5. OSVIETENSKÉ MYSLENIE A JEHO ODRAZ V SLOVENSKEJ KLASICISTICKEJ LITERATÚRE
OSVIETENSTVO
Predstavuje vo vývoji literatúry a umenia pokrokové hnutie, ktoré v 18. storočí ovládlo Európu (hlavne Anglicko a Francúzsko). Zakladalo sa na dôvere v „osvietený“ rozum a na pravde, poznanej buď rozumom alebo skúsenosťou (empíriou). Bolo v opozícií k vládnucemu feudálnemu absolutistickému poriadku a jeho hlavnej opory cirkvi. Viedlo vytrvalý zápas s predsudkami a poverami. Presadzovalo slobodu myslenia a presvedčenia. Zdôrazňovalo, že ľudia sú si od prírody rovný a nemá sa im vládnuť despoticky, ale „osvietene“. Presadzovali ho hlavne mešťania (silnejúca vrstva), ale aj časť aristokracie a niektorí panovníci, lebo ich mohli využiť na upevnenie moci a modernizáciu štátu a hospodárstva. V Rakúskej monarchii bol osvietenský absolutizmus alebo jozefinizmus, čiže slobodomyseľné hnutie v duchu zásad cisára Jozefa II. Najvšeobecnejší a zároveň najdôležitejší znak osvietenstva je vzájomná súhra „rozumu a citu“, v jeho vývoji možno zaznamenať 2 estetické koncepcie:
- staršia – je ovplyvnené klasicizmom; zdôrazňuje racionálny prvok umeleckej tvorby (rozum a rozvahu)
- novšia – je ovplyvnené nastupujúcim preromantizmom; vyzdvihuje individuálnosť ľudského citu a inštinktu, čím oslobodzuje tvorbu od prísnych tematických i formálnych predpisov a otvára cestu k ďalšiemu rozvoju umenia.
Najvýznamnejší myslitelia a spisovatelia boli Charles-Louis de Montesquieu, Jean Jacques Rousseau a Denis Diderot a ním vedená skupina encyklopedistov.
SLOVENSKÁ OSVIETENSKÁ LITERATÚRA (1780-1830)
Začína sa prvá fáza Slovenského národného obrodenia; do popredia vystupujú dve snahy:
· snaha o uzákonenie spisovného jazyka
· snaha o povznesenie slov. národa vydávaním ľudovýchovných a popularizačno-náučných diel a časopisov.
Koncom 18. storočia sa u nás rozvíjajú prírodné vedy, technika, filozofia (racionalizmus). Reformy Márie Terézie a Jozefa II. mali za následok rozvoj obchodu. Cisár Jozef II. Zaviedol osvietenský absolutizmus (jozefinizmus). Podporoval rozvoj národných jazykov, pričom úradným jazykom sa z latinčiny stala nemčina. Chcel mať kontrolu nad výchovou kňazov, a preto založil v Bratislave Generálny seminár, kde sa mali mladí kňazi vychovávať v materskom jazyku. Zistilo sa však, že Slováci nemajú spisovný jazyk.
Ten kodifikoval až katolícky kňaz Anton Bernolák roku 1787. Jeho uzákonenie slovenčiny je vyvrcholením starších pokusov o spisovný jazyk. Za základ zobral západoslovenské nárečie z okolia Trnavy, hoci on sám pochádzal z Oravy. V Trnave však bola univerzita, a preto tomuto nárečiu vtedajší vzdelanci dobre rozumeli. Na podporu tohto jazyka vydal viacero diel. V roku 1787 to bola Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách (Dissertatio-critica de literis Slavorum). Hovorí v nej, že slovenčina je založená na fonetickom pravopise (píš ako počuješ), teda kritériom písma je výslovnosť. V roku 1790 vyšla Slovenská gramatika (Grammatica slavica), ide o učebnicu slovenčiny a o prvú normotvornú gramatiku slov. jazyka. Roku 1791 vydal Etymológiu slovanských slov. Jeho kodifikácia bola zavŕšená dielom, ktoré však vyšlo až po jeho smrti – Slowár slovenskí-česko-laťinsko-německo-uherskí. V roku 1789 založil spolu s ostatnými bernolákovcami Slovenské učené tovarišstvo v Trnave. Jeho cieľom bolo pestovať a zušľachťovať slovenčinu, organizovať vydávanie bernolákovských kníh a ich distribuovanie, malo však aj široký kultúrny, buditeľský, sociálny a politický program.
