca, študoval architektúru, maliarstvo, učiteľstvo, sochárstvo, bol úradníkom v banke, redaktorom. Literárne činný bol už počas štúdia. Jeho tvorbu môžeme rozdeliť do troch období. Prvé obdobie tvorby bolo tesne pred vojnou, debutoval básnickou zbierkou Hniezda. Táto zbierka bola poznačená neistotou, základným motívom je detstvo, rodný kraj, krása ženského tela. Patrí sem báseň Samohlásky – spomína na dávne detstvo, každá samohláska mu niečo pripomína (A – angína, E – sedem rán egyptských, O – rozbité kolená) a báseň Slniečko septembra – tu spomína na učiteľku v bielej blúzke, do ktorej bol zaľúbený, je tu niečo nové oproti minulosti (Krasko spomínal na starú matku). Druhá zbierka Moja rodná, motívom je domov, ale tiež tu vyjadruje odmietavý postoj voči fašizmu (Demobilizácia – reaguje na demobilizáciu po Mníchovskom diktáte (1939), ktorú na vlastnej koži zažil, Nočný pochod, Nie). V básni Moja rodná porovnáva domov (bosá kráľovná, pastierka jahniat, práčka podkasaná) s cudzinou (bledá kráska), ale vracia sa domov, hoci je tu ťažko, ale len tu nachádza istotu, keďže vo svete sa schyľuje k vojne. Počas druhej svetovej vojny písal ďalšie básne, kde vyjadruje odmietavý postoj k fašizmu (Ozubený čas, Všetko je dobré tak, Presila smútku, Puknutá váza). Vyvrcholením básnickej tvorby v prvom období jeho tvorby je ľúbostná báseň Ave Eva. Vyjadruje tu ľúbostné vyznanie lásky k žene, oslavuje ženstvo ako nositeľky života, prejavuje súcit zo ženami počas vojny. Skladá sa z 39 8-veršových strof, kde každá je samostatným myšlienkovým celkom. Druhé obdobie bolo ovplyvnené socialistickým realizmom, písal básne poplatné dobe (Za ten máj, Na Stalina), ale napísal aj zbierku Javorový list – vracia sa do rodného kraja, hľadá detstvo, no nenachádza ho, opisuje zmeny, ktoré nastali po 50. roku v spoločnosti oproti minulosti. Patrí sem báseň Môj rodný dom – tu dokazuje, že študoval maliarstvo, vymenúva odborné názvy farieb, napríklad karmínová. Tretie obdobie návratov je v 60. rokoch, kedy bilancoval. Napísal zbierku Každý deň:
„Človeka stretnúť každodenne.
Lebo ak sa ti stratí,
ak len pulz počuješ
jak echo krokov v pustom nádvorí,
deň stratený je.
Človeka stretnúť,
ktorého srdce v tebe bije.
Ak toho stratíš,
na púšť sa zmenia ulice zaľudnené.
Každý deň stretnúť človeka.
Človeka stretnúť každodenne.“
kde hovorí, že každý deň treba stretnúť dobrého, nesebeckého človeka, ktorý hľadí dopredu, nie takého, čo plače nad svojím postavením. V Zbierke Len raz je báseň Sonet o krásnych vzťahoch. Druhú časť tejto zbierky Zmiešané sonety tvorí 25 sonetov.
Andrej Plávka pochádzal z Liptova, z dediny, ktorá je dnes zatopená Liptovskou Marou. Debutoval zbierkou Tri prúty Liptova, ktorá vyšla v 42. počas vojny, vracia sa na Liptov, vyznáva lásku k rodnému kraju, je hrdý na kraj, odkiaľ pochádza. Druhá zbierka Ohne na horách – tu hovorí o SNP, ktorého sa zúčastnil, povstanie chápe ako obranu domova, ale aj ako perspektívu nového života, čo ukazuje v básni Na troskách.
