9. Matičné obdobie v literatúre od romantizmu k realizmu

 

            Porevolučný literárny vývoj delíme na 3 obdobia:

  • Roky absolutizmu (1849-1859)
  • Uvoľnenie kultúrneho a literárneho života = matičné obdobie (1860-1867)
  • Formovanie novej literárnej generácie (1868-1875)

               Roky absolutizmu sú roky vlády ministerského predsedu Bacha = Bachov absolutizmus. V tomto období bola silná cenzúra, centralizácia, byrokracia, germanizácia. Prestávajú vychádzať Slovenské pohľady (Hurban). Kollár vo Viedni vydáva Slovenské noviny písané v staroslovenčine, v ktorých hlása slovanskú vzájomnosť. Štúrovci jeho činnosť odmietajú. Dochádza ku spolupráci medzi katolíkmi a evanjelikmi, výsledkom ktorej bola hodžovsko-hattalovská reforma pravopisu, podporená dielom Krátka mluvnica slovenská (1852). Fonetický princíp zavedený Štúrom bol zmenený na etymologický (zaviedli sa y, pri di, ti, ni, li sa nepíše mäkčeň, uo sa zmenilo na ô, atď.). Vychádzajú rôzne almanachy (Nitra, Lipa, Concordia) a cirkevné časopisy (Cirkevné listy, Cyril a Metod).

               Po páde Bachovho absolutizmu (1859) nasáva uvoľnenie a zvyšuje sa aktivita štúrovcov. V r.1861 vychádzajú Pešťbudínske vedomosti, ktoré redigoval Janko Francisci Rimavský – hlásal rovnoprávnosť národov v Uhorsku a stal sa organizátorom celonárodného memorandového zhromaždenia 6.-7. júna 1861 v Turčianskom Sv. Martine. Prijali tam dokument Memorandum národa slovenského, v ktorom Slováci požadovali:

  • Územnú, kultúrnu a jazykovú svojbytnosť
  • Slovenčinu ako úradný jazyk
  • Založiť právnickú fakultu na Slovensku
  • Katedru reči a literatúry slovenskej v Pešti

Boli založené 3 slovenské gymnáziá: v Revúcej (1862), Martine (1864) a Kláštore pod Znievom (1869). Roku 1863 bola v Martine založená na valnom zhromaždení 4.8. Matica slovenská; prvým predsedom sa stal katolícky biskup Štefan Moyzes a podpredsedom evanjelický superintendent Karol Kuzmány. Vydávala letopisy, zborníky a čítanky. V tomto období vychádzajú literárne časopisy (Sokol, Černokňažník) a almanachy (Lipa, Minerva, Tábor).

               V roku 1867 vzniká politická strana Nová škola, ktorá hlásala princíp federalizmu a spolupracovala s Maďarmi. Po R-U vyrovnaní roku 1867 zanikli vyhliadky Slovákov na spravodlivé riešenie ich postavenia, lebo uhorská vláda Slovákov neuznala za národ. Nastáva otvorená maďarizácia – roku 1874 boli zatvorené slovenské gymnáziá a roku 1875 aj Matica slovenská. V literatúre romantizmus ustupuje realizmu, do lit. prenikajú témy zo súčasnosti, vznikajú nové lit. druhy a žánre, rozvíja sa próza. V lyrike ustupuje folklórny verš novému metrickému veršu. Rozvíja sa aj dráma.

 

GUSTÁV KAZIMÍR ZECHENTER LASKOMERSKÝ

 

