Maturita 19

Revolučné hnutia v 30. rokoch 19. storočia zasiahlo aj hospodársky zaostalé Uhorsko. Na čele revolučného hnutia v Uhorsku na rozdiel od ostatného sveta stála stredná šľachta a zemianstvo (vo svete to bola buržoázia). Toto hnutie malo v Uhorsku národno-oslobodzovací charakter; spočíval v boji proti Viedni a v boji za samostatnosť Uhorska. Na čele tohto hnutia v Uhorsku stál Lajos Kossuth, ktorý bol nepriateľom a protivníkom Ľudovíta Štúra. Pod vplyvom Kossutha v Maďarsku vzrástol maďarský nacionalizmus a zdvihla sa vlna násilnej maďarizácie, ktorej sa vzopreli národy žijúce v Uhorsku a začali hľadať oporu vo Viedni. Na Slovensku mal útlak dvojaký charakter:

• národnostný (Maďari)
• hospodársky (Rakúsko)

Tento ovplyvnil národný a politický charakter generácie, ktorú poznáme ako štúrovskú generáciu. V roku 1829 vznikla na Bratislavskom lýceu Spoločnosť česko-slovanská; medzi jej zakladateľmi bol aj Karol Štúr a Samo Chalupka. Táto spol. mala najprv charakter študentského samovzdelávacieho spolku, a keď prišiel Ľudovít Štúr na lýceum roku 1835, tak sa do popredia tohto spolku dostali národné a politické otázky. Medzi udalosti, ktoré sa viažu s týmto spolkom, patrí výlet na Devín 24. 4. 1836. Tento výlet sa konal v najväčšej tajnosti a štúrovci tu prijali slovanské mená; Štúr Velislav, Hurban a Hodža Miloslav. Tieto aktivity sa nepáčili vláde, a preto bol spolok roku 1837 zrušený. Predstavitelia tohto spolku začali pracovať na lýceu v rámci Katedry reči a literatúry česko-slovenskej. Zástupcom prof. Palkoviča sa stal Ľudovít Štúr. Svoje prednášky viedol v duchu bývalej spoločnosti, preto bol roku 1943 z katedry odvolaný. Na protest jeho najhorlivejší prívrženci odišli z Bratislavy do Levoče a vtedy Janko Matúška napísal slová našej hymny Nad Tatrou sa blýska. Národný a politický program štúrovcov nastolil otázku spisovného jazyka, preto sa v júli 1843 stretol Štúr, Hurban a Hodža na fare v Hlbokom s Jánom Hollým, ktorý odobril ich spisovnú slovenčinu (bol to jazyk, ktorý mali prijať katolíci aj evanjelici, mal sa približovať ľudovej reči a jeho základom bolo stredoslovenské nárečie a fonetický pravopis).

SAMO CHALUPKA

Bol jeden z najstarších štúrovcov a jeho tvorba najviac prenikla do ľudových vrstiev. Študoval filozofiu a teológiu na bratislavskom lýceu, kde bol jedným zo zakladateľov Spoločnosti česko-slovanskej. Venoval sa zbieraniu folklóru – odrazilo sa to v jeho tvorbe, v ponáškach na ľudovú pieseň. Bojoval ako dobrovoľník za slobodu Poliakov v ich povstaní proti cárskemu Rusku. Počas revolúcie (1848-49) tvoril menej a politicky sa neangažoval. Pôsobil ako kňaz v rodisku, Hornej Lehote, kde aj zomrel. Prvé básne písal biblickou češtinou, potom prešiel k slovenčine. V zb. Koníku môj vraný sú básne podobné ľudovým piesňam. Zb. Spevy obsahuje lyrické básne, ale aj angažované za polit. program národného obrodenia a vyslovuje tu vieru vo veľkú slovenskú budúcnosť (báseň Bolo i bude). Chalupku upútala jánošíkovská tematika, téma protitureckých bojov a motívy dávnej minulosti Slovákov.