„Podaj mi ruku človek
chcem cítiť tvoje teplo
a teraz sa mi priznaj
stavať chceš raj či peklo.“
Ďalšia zbierka je Liptovská píšťala, v podstate je to zbierka Tri prúty Liptova rozšírená o časť Po rokoch – ukazuje tu nový Liptov, spomína na matku a otca. V zb. Domovina moja, Sláva života a Kosodrevie oslavuje novú skutočnosť po roku 1950. Podobnú tematiku spracúva aj v zb. Zelená ratolesť. V 60. rokoch píše predovšetkým reflexívnu lyriku, v ktorej sa prejavuje jeho zrelosť. Ďalšia významná zbierka je Testament – básnický a ideologický vrchol, hovorí, že nemá žiadne hmotné statky, odovzdáva svojim dedičom duchovné – večnú túžbu po hľadaní, odovzdá kľúč od trinástej komnaty. Poslednýkrát sa vracia domov v Zámlkách nad jazerom, hovorí o tom, že jeho dedina bola zaplavená Liptovskou Marou.
Pavol Horov pochádzal zo Zemplínu, v prvých básňach píše o matke a utrpení, matka sa oňho starala sama, keď bol malý; umelecky sa formoval mimo literárnych centier. Debutoval zbierkou Zradné vody spodné – intímna prírodná lyrika, vyjadruje tu však aj svoj postoj k aktuálnym spol. udalostiam. Druhou zbierkou bola Nioba, matka naša – naznačuje tu antický motív (Nioba bola matka, ktorá mala veľa detí, povedala, že sú krajšie než bohovia, po jednom jej pomreli, ona skamenela), tento motív aktualizuje, matka nie je len nositeľka života, ale aj matka zem, matka krajina, matka domov. Navodzuje tu obraz 1. svetovej vojny, v ktorej mu zomrel otec, mal nočné mory, matka s ním zostala sama. Ďalšou zbierkou sú Návraty, spomína na rodný kraj, otca, matku. V zbierke Defilé opisuje tragiku vojny, je tu cyklus veršov Panta Rhei (Všetko plynie), zbierka je poznačená symbolizmom. Zbierku Vysoké letné nebe zasvätil rodnému Zemplínu, opisuje, ako v nedeľu ráno idú všetci do kostola, zaspávajú, lebo sú unavení, popoludní ženy na ulici ohovárajú, prirovnáva to k tribunálu, zobrazuje premeny spoločnosti.
Ivan Kupec bol členom nadrealistickej skupiny, ale už v zbierke Nížinami výšinami sa odklonil. V mnohých básňach má zjednodušujúci pohľad na spoločenské vzťahy, prikláňa sa k dlhším básnickým útvarom. Napísal Mahonai – lyrická sága pre ženský hlas, symbol ženskej plodnosti a vitality. Počas normalizácie nesmel písať, tak prekladal, ale potom opäť písal.
Vojtech Mihálik študoval v jezuitskom gymnáziu, odtiaľ si osvojil používanie mytologických prostriedkov. Debutoval zbierkou Anjeli, ktorou sa zaradil ku katolíckej moderne, ale už v zbierke Plebejská košeľa sa úplne odklonil. V básni Plebejská košeľa sa hlási k nižšej spoločenskej vrstve, odkiaľ vzišiel, hovorí, že vyrastal vo vlčej tme (myslí tým náboženstvo, ktoré spochybňuje a odvracia sa na opačnú stranu). Osobitné postavenie má báseň Kronika, kde proletárska žena rozpráva o svojom živote a živote jej šiestich súrodencov. V 50. rokoch napísal zbierky s dobovou rétorikou (socialistickú poéziu) : zb. Spievajúce srdce, Ozbrojená láska, Neumriem na slame. Zb. Archimedove kruhy má spol.-politický charakter. Ďalšia zbierka je Vzbúrený Jób (biblická postava, plne oddaná bohu), ale uňho je Jób slovenský proletár, ktorý dlho poslúchal, ale teraz sa búri proti Bohu. Vedie dialóg s Bohom, hovorí, že on nevymyslel všetko, napríklad elektrinu vynašli ľudia; prečo sa teda nad nich vyvyšuje?. V zbierke Tŕpky hovorí o osudoch žien (vdov, opustených, bezdetných). Bola kritizovaná, lebo zobrazovala utrpenie žien a to predsa v socializme nebolo možné. Význačná je báseň Krájanie, kde ženu opustil muž, lebo si našiel mladšiu a žena krája svoje srdce, odkrajuje celý svoj život, až napokon ostane len malý kúsok - láska. Neskôr písal básne prevažne z ľúbostnou tematikou (napr. Sonety pre tvoju samotu). V zbierke Účasť v časti Za mamou sa rozpráva s mŕtvou mamou o chudobe; nechce aby sa Slovensko vrátilo k chudobe, ale k mravným princípom chudoby – skromnosť, česť, radosť z dobre vykonanej práce. Táto báseň je nadčasová.