Bol lekárom, píše realistickou zobrazovacou metódou. K písaniu ho priviedli revolučné udalosti z r. 1848-49 a cestovanie – je tvorcom cestopisov (Zo Slovenska do Carihradu, Zo Slovenska do Ríma), v ktorých verne, realisticky zobrazuje vlastné príhody, dojmy, umelecké pamiatky a podáva prehľad dejín. Obdobou cestopisov sú dojmy z výletov (Výlet do Tatier). Je tiež autorom satirických Listov Štefana a Ďura Pinku, v ktorých ironizoval politiku R-U. Slovnú a situačnú komiku využíva v humoreskách Zozbierané žarty a rozmary. Ide o zbierku 14 krátkych príbehov, mnohé z nich majú autobiografický charakter: Radvanský jarmok, Študentský majáles, Cestovanie na vakácie. Príbehy zobrazujú komické zápletky bežných dní bežných ľudí v malých mestečkách a dedinách na Slovensku. Je tiež autorom novely Lipovianska maša s podtitulom Rozprávka zo života ľudu slovenského. Prelína sa tu sentimentálny romantizmus s opisným realizmom. Romantická láska medzi Aničkou Dymákovou, vnučkou majiteľa huty, a ideálnym slov. mládencom Jankom Dubcom, ktorí čelia intrigám uhlomerača maďaróna Ravasyho. Končí sa svadbou Aničky a Janka – dobro víťazí nad zlom – štúrovským romantický záver. Prvýkrát bola nastolená sociálna problematika pohronského železiarskeho robotníctva. Jeho najlepším dielom je rozsiahly beletrizovaný Vlastný životopis, ktorý vyšiel až po jeho smrti. Oboznamuje so životom Slovenska v r. 1830-80, písaný je ako kronikárske záznamy vo forme denníka. Priniesol do našej lit. nové žánre: humoreska, groteska, besednica, fejtón, anekdota.

 

ĽUDOVÍT KUBÁNI

 

Ako študent na levočskom gymnáziu sa zapojil do činnosti Jednoty mládeže slovenskej, bol ovplyvnený štúrovcami. Orientoval sa na Novú školu. Písal poéziu (Slzy osudu a Sahara, Radziwillovna, kráľovná poľská), v ktorej nepodlieha romantickej tradícii, ale vyjadruje trpké životné skúsenosti. Jeho próza predstavuje zväčša epizodické príbehy zo súčasného života. Základným motívom je konflikt ideálu a každodennej skutočnosti, zovšeobecňuje vlastnosti ľudí, ktoré často vyúsťujú do karikatúry, tragické a humorné stránky života sa zlievajú do drobných tragikomických situácií. Jeho najvýznamnejšie prózy sú Mendík a nedokončený historický román Valgatha.

Mendík je poviedka z učiteľského prostredia. Ústredný konflikt už nie je romantický. Hl. postavou je sirota – mendík (pomocník), ktorý trpí vrtochmi rechtora, jeho panovačnej manželky a rozmaznaného syna. Prepletajú sa dve dejové línie: osud siroty a prekážky v láske dvoch mladých ľudí, rechtorovej dcéry Sidónie a evanjelického kaplána Trnovského. Rechtorova žena chce vydať Sidóniu za majetného mäsiara Volovca, rechtor Šípik sa podvolí rozhodnutiu manželky. Nútenému sobášu zabráni náhoda, keď mendík odhalí, že Volovec kradol v dome nevesty, a tak napomôže svadbe Sidónie s kaplánom. Kaplán sa z vďaky postará o lepší osud mendíka. Je to tragikomický príbeh.

Román Valgatha zobrazuje boj jiskrovcov na Slovensku proti Huňadiho uhorským vojskám koncom 15. storočia. Ideou je nezmyselnosť boja, keď obom stranám hrozí nebezpečenstvo zo strany Habsburgovcov aj Turkov. Vystupujú tu aj historické postavy, ale hl. postavou je rytier Valgatha, veliteľ Jiskrovej pevnosti Drienčany – má osobné chyby, je márnomyseľný a ziskuchtivý. Proti Jiskrovcom stojí Huňadi, ktorý mal spojiť záujmy národov Uhorska a zabezpečiť ich rozvoj. Valgatha má dve dcéry, ich matka ešte pred smrťou sľúbila staršiu Milicu rytierovi Mirkovi Kraskovi, lenže ona miluje Ladislava Huňadiho, úhlavného nepriateľa Valgathu. Otec Brožko ich lásku podporuje, lebo chce takto spojiť Huňadiovcov s jiskrovcami, aby mohli spoločne poraziť Nemcov. Nastane rozhodujúca bitka, v ktorej Ladislav ťažko zraní Milicu, keď sa tá preoblečie za rytiera, aby mu dokázala svoju lásku. Zvyšok Valgathových vojsk sa ukryje na hrade v  Drienčanoch, ale Huňadi ho nechá vytopiť. Valgatha a jeho najbližší sa zachránia. Hl. myšlienkou je zmierenie Maďarov a Slovákov. Dej má romantické rozuzlenie; dielo tvorí prechod od romantizmu k realizmu.