Bernolákovu kodifikáciu prijala iba časť vzdelancov a to katolíci; evanjelici stále používali biblickú češtinu, ktorá bola aj ich liturgickým jazykom a bola pre nich dostatočne zrozumiteľná.
Jozefovi Ignácovi Bajzovi patria v našej literatúre tri prvenstvá. Ako prvý vymyslel slovenský spisovný jazyk, ktorý bol tiež založený na západoslovenskom nárečí. Mal však zvláštny pravopis, ktorý nebol dostatočne podporený gramatickými prácami, a tak sa nepresadil, rovnako aj preto, že približne v rovnakom čase kodifikoval slovenčinu Bernolák. S bernolákovcami sa kvôli otázke jazyka neskôr dostal do sporu. Napísal tiež prvý slovenský román René mláďenca príhodi a skúsenosťi. Dielo malo dve časti, René putuje po rôznych krajinách (Turecko, Taliansko, Egypt) a v 2. časti prichádza aj na Slovensko. S tým je spojené ďalšie jeho prvenstvo, keď autor v románe kritizuje pomery na Slovensku.
Juraj Fándly, katolícky kňaz, bol najaktívnejším národným buditeľom z prvej generácie bernolákovcov. Pričinil sa o uvedenie bernolákovčiny do praxe svojím dielom Dúverná zmlúva medzi mňíchom a diáblom. Podporil v ňom reformu Jozefa II.; román má dve roviny – racionálno-didaktickú (poučnú, rozumovú; dielo bolo určené predovšetkým pre vzdelancov a kňazov, využíva citáty u Písma a latinské vsuvky) a hovorovú – má formu dialógu medzi mníchom Atanáziom (predstaviteľ žobravého rádu) a diablom Titinillom (predstaviteľ osvieteného rozumu a racionalistického myslenia). Využíva slovné žarty, satiru a ľudové výrazy. Ďalšie spisy mali podobu popularizačno-náučnej literatúry, v ktorých sa snaží pozdvihnúť úroveň a vzdelanie Slovákov; predstavujú encyklopédiu poľnohospodárskych vedomostí: Slovenskí včelár, Ovčár, Zeľinkár, Piľní domajší a poľní hospodár, O úhoroch aj včelách rozmlúvaní.
KLASICIZMUS
Názov je odvodený od latinského slova classicus = vynikajúci, vzorový, príkladný. Vznikol vo Francúzsku na dvore kráľa Ľudovíta XIV. ako životný štýl vyšších spol. vrstiev. Napodobňuje prírodu, hlavne to podstatné a nemenné v nej. Klasicizmus je návratom k antike, antické umenie je pre nich vzorom. Prísne sa dodržiava rozdelenie žánrov na vysoké (óda, elégia, epos, tragédia) – spracúvajú nadčasovú vznešenú historickú tematiku a hl. hrdinami sú predstavitelia vysokých vrstiev – a nízke (komédia, bájka) – spracúvali vtedajšiu súčasnú tematiku, boli komické a hl. hrdinami boli príslušníci nižších vrstiev, najmä mešťania. Autori sa pri spracúvaní námetu držali racionalistickej koncepcie Reného Descarta („Cogio ergo sum.“ =Myslím, teda som.). Najvyšším zákonom je súlad pravdy, krásy a dobra. Klasicizmus si človeka nevšíma takého, aký je, ale aký by mal byť. Zobrazuje postavy bez vzťahu k prostrediu. Konflikt vzniká medzi citom a povinnosťou, pričom víťazí povinnosť. V dráme sa dodržiavala jednota času, miesta a deja. Pravidlá klasicistickej poézie zhrnul Nicolas Boileau-Depéaux v diele Básnické umenie.