NOVÁ VÝVINOVÁ ETAPA
Za rozhodujúce podnety na novú vývinovú etapu slovenskej poézie treba pokladať vstup Milana Rúfusa do literatúry zbierkou Až dozrieme a o 3 roky neskôr Miroslava Válka zbierkou Dotyky. Obaja autori sa svojím básnickým ustrojením výrazne odlišovali. Rúfusova obraznosť čerpala z tradičného sveta slovenského človeka, reprezentovaného vidieckym životom, prácou na poli, v prírode a básnik sa nechával inšpirovať aj ľudovou slovesnosťou, zatiaľ čo Válkova metaforika výraznejšie odrážala vedomie človeka modernej civilizácie. Rúfus i Válek odmietli stvárňovať kolektivistickú problematiku, oslavovať víťazstvo socialistickej cesty, ale do popredia záujmu poézie stavali ľudského jedinca ako individuálnu, neopakovateľnú bytosť.
Milan Rúfus pochádzal z Liptova, študoval filozofickú fakultu. Debutoval zbierkou Až dozrieme. V tejto zbierke spracúva viacero motívov, sú tu básne o otcovi, mame a vzťahu k domovu (Vyznanie lásky – matka ako dievča zbieralo lesné ovocie, ktoré predávala, otec chcel študovať, ale stal sa murárom, vyznáva lásku svojím rodičom, hoci pochádzajú z chudobných pomerov, i tak ich má rád; Na chotári malá jeseň sedí – odchádza študovať, matke je ľúto, že odchádza, ale je aj šťastná, že sa bude mať lepšie), reakcie na aktuálne politické problémy, protivojnové básne, v ktorých zobrazuje vnútorné prežívanie tragédie lyrického hrdinu (Večer na ďumbieri – sedí pri hrobe ruského vojaka, ktorý padol v SNP; Rakvy z Vietnamu – otcovi prídu tri rakvy jeho synov, ktorí padli vo francúzsko–vietnamskej vojne, nevie kto sa oňho postará na sklonku jeho života; Monológ v lazarete – slepý zranený vojak sa rozpráva s generálom, hovorí mu, že nech odkáže jeho dievčaťu, nech si nájde iného, hanbí sa, že v tejto vojne bojoval, lebo to nebola vojna za vlasť, ale za generálov). Ďalšie zbierky Chlapec a Chlapec maľuje dúhu vznikli už pred prvou, len ich nemohol vydať. Neskôr vydal básnickú zb. Triptych. Básnik sa tu vyjadruje k základným otázkam ľudského jestvovania ako pominuteľnosť človeka v čase (báseň Kontemplácia – človek sa na svete ocitá len na chvíľu a za ten čas musí všetko stihnúť; chce zanechať odkaz, lebo je básnik), stavebným materiálom boli metafory, autor využíva biblické námety a motívy. V zbierke Zvony vysvetľuje detstvo ako určujúci faktor v našom živote, zobrazuje prostého človeka, nie však ako socialistického hrdinu, ale ako jednotlivca zápasiaceho s každodenným údelom. Patrí sem báseň Zvony detstva – hovorí, že deti dospievajú a raz sa stanú dospelými a to detské v nich navždy vyprchá, a báseň Abeceda. Spolupracoval aj s inými umelcami. Príkladom je zb. Ľudia v horách – výklad fotografií Martina Martinčeka. Zbierka Stôl chudobných nadväzuje na Zvony, súčasnosť hodnotí z pozície prostého človeka, príroda je etickým princípom, patrí sem báseň Krása, kde nad ňou uvažuje. Ďalej napísal Knihu rozprávok, opiera sa o poetické znaky ľudovej slovesnosti a o Dobšinského Prostonárodné slovenské povesti, do popredia sa dostáva etika slabých a nemajetných. Epické pasáže sa prelínajú s lyrickými, ktoré sú inšpirované básnikovou dcérou (bola mentálne postihnutá). Podobná je zb. Sobotné večery, v ktorej sa lyrické časti viažu na autorovo detstvo na Liptove. V zbierke Hudba tvarov spolupracuje s výtvarníkom Ľ. Fullom, zamýšľa sa nad krásou. V zbierke Prísny chlieb reaguje na aktuálne problémy ako Hviezdne vojny, mikroprocesory. Písal aj eseje, prekladal, tvoril pre deti (Mechúrik Koščúrik, Modlitbičky, Zvieratníček).