1. jánošíkovská tematika

Zaraďujeme sem báseň Likavský väzeň – uväznený Jánošík uvažuje o svojom osude. Neupadá do beznádeje a verí, že sa mu podarí dostať na slobodu, aby mohol okolo seba opäť zhromaždiť junákov. Autor hrdinu neindividualizuje, ale zaraďuje do kolektívu. („Kolo mňa junáci! Kolo naokolo: Hej, bude nám, bude, ako nám nebolo!“)I v tejto básni vidno charakteristickú črtu Chalupkovej monumentality. Spočíva v lokalizovaní básní do úzkej súvislosti s nejakým statickým úkazom (hrad, bralo, Kráľova hoľa...), okolo ktorého sa rozvíja osud postavy.  Autor často používa motív vatry ako symbol slobody pre ľud.

Báseň Junák – Jánošík a jeho hôrni chlapci hrdinsky bojujú proti mocipánom a hoci proti presile všetci padnú, autor verí v obnovenie jánošíkovského odboja, keď si v závere básne slovenská mládež uvedomuje, že časy tohto odboja „ dá Boh, ešte budú.“

Báseň Kráľohoľská – opis jánošíkovskej družiny, bojovníkov za národnú slobodu. Záver vyznieva ako výzva súčasníkom, aby povstali proti krivde:

„Do zbroje! Kto si syn svojho rodu hodný

abože mi zahyň, abo buď slobodný.“

2. protiturecká tematika

Báseň Boj pri Jelšave – hrdinský zápas v ktorom víťazí nie turecké vojsko, ale „bystrá Slovač naša“ .(„Kopijami kole a šabľami seká: a Slovák víťazí a Turčín uteká“.)

Veršovaná povesť Turčín Poničan  je dojímavá ľudská dráma Slovenky, ktorú poturčenec odvlečie do otroctva. Matka v ňom spozná vlastného syna . („Raz Poniky rabovali, syna môjho s sebou vzali, syna môjho v treťom roku, mal on hviezdu znak na boku“.)On ju žiada, aby zostala pri ňom a svojom vnúčati, ale ona dáva prednosť vlasti („ ale túžba moja letí len ta, kde kríž z veže svieti. „Ta do vlasti mojej lona, na tie krásne brehy Hrona.“). Patriotizmus víťazí nad bohatstvom, pospolitosť k slovenskému ľudu nad materinskými citmi.

Veršovaná povesť Branko – o zvolenskom zbojníkovi, bojoval za práva ľudu proti pánom. Len zradou ho premohli. Básnik si pred smrťou určil, aby na jeho náhrobnom kameni bolo vyryté dvojveršie z tejto básne :

„ Pravde žil som, krivdu bil som -

Verne národ svoj ľúbil som.“

3. hrdinská báseň

Hrdinská epická báseň Mor ho! je vrchol Chalupkovho úsilia o zobrazenie hrdinstva ľudu v boji za slobodu. Použil historický námet z čias rímskeho panstva, o ktorom sa dočítal v Šafárikovom diele Dejiny slovanskej reči a literatúry. Cisár Constantinus roku 358 vtrhol do Panónie, aby si podrobil odbojné kmene Lemiakov. Chalupka ich pokladal za Slovákov a preniesol na nich všetky ideálne ľudské vlastnosti.

Dej lokalizuje na hranice vlasti, k Dunaju pod „pevný hrad“. Sem prichádzajú hrdí slovenskí junáci k pyšnému cisárovi s mierovým posolstvom, v ktorom autor zdôrazňuje slovenskú  - slobodomyseľnosť a hrdosť:

„ Oni čelom nebijú,

do nôh nepadajú

taká otroč neznáma

slovenskému kraju.“

- mierumilovnosť:

„ Zvyk náš nie je napádať

cudzie vlasti zbojom,

Slovan na svojom seje

i žne len na svojom;

cudzie nežiada.“

            Cisár neuznáva ich slobodu a vyhlasuje ich za otrokov. Nasleduje hrdinská odveta, nebojácny útok junákov s výkrikom „Mor ho!“ na cisára a jeho vojsko. Nepriateľ je v presile, ale junáci udatne bojujú, lebo chcú padnúť ako „víťazom pristojí.“ V závere sa zahanbený cisár pozerá na svojich mŕtvych vojakoch a v ušiach mu znie:

„ A ty, mor ho! – hoj, mor ho! Detvo môjho rodu,

kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu:

A čo i len dušu dáš v tom boji divokom:

Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.“

            Príroda tvorí jednotu s hrdinským dejom a vlasteneckým pátosom. Hrdina je kolektívny, junáci = slovenský ľud. Autor využíva kontrasty (cisár pyšný, zbabelý zotročiteľ; junáci hrdí, smelí, obetaví). Hoci zomierajú, stávajú sa morálnymi víťazmi. Chalupka odsúdil pokusy o podmanenie malých národov a veril v silu ľudu. Zdôraznil rovnosť človeka s človekom a národa s národom. Báseň je dynamická, napínavá.

Básnické prostriedky:

-         lyrické skratky („Zleteli orli z Tatry, tiahnu na podolia.“)

-         básnické figúry a trópy

-         hyperboly – zveličenia („Zem dupotom a nebo rykom sa otriasa.“)

-         symboly (Tatry, Dunaj ako lokalizácia územia Slovákov, orol = symbol slobody, orli z Tatry = slovenskí junáci)

-         prirovnania  („Rastom sú ako jedle, pevní ani skala.“)

-         synekdochy („a junák ti cárovi pozrel okom v oko.“ „Slovan nečítava vrahov na bojišti.“)

-         zvukomaľba („Duní Dunaj a luna za lunou sa valí.“)

-         metafory, epitetá

-         využitie priestoru na zvýšenie monumentálneho účinku („Preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu, sadli si za pomedzím...)

-         výrazy vyvolávajúce neochvejnosť (týčiť sa, zastať) a silu (skala, bralo, jedľa)

-         Slovák = Sloven, Slovan = Slovam

-         majstrovsky narába s ľudovým jazykom

-         využíva trinásťslabičný sylabický verš

Chalupkove verše vyjadrujú presvedčenie, že národu pomôže len rozhodný čin. Ideami národnej rovnoprávnosti a slobody burcoval proti krivde, násiliu a nespravodlivosti.

JANKO KRÁĽ

Bol najrevolučnejší, najromantickejší a najsubjektívnejší štúrovský básnik. Narodil sa v Liptovskom Mikuláši, počas  štúdií v Bratislave sa dostal do kruhu Štúrovej mládeže, tu napísal 1.básne. Bol zberateľ ľudových piesní a rozprávok. Písal lyriku, balady a básnický cyklus: dráma sveta.

1. lyrika

Báseň Duma bratislavská – je to prvá báseň napísaná v Štúrovej slovenčine; žiali nad tým ako málo ľudí sa postavilo na Štúrovu obranu, keď ho zosadili z funkcie zástupcu profesora:

„Málo nás je, málo, ale nič je preto

bez sto lastovičiek bude ešte leto!“

Kráľ vtedy demonštratívne opustil Bratislavu. „Ej páni na zámku, to vy dobre vedzte,
keď ste jadro vzali, škrupinu si zedzte!“  Optimistický záver básne vyzýva do boja za slobodný život:

„ A tie naše Tatry zďaleka sa smejú:

„ Zahatajte, páni, keď máte nádeju!““

Báseň Orol – vykresľuje mládenca opúšťajúceho matku a rodný kraj, aby v šírom svete bojoval, kým nezahynie:

„ Okolo mňa chmáry, hromy vijú,

ja letím, letím, kým ma nezabijú.“

V básni Orol vták vidíme, že Kráľovým ľudským i básnickým osudom sa stáva rozpor a boj. Priznáva, že:

„radšej zhynie na poli, ako by žil v nevôli.“

Na jar roku 1848 spolu s Jánom Rotaridesom vyzýval v Honte ľud, aby povstal proti pánom a zbraňami si vydobyl svoje práva. Recitoval tu pritom svoju báseň Krajinská pieseň, ktorou privítal revolúciu. Za buričstvo si vyslúžil 10-mesačný trest v Šahách a v Pešti. Na jar v r. 1849 odišiel do Lipt. Mikuláša, kde napísal jednu z najkrajších básní o slobode – báseň Jarná pieseň:

„ Hýbajú sa Podtatranci, spríbuznené rody

nad Slovanstvom prebudeným svitá deň slobody.