 

JONÁŠ ZÁBORSKÝ

 

Počas štúdií v Halle sa zoznámil zo Štúrom, ale nezhodol sa s ním. Nesúhlasil so spisovnou slovenčinou a so štúrovcami. Domnieval sa, že zemianstvo a inteligencia má obrodiť ľud. Po revolúcii vo Viedni redigoval Slovenské noviny. Tu v staroslovenčine vydal zb. Žehry, ktorú štúrovci odsúdili. Štúrovu slovenčinu používal až po Štúrovej smrti.

Je autorom mnohých diel. Začínal ako klasicistický básnik; napísal podľa antických vzorov zb. Bájky, vo veršovanej náboženskom epose Vstúpenie Krista do raja uplatnil časomieru. Po páde Bachovho absolutizmu sa zapojil do kultúrneho života – venoval sa histórii, publikoval do časopisov, napísal asi 30 drám, z ktorých majú prevahu historické hry (Bitka pri Rozhanovciach).

Jedným z jeho najvýznamnejších diel je veselohra Najdúch. Je kritikou mravného úpadku zemianstva. Dej sa odohráva okolo nemanželského syna mladého zemana Gejzu Kobozyho a zvedenej sedliackej dievčiny Maňuše Rojkovičovej. Dieťa zostáva ako najdúch napokon Gejzovi. V druhej časti tvoria zápletku voľby slúžneho. Gejza, aby vyhral, musí podplácať, no nemá peniaze, preto si chce zobrať dcéru statkárky Ľudmilu. Napokon však vyhrá voľby dobrý Jablonkay a Gejza vyjde na posmech.

Písal tiež prózu – realisticky až naturalisticky. Jeho najvýznamnejšou prózou je  rozsiahla poviedka Dva dni v Chujave s podtitulom „novoveká povesť“. Ide o ostrú satiru na zemianstvo a byrokraciu. Má dve časti: Deň škaredý a Deň pekný. Hl. myšlienka: autor je presvedčený, že ľud nemá samoobroditeľské schopnosti, preto mu musí pomôcť národne uvedomelé duchovenstvo a zemianstvo.

Dej prvej časti sa odohráva roku 1865. Chudobný, nevzdelaný a zdieraný ľud, ktorý stíhajú pohromy jedna za druhou, nachádza útechu v alkohole. Ide o reálny opis toho, ako to vyzeralo vo väčšine slov. dedín autorovej súčasnosti. Chýba tu jasnejšia dejová línia, má 16 kapitol. Reč chudoby je nevyberaná a vulgárna.

Postavy: sedliaci: Ján Kožuch – hrubý, krutý, opilec, zlodej, jediný odvráva vrchnosti, kritizuje richtára, panstvo; Lipický – alkohol ho zničil morálne i majetkovo, odstrašujúci príklad; Humenský – mal latinské školy, hrubý, namyslený, búri ľudí proti pánom, ale sám nič neurobí; páni: pán s veľkým nosom – úradník, veľmi prispôsobivý – pre Slovákov Slovák, pre Maďarov Maďar – úctu prejavuje len tomu, z koho mu plynú výhody; pán Kobzay – zeman, zhýralec, odrodilec bez národného a sociálneho cítenia; inteligencia: učiteľ Koreň – je mu jedno, či deti chodia do školy, spreneveril sa svojmu poslaniu; farár Čilík – chváli sa, že nevie po slovensky, maďarizuje deti, hráva karty.