KLASICIZMUS V SLOVENSKEJ LITERATÚRE (1820-1840)
Účasť Ruska na víťaznom boji proti Napoleonovi a uvedomenie si príbuznosti s týmto najväčším slovanským národom vzbudili v menších slovanských národoch vieru, že Slovanov čaká v budúcnosti významné poslanie v Európe. Idea slovanstva, všeslovanskej vzájomnosti, sa stala aktívnym myšlienkovým prúdom slovenského národného hnutia. Posilňoval ju vedecký záujem o slovanstvo, štúdium slovanských jazykov, literatúry a dejín Slovanov. Vedecky ju zdôvodňoval Ján Kollár a v pojednaní o vzájomnosti a obrannou tendenciou ju naplnil Pavel Jozef Šafárik v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis. V tomto období sa teda prebúdza národné povedomie Slovákov a to návratom k slávnej slovanskej minulosti a snahou o uplatnenie časomiery v slovenčine, aby sa dokázala jej rovnocennosť v porovnaní s ostatnými jazykmi, hlavne gréckym. Tematicky ide o návrat k antike. Autori sa pri tvorbe opierajú o presne stanovené pravidlá poetiky.
JÁN KOLLÁR
Ján Kollár bol významným predstaviteľom slovenskej klasicistickej literatúry, v jeho dielach vrcholí myšlienka slovanskej vzájomnosti v básnickej i odbornej tvorbe. Neprijal Bernolákovu slovenčinu, ale písal v biblickej češtine, pri ktorej zotrval až do konca svojho života; neprijal ani Štúrovu kodifikáciu. Narodil sa v Mošovciach neďaleko Martina. Múzeum v Mošovciach má na vstupných dverách nápis: „Slávme slávně slávu Slávův slávnych.“ z diela Slávy dcéra; poronomázia – opakovanie. Gymnázium dokončil v Bratislave, teológiu študoval v Jene (Nemecko), značne to ovplyvnilo jeho tvorbu. Skoro 30 rokov pôsobil ako evanjelický kňaz v Pešti a na sklonku života pôsobil vo Viedni, kde ho menovali za univerzitného profesora na Viedenskej univerzite, a tu i zomrel. Pobyt v Jene mu dal:
1. vlastenecký podnet na rozvinutie slovanského povedomia - po napoleonskej porážke pri Lipsku sa Jena stala strediskom nemeckej mládeže, ktorá volala po zjednotení všetkých nemeckých krajín. Kollár mal možnosť pozorovať ich silné vlastenecké nálady, nemecký nacionalizmus, rozpínavosť, povýšenectvo a podceňovanie Slovanov. Často chodieval po miestach, ktoré pripomínali bývalé osídlenie Slovanov. V Jene študoval aj slovanské jazyky a dejiny slovanských národov. Dozvedel sa o ich slávnej minulosti, ale videl neradostnú prítomnosť.
2. podnet ľúbostný – pre Kollárov život a básnickú tvorbu bolo veľkou vzpruhou zoznámenie sa s dcérou evanjelického pastora Frederikou Schmidtovou „Mínou“. Matka jej bránila, aby sa za Kolára vydala. Kollár nakoniec z Jeny odchádza sám a až po smrti jej matky, po 16 rokoch, si ju doniesol do Pešti ako svoju manželku.
V neskorších rokoch opustil oduševnené názory svojej mladosti; stal sa prívržencom austroslavizmu = politický smer, v ktorom sa predstavitelia snažili zblížiť Slovanov v rámci Habsburskej monarchie.