Miroslav Válek pochádzal z okolia Trnavy, bol intelektuálnym básnikom, prekladateľom, ministrom kultúry. Vo svojich básňach si kladie filozofické otázky (čo je človek) a snaží sa hľadať odpovede. Jeho poézia vychádza z konkrétnych zážitkov, typické sú preňho dlhšie básne. Debutoval zbierkou Dotyky, kde sa zameriava na vnútorný svet jednotlivca a hľadane jeho osobného šťastia. V básni Dotyky hovorí o svojom domove, o vzťahu muža a ženy, má dotyky s rodným krajom, milou, nadväzuje prerušené spojenie v slovenskej poézii. Dostáva sa do skrytých vrstiev reality, konkretizuje prírodu, vymenúva jej premeny. Využíva metafory, prirovnania. Porovnáva mesto s dedinou. V básni Jablko, ktoré symbolizuje lásku, zobrazuje dva prípady, v prvom prípade jablko spadne, láska sa končí, on ju vyháňa, v druhom ona opúšťa jeho, hoci u neho láska pretrváva. Patrí sem aj báseň Estetika, niektoré básne boli zhudobnené (Smutná ranná električka, Jesenná láska). V druhej zbierke Príťažlivosť výraznejšie prepája individuálny osud človeka so zložitosťou modernej civilizácie. Jednotlivec už nie je uzavretý, ale je súčasťou sveta, pociťuje ohrozenie Zeme a ľudstva. Tragická historická skúsenosť núti dnešného človeka hľadať opory a istoty v Zemi – báseň Zem pod nohami, v domove – Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať, ale najmä v spoločnosti jednotlivca a ľudského kolektívu. Báseň Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať začínajú tým, že sa na jeho škole obesil dejepisár, celá báseň je vystavaná na asociáciách – každý deň keď si uväzuje kravatu, tak si na toho učiteľa spomenie, sú tu epizeuxy (a že tam tak visel, a že tam tak visel), píše o svojej trinásťročnej láske Helene Daňkovej, ktorá musela ísť do Prahy (Česi peši do Prahy), tam sa im znepáčili jej vlasy, a keďže bola Židovka, musela ísť do koncentráku, kde zomrela (prach si a na prach sa obrátiš), šofér červeného kríža František Kaplánek udával ľudí v Slovenskom štáte, mnohí sa museli schovávať, báli sa otvárať dvere, toto všetko rozpráva svojmu synovi, aj keď sa všetko už skončilo, na také veci sa nezabúda. Domov je jediná istota, ale nie vždy, ruky môžu pohladiť ale aj stisnúť hrdlo. Do tejto zbierky patrí aj báseň Slnko – cíti neistotu, strach z budúcnosti, zároveň cíti sklamanie z lásky, opustila ho, nevyčíta jej to, miluje ju, ale nemá to odozvu. Ďalšou zbierkou je Nepokoj – človek nie je len obeťou situácie, ale ju aj vytvára, a človek nielen trpí, ale aj utrpenie spôsobuje. Patrí sem báseň Zabíjanie králikov, kde preveruje svoju dôveru v človeka, navonok sa ľudia správajú milo, ale potom nečakane udrú, človek je nevyspytateľný. Sú ľudia, ktorí trpia a ľudia, ktorí utrpenie spôsobujú. Zbierka Milovanie v husej koži je o láske, ale v niektorých básňach reaguje na aktuálne spol. udalosti (napr. báseň Skaza Titanicu – reaguje na zavraždenie am. Prezidenta J. F. Kennedyho). Básnická skladba Slovo vyznieva dvojzmyselne, venoval ju komunistickej strane, „ktorá ma učí stať sa človekom“. Významná je aj jeho tvorba pre deti – Veľká cestovná horúčka pre malých aj veľkých, Do Tramtárie.