Druhá časť je rozšírený epilóg, alebo ako sa všetko na dobré obrátilo. Do dediny prichádza farár Rastic, ktorý s pomocou učiteľa Semenáka vykoná osvetu a zlepší pomery v dedine. Dialóg o metóde a cieľoch reformnej práce národnej inteligencie na dedine. Dôraz kladie na mravné poučenie. Predstavuje autorovu utopistickú víziu krajšej budúcnosti pre slov. národ. Za dôležité považuje národne uvedomelú inteligenciu (učitelia, kňazi) rozširovanie vzdelanosti (aj medzi dospelými), vzájomnú spoluprácu.

 

JÁN PALÁRIK

 

            Je to náš najvýznamnejší dramatik 19. storočia. Bol to katolícky kňaz. Redigoval cirkevný časopis Cyril a Metod, v ktorom kritizoval cirkevnú vrchnosť, požadoval, aby sa farári starali viac o obyčajných ľudí. Za to bol mesiac väznení, potom bol odvolaný do Pešti, kde redigoval Katolícke noviny. Zúčastnil sa na založení Novej školy, ale neskôr odstúpil. Nazýva sa aj dramatikom zmierenia. Bol nadčasový, pretože žiadal a zdôrazňoval potrebu vzájomnej úcty a tolerancie medzi Maďarmi a Slovákmi a medzi inteligenciou a obyčajným ľudom. Žiadal tiež spojenie inteligencie s ľudom – inteligencia mala ľud vzdelávať, šíriť osvetu, bojovať proti alkoholizmu. Presadzoval Štúrovu slovenčinu.

Charakteristické črty tvorby:

  • Využíva zámenu osôb – náhodnú alebo zámernú
  • Záporné postavy sa v jeho dielach samé zosmiešnia svojím nevhodným správaním – funkčný humor – plynie zábava i poučenie
  • Slovná komika, situačná komika – nedorozumenia vedú ku komickým situáciám
  • Prostredníctvom humoru poukazuje na zlé ľudské vlastnosti – vysmieva sa z nich.
  • Písal veselohry

Jeho najvýznamnejšie veselohry sú: Drotár, Inkognito, Zmierenie alebo dobrodružstvo pri obžinkoch.

            Drotár - Ondrej Bubenčík, hrdý Slovák, prichádza do domu Rozumného za prácou, spoznáva sa s Marínou (Rozumného neter, jej otec je korheľ) a obaja sa do seba zaľúbia. Prichádza sem aj jeho brat, ale s pomaďarčeným menom – Doboši. Prichádza aj Zalevski, poľský utečenec, ktorý sa tvári, že je drotárov brat; zaľúbi sa do Ľudmily (Rozumného dcéra). Vzniká veľa komplikovaných situácií súvisiacich so zámenou osôb. Zalevski sa stále viac zamotáva do svojich klamstiev, až napokon priznáva, že nie je drotárov brat. Dej sa končí šťastne, keď úrady Zalevského oslobodia a zaľúbenci smú ostať spolu.

            Inkognito sa odohráva v Kocúrkove. Radný pán  Potomský (prefíkaný, falošný, ziskuchtivý) chce svojho syna oženiť s Evičkou Sokolovou, dcérou bohatej vdovy. Jeho syn Jelenfy, ktorý si pomaďarčil meno, prichádza inkognito do Kocúrkova, aby si Evičku vzal za ženu. Do Kocúrkova však prichádza aj Jelenský, syn olejkára z Turca, ktorému bola od malička prisľúbená, s rovnakým úmyslom. Pravda a čistá láska napokon zvíťazí nad túžbou po peniazoch, a tak každý dostane, čo si zaslúžil.

            Zmierenie alebo dobrodružstvo pri obžinkoch – na statok grófky Elisy Hrabovskej sa chystá na návštevu Ľudovít (veľký maďarón) aj s priateľom Rohonom (inžinier), aby si pozrel snúbenicu. Eržika ho chce pekne privítať a využije na to obžinky. Ale aby Ľudovíta najskôr dobre spoznala, rozhodne sa, že bude inkognito a vymení si rolu s Miluškou, dcérou učiteľa Oriešku, vzdelaná grófkina spoločnica, národovkyňa. To isté ale urobí aj Ľudovít s Rohonom a pomaly sa žart zamotáva. Ale nakoniec vyjde pravda najavo a Miluška skončí ako pár s Rohonom a Eržika s Ľudovítom.