Niet krajšieho v svete mena ak´ sloboda svätá,

Všemohúce toto meno nikto nezahatá.“

Kráľ sa obracia k všetkým slovanským národom, aby si vydobyli národnú slobodu a podali si svorne „bratské ruky k veľkému životu.“

Báseň Šahy - najobšírnejšia revolučná báseň, bol sklamaný neúspechom revolúcie. Na pozadí vlastného osudu revolucionára, ktorý sa dostal do väzenia, zobrazil celý tragický priebeh revolúcie, trpko sa lúči s nádejami a snami. Vidí len tmavú budúcnosť a neočakáva lepší osud svojho národa. J. Kráľ spojením osobného zážitku s osudom národa a ľudstva položil základy slovenskej modernej reflexívnej a revolučnej lyriky.

2. balady

Vystihovali pocity mladých ľudí, ktorí sa postavili proti svetu s odhodlaním priniesť aj tie najväčšie obete. Zdroj: Kollárove Národné spievanky a Kráľova vlastná zberateľská činnosť.

Balada Zverbovaný predstavuje dramatizovaný výjav ľudového života. Hrdina Janík je zrastený s prírodu, ale má aj odbojné črty - východisko nachádza v zbrani. Záver je netradičný - výzva do boja.

V balade Povesť je  potrestaná neúctu k starobe, v balade Skamenelý – nevera milého a porušenie prísahy, v balade Kríž a čiapka – roztopašnosť a zneuctenie hrobu, v balade Bezbožné dievky – privolávanie diabolskej moci čarami. Autor využil ľudový jazyk, prirovnania, gradáciu, príslovia a porekadlá.

Balada Pán v tŕní – príslušník panského stavu zbadá po poľovačke „krvavé znaky“ svojho zločinu. Počuje hlasy a pomätie sa. Balada je obžalobou všetkých, čo zdierajú ľud. Je buričská a revolučná, moderná a sociálna.

Balada Kvet  predstavuje nárek dievčaťa, ktoré matka nasilu vydala za starého bohatého vdovca. Dievča umiera od žiaľu.

            Jeho najvýznamnejšia balada je Zakliata panna vo Váhu a divný Janko. Má autobiografické črty. Zakliata = zakliaty slovenský národ, panna - Janko ju chce oslobodiť => oslobodenie slovenského národa. Do tejto balady autor vložil všetky svoje rozpory, smútok a nespokojnosť so svetom, ale aj lásku k ľudu a vôľu priniesť mu slobodu.

Vonkajšia kompozícia:  má 2 časti:

1. časť: dlhšie verše, nepravidelné strofy, 13-slabičný verš

2. časť: kratšie verše, pravidelné 4-veršové strofy, 8 a 7-slabičný verš, dej balady

Vnútorná kompozícia:

1. časť:

Autor podáva lyrický obraz svojho vnútra, nenachádza nikde pokoj: „pokoja mať nemôžeš, všetko kričí“. S hrdinovou rozorvanosťou kontrastuje idylický obraz prírody uvedený pastierikom, ktorý: „po lúčičkách blúdi s ovčičkami.“. Zdrobneniny ako prejav lásky k rodnému kraju charakterizujú celý tento zidealizovaný obraz prírody Slovenska. V tom ideálnom kraji v 1 domčeku býva úprimná rodinka – opis rodiny a divného Janka, autobiografická postava. Jeho rodina by mu všetko dala, má ho rada, stará sa o neho, lenže on neznáša ľudí a oni jeho. Otec ho kruto bije, nemá kamarátov, často sedí pri Váhu – sám a smutný, v nedeľu chodí oblečený do čierneho:

„Synček je veľmi divný, nikdy nie veselý,

hrdý, ukrutný, divý, hockde ta ísť smelý,

nikoho si neváži, nikomu nedvojí...“

Prostredie Váhu – pochmúrnosť, strach, obava, predzvesť niečoho zlého.