TRNAVSKÁ SKUPINA
V 58. roku vystúpila na stránkach časopisu Mladá tvorba trnavská skupina = konkretisti, expresívni senzualisti. Odmietali konvenčnosť a tradicionalizmus a požadovali zmyslovú konkrétnosť, právo na experiment a kládli dôraz na metaforu. Hlásili sa k avantgardným európskym básnickým smerom. Patrí sem Ján Stacho (Čokoládová rozprávka, Svadobná cesta, Z prežitého dňa), Ľubomír Feldek, Ján Ondruš (Šialený mesiac – zachytáva psychické stavy lyr. hrdinu, vzťah človek – človek, človek – spol.), Jozef Mihalkovič, Ján Šimonovič (rozsiahla tvorba, zb. Deti, Rodáci).
Ľubomír Feldek pochádza zo Žiliny, redaktor, spisovateľ, píše poéziu, prózu, drámu, prekladá, píše bábkové hry, pre deti. Debutoval zbierkou Jediný slaný domov, kde je báseň Romanca o uličke pod Michalskou bránou – hovorí, že ak ňou študenti prejdú, nedokončia štúdiá. Patrí sem aj báseň – pásmo Severné leto, je plná asociácií, píše z vlastnej skúsenosti. V zbierke Kriedový kruh je dominantou vzťah muža a ženy, ustálená láska, manželstvo; v básni Básne hovorí o ustálenom vzťahu, ktorý našiel v manželstve. V zbierke Dvaja okolo stola hovorí o vzťahu k prírode, o láske, manželstve. Písal aj satirické básne – Slovák na Mesiaci, aj pre deti – Modrá kniha rozprávok, Zelená kniha rozprávok.
Jozef Mihalkovič píše poéziu ťažkú na vnímanie, vyzdvihuje tradičné hodnoty dediny. Debutoval zbierkou Ľútosť, druhá zbierka je Približné položenie, kde hl. motívom je Bratislava; konfrontuje moderného človeka s tradičnými hodnotami.
V 60. rokoch sa v poézii objavujú nové mená: Ján Buzzásy, Vlastimil Kovalčík, Lýdia Vadkerti-Gavorníková, Štefan Strážay, Mikuláš Kováč.
OSAMELÍ BEŽCI
Osamelí bežci boli traja básnici, ktorý nevytvorili skupinu, ale písali podobnú poéziu. Boli to Ivan Laučík (Pohyblivý v pohyblivom), Peter Repka (Sliepka v katedrále), Ivan Štrpka (Krátke detstvo kopijníkov). Ich manifestom boli Prednosti trojnohých slávikov – vojna je podľa nich rovnako abstraktný pojem ako komunizmus. Neuznávajú slovenskú poéziu, s výhradami Válka a konkretistov. Odlišovali sa od ostatných. Búrili sa proti konvenciám, poéziu chápali ako ničím nehatené seba vyjadrovanie.
Štefan Moravčík vyštudoval filozofiu a dejepis, teraz je redaktor. Vyvíjal sa mimo skupinových programov. Debutoval zb. Slávnosti baránkov, kde vyjadruje ódický vzťah k prírode. Príroda pôsobí na lyr. hrdinu veľmi senzitívne, prebúdza v ňom city a vášne. Charakteristickým znakom jeho poézie sa tak stáva erotika. V zbierke Čerešňový hlad je viac motívov ako príroda, žena, erotika. Sú tu aj verše, v ktorých uvažuje o význame diel svetových umelcov, vyjadruje svoj vzťah k našej literárnej tradícii, k rodnému kraju. Typická je preňho aj hra s jazykom, niekedy až samoúčelná. Písal aj prózu, aj pre deti.
Daniel Hevier sa narodil a študoval v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch. Debutoval zbierkou Motýlí kolotoč – ľúbostný, prírodný a rodinný motív. Podobné sú aj ďalšie zbierky S otcom na záhrade, Vták pije z koľaje. V týchto zbierkach sa zameriava na intímne vnútro jednotlivca, dôležitý je vzťah k prírode. V zbierke Nonstop a Elektrónkový klaun sa prikláňa k mestu. Všíma si viac človeka modernej doby žijúceho svoj uponáhľaný život (rýchle životné tempo, stres, napätie, psychické krízy). Všíma si tiež rozpory, ktoré prináša moderná doba (odcudzenosť človeka od prírody, od ostatných ľudí). Snaží sa hľadať východiská. Básnická skladba Muž hľadá more je fiktívna púť lyrického hrdinu v čase a priestore; hľadá cestu k detstvu a šťastiu. Písal aj satirické verše, eseje, prekladal, písal pre deti (Kam chodia na zimu zmrzlinári, Aprílový Hugo).