Dedina ani najbližší Janka nechápu, čo ho vháňa do samoty prírody: „Kamarátstva netrpí, na sebe prestáva, samotný na nábreží on Váhu sedáva.“ V závere prvej časti sa temné hrdinovo vnútro premieta do tmy a tajuplnosti nočnej prírody – lyrický hrdina sa mení na baladického Janka.

2. časť:

Starí ľudia hovoria o zakliatej paničke, ktorá sa o polnoci zjavuje vo Váhu. Vyslobodiť ju môže ten, kto o polnoci do Váhu skočí a prevráti si šaty naopak. Nikto sa na to nechce podujať, až Janko sa odhodlá. O polnoci vystúpi panna, napoly človek napoly ryba a Janko sa hodí do vody.

Záverečný motív:

Pastierik oznamuje smutnú novinu: Janík nemal šťastie, zahynul, zabudol si prevrátiť múď (vrecko na tabak).

Autor túto časť štylizoval tak, akoby túto povesť ľudia rozprávali. Krátky záverečný epilóg zobrazuje posmrtné splynutie hrdinu s prírodným okolím. Postava pastierika idúceho dolinôčkou pripomína úvodný obraz idylickej postavy z 1. časti básne. Teraz však pastierik prináša novinu o Janíkovej tragickej smrti. Prometeovský hrdina s titanským činom hynie pre rozpor medzi vidinou a skutočnosťou. Je to základný konflikt romantického pocitu života. V závere balady však vzdor a titanstvo z obrazu hrdinu miznú, čo naznačujú zdrobneniny, používané s idylickými úkazmi. Idyla víťazí nad tragikou, láska nad vzdorom, objektívny svet nad subjektívnym. Ideový zámer: šľachetná obeť blížneho. Balada je citovo romantická, ale zobrazením života realistická - vidieť to vo vzťahu rodičov k divnému Jankovi. Hlavný hrdina: typický romantický hrdina, samotár, burič, hrdý mladý človek, v zápase o plnosť života hynie, nechce sa zmieriť s danou situáciou, popiera zaužívané normy a zápasí s prekážkami i za cenu sebaobetovania. Balada vyzdvihovaním odvahy vzbúriť sa proti zvyčajnému spôsobu života zodpovedala rozhodnutiu štúrovcov zmeniť osud národa.

3. cyklus básní

Cyklus básní Dráma sveta predstavuje cyklus takmer 70 básní. Vyjadrujú pesimistický náhľad na minulosť a prítomnosť. Báseň Zloboh (Minister) – veršovaný dialóg predstavuje utláčateľov a ich metódy riadenia štátu. V postave ministra možno vidieť črty rakúskeho premiéra Metternicha, ktorého násilnej vláde slúžia novinári, vedci a básnici. V básňach Remeselník, Sedliak, Ovčiar  - ťažký život ľudu. V básni K prorokom Slovenska – verí v lepšiu budúcnosť:

„To príde, keď nie dnes, zajtra – nie zajtra – potom prísť musí.“

4. jánošíkovská tematika

Dielo Výlomky z Jánošíka je ideovo najpriebojnejšie spracovanie jánošíkovskej tematiky hlavne zobrazením jánošíkovského odkazu, básne:

Janko – báseň o mladom pánovi zhnusenom mestom, ktorý nájde uspokojenie v prírode, zamýšľa sa nad chudobnými.

Žobrák – hrdina trestá panskú svojvôľu a hlása príchod nového Jánošíka.

Zbojníkova balada – odpor proti panskému svetu. Obmenu balady Pán v tŕní rozpráva hrdina sudcom, v ktorých potrestaná panská krutosť vyvolá strach.

5. porevolučná činnosť

Písal málo a verejne sa neangažoval. Ozval sa pri memorandových akciách, keď napísal báseň Duma slovenská - obraz slov. života za posledných 25 rokov a predstavy o perspektívach obrody národného života. Zomrel v Zlatých Moravciach ako chudobný advokát na týfus. Predtým stratil kontakt so slov. národným životom a dlho ostal v zabudnutí.

 Kráľ svojou poéziou vyjadril citovú atmosféru revolučného obdobia boja Slovákov za samostatnosť. Využíval ľudovú slovesnosť a vytvoril nový typ balady, kde hrdina je ochotný zápasiť s prekážkami. Chcel revolučnú premenu sveta. Svojim životom s tvorbou sa stal burcovateľom národného povedomia, revolučným radikálom a predstaviteľom slovenskej literatúry v európskom romantizme. Nezachovala sa ani jedna jeho fotografia, ba neznámy ostal aj jeho hrob.

JÁN BOTTO

Bol najmladší štúrovský básnik. Narodil sa vo Vyšnom Skálniku, stal sa členom Jednoty mládeže slovenskej na čele s Jánom Franciscim. Jeho tvorba je úzko spätá s ľudovou poéziou, ktorú spojil s myšlienkami národnooslobodzovacieho a sociálneho boja, odzrkadľuje udalosti tých čias a je zavŕšením revolučno-romantickej línie slovenskej poézie

1. ranná poézia

Hl. téma je zakliatosť Slovenska. Vidieť to v básni Orol, v ktorej zakliaty ľud čaká na smelého junáka a verí v oslobodenie. Zbor sokolov pri vatre hudie:

„ Boli časy, ešte budú!“

Bo čo v svete všetko minie,

Pravda naša nezahynie.“

V básni K mladosti vidno revolučné horlenie, odsudzuje pasivitu mládeže a burcuje. Báseň Báj na Dunaji predstavuje Slovensko ako „zakliatu krajinu“ čakajúcu na „víťaza“, ktorý ju oslobodí. Slovensko a slov. národ predstavuje „biela húska s červenými ústy“ plávajúca na rozbúrenom Dunaji, ktorú vyslobodzuje šuhaj, ktorého predstavuje Ľudovít Štúr.

2. revolučné básne

Báseň Piesne vojenské napísal ako reakciu na revolúciu; v básni Pochod vyzýva Slovákov do boja.

 3. porevolučné balady

Ústrednou ideou je víťazstvo nad spravodlivosťou. Vyniká balada Žltá ľalija, ktorá je o porušení manželskej prísahy vernosti. Hoci si manželia sľúbia lásku až za hrob, Evka sa po Adamovej smrti vydá. Mŕtvy Adam prichádza o polnoci pre Evu a ona mu v náručí zomiera. Balada má rýchly spád, dialóg zvyšuje napätie.

Balada Ctibor je o bezohľadnom pánovi Beckova, ktorý znesvätil nedeľu poľovačkou a preto je potrestaný.

Balada Margita a Besná sa viaže na 2 skaly medzi ktorými preteká Váh. Boli opradené povesťou o vdove, ktorá svoju nevlastnú dcéru zo žiarlivosti sotí z vysokej skaly do Váhu a následne sa pomätie a neskôr sama skočí do Váhu. Autor využíva gradáciu, zvukomaľbu, skratkovitosť a rýdzosť jazyka.

Smrť Jánošíkova 

Je to jeho vrcholné dielo; námet: predsmrtné vízie Jánošíka a žiaľ jeho družiny. Skladba má 9 spevov + lyrický Predspev, v ktorom cez alegóriu matky a detí rozposiela svoje verše po Slovensku s obavami, že nenájdu ozvu. Stretávajú sa však s hôrnymi chlapcami a spoznajú sa ako svoji. Botto sympatizuje s rebelmi.

            1.spev: je oslavou Jánošíka, jeho družiny a ich odboja proti poddanskej porobe a zdieraniu, Jánošíkovci žijú slobodným životom, sú si doma pánmi.  „Horí ohník, horí na Kráľovej holi.

Ktože ho nakládol? – Dvanásti sokoli.“

V závere vatra, symbol slobodného života dohára, družina sa dozvedá o lapení Jánošíka a uvedomuje si svoj koniec. „Horí ohník, horí – nie jak voľakedy

a okolo ohňa desať chlapcov sedí.“

2.spev: obraz zlapania Jánošíka, ktorého nepremôže presila, ale zrada. Ostáva však nezlomený a odvráva premožiteľom. “zbíjal som ja zbíjal sedem rôčkov v lete: a vy že od kedy ten biedny ľud drete?“

3.spev: začína opisom čierneho mesta - tyrana, ktoré Jánošíka väzní, ale zároveň sa ho bojí. Prichádza za ním duša ľudu v podobe milej, ktorá sa s ním lúči krásnou baladou.

4.spev: najpochmúrnejší, romantické scenérie noci vo väzení a sen Jánošíka o mladosti. Diabol mu pripomína blížiacu sa smrť.

5.spev: patrí k najkrajším básňam o slobode v slovenskej poézií. Jánošík ospravedlňuje svoje činy tým, že už nemohol zniesť útlak poddaného ľudu:

„Zomrieť! tak výrok, - dobre, ja chodil po zboji;

ale kto viac zbíjal ja, či kati moji?!“

            Verí, že nadíde čas odplaty a spravodlivosti:

„No príde i prísť musí ten bohatier boží

čo zákon pošliapaný na oltár vyloží;

no príde i prísť musí ten veľký deň súdu-

a za stôl si zasadne pravda môjho ľudu.“

            Vrcholí tu kontrast medzi tragickým osudom Jánošíka a vierou vo víťazstvo slobody. Básnik verí, že národu môže pomôcť silný jednotlivec – „bohatier Boží“ = mesianizmus.

6.spev:  V úvode vyslovuje nádej, že chmáry naveky nezastrú slnko, že túžba po slobode bude večne živá. Dej vrcholí, keď kňaz káže Jánošíkovi modliť sa pred popravou. Ten sa nemodlí za seba, ale za ubiedený ľud.

            Tragický moment nie je v jeho smrti, ale v pasivite ubiedeného a zastrašeného ľudu.

7. spev: Jánošíkova poprava, smúti nebo i zem. Jánošík sa lúči s rodným krajom a spomína na svoj boj proti tyranom. Ľud je mĺkvy, ale postupne sa mu v duši ozýva hlas. Vnútorný nepokoj a túžba po novom Jánošíkovi v ňom rastie.

8.spev: zobrazuje Slovensko ako zakliatu krajinu, v ktorej ľud rozpráva o Jánošíkovi povesti. Jánošík sa tak stáva symbolom slobody a boja proti krivde.

9.spev: (Zjavenie) je alegorický. Jánošíkova svadba s kráľovnou víl nie je únikom do mytológie, ale dôkazom Jánošíkovej nesmrteľnosti a ožitia jeho odkazu v ľude. Kráľovná víl = symbol slobody a spev družíc = spev o víťazstve. Je teda akousi predzvesťou budúceho víťazstva.

            Skladba má črty rôznych žánrov: baladické, prvky elégie i hrdinského spevu, a predsa tvorí jedinečný celok. Botto využíva klasické baladické figúry:

-         hyperboly

-         deminutíva – zdrobneniny

-         rečnícke otázky

-         epizeuxy („Sloboda, sloboda, slobodienka moja.“)

-         prirovnania

-         personofikácie („Obloha v ťažkom smútku až k zemi sa zhýňa.“)

-         symboly (Tatry, Dunaj, vatra)

Báseň je komponovaná na kontraste tragizmu a heroizmu (svetla a tmy). Botto zvýrazňuje konflikt medzi slobodou a bezprávím a zdôrazňuje, že sloboda je pre človeka tou najvyššou hodnotou. Hl. romantický konflikt: rozpor medzi túžbami a skutočnosťou. Aj keď má báseň lyrickú prevahu, je lyricko-epická. Epické časti často tvoria pozadie reflexií. Smútok v básni = výsledok porevolučného sklamania štúrovcov.

V 60. rokoch písal príležitostné básne, v ktorých reagoval na aktuálne spol. udalosti. Báseň  Vrahom  je proti národnostnému útlaku narážajúc na zrušenie slovenských gymnázií.

Jeho tvorba je zavŕšením revolučno-romantickej línie slov. poézie, bola previazaná s ideou slobody.