Básnická tvorba:
- zbierka Básně Jána Kollára – motív ľúbostný (láska k Míne) aj vlastenecký
- skladba Slávy dcera – základom jej vzniku bola 1. zbierka
- v tomto diele opisuje lásku k žene a vlasti, obe lásky najskôr rozdeľuje, ale potom ich spája
- Sláva = symbol matky vlasti
- dcera = symbol slovanskej devy, dcéra bájnej bohyne Slávy
Dejová osnova
Jednoduchá dejová osnova má približne túto podobu: Bohyňa Sláva (=slovanstvo) sa sťažuje v rade bohov, aké krivdy museli Slovania pretrpieť. Bohovia rozhodnú, aby Milek (syn bohyne Lady) stvoril dcéru Slávy ako ideálny symbol slovanskej budúcnosti, ktorá by Slovanom odčinila utrpenie a postavila ich medzi popredné národy sveta. Mína = obraz ideálu slovanskej dcéry, ktorá ho sprevádza po slovanských krajoch.
Vonkajšia kompozícia
- 1824:
Předzpěv
- spev Sála
- spev Labe
- spev Dunaj
Spevy sú písané v sonetoch (znelkách), Předzpěv v časomiere.
- 1832:
Předzpěv
1. spev Sála
- spev Labe, Rén, Vltava
- spev Dunaj
- spev Léthé (=slovanské nebo; rieka, z ktorej sa pije voda zabudnutia)
- spev Acherón (=slovanské peklo; rieka, cez ktorú sa preváža do podsvetia)
4+5 inšpiroval sa z Danteho Božskej komédie
Předzpěv
- najsilnejšie miesto z umeleckej, obsahovej a myšlienkovej stránky
- napísaný v časomiere – je to prozodický systém, v ktorom rytmus vzniká striedaním a opakovaním dlhých a krátkych slabík; dlhé: - krátke: U
- časomerná prozódia pozná 2 druhy dlhých slabík:
- dlhá prirodzene: á, é, í, ia, ie
- dlhá polohou: keď za samohláskou nasledujú 2 alebo viac spoluhlások (napr. VLNky, zaČNi)
- najčastejšie stopy časomernej prozódie:
trochej ( - U )
jamb ( U - )
daktyl (napr. zástupy) ( - U U )
spondej ( - - )
- předzpěv je písaný časomerným elegickým distichonom = dvojveršie zložené z
- hexametra (1. verš, 6 stôp)
- pentametra (2. verš, 5 stôp s neúplnou 3. a 6. stopou)
„Aj, zde leží zem, ta před okem mým, slzy ronícím,
někdy kolébka, nyní národu mého rakev.“
- předzpěv predstavuje pôsobivú elégiu (žalospev) nad slovanskou minulosťou, v ktorej víťazilo násilie nad spravodlivosťou, zamýšľa sa tiež nad prítomnosťou a budúcnosťou Slovanov
- napriek tomu, že si básnik uvedomuje koľko príkoria si Slovania vytrpeli, neprejavuje nenávisť k inému národu, ale obracia sa k zotročovateľom
- je presvedčeným humanistom, ktorý ma na zreteli hlavne človeka a jeho slobodu:
„ Sám svobody, kdo hoden, svobodu zná vážiti každou,
ten, kdo do pout jíma otroky, sám je otrok.“
„ Stuj noho posvátná místa jsou, kamkoli kráčíš,
k obloze, Tatry synu, vznes se, vyvýše pohled,
neb raději k velikému přichyl tomu tam se dubisku,
jenž vzdoruje zhoubným až dosaváde časům.“
- dub symbolizuje Rusko, ktoré malo suverenitu ako jediný slovanský štát
1. Sála
- ľúbostný denník, básnik spomína na krásne časy lásky v Jene a lúči sa s Mínou. V 120. znelke píše:
„Miluješ-li vlast svou více, či-li Mínu?“
- a odpovedá si:
„Mlučím, váhám: rázem rukou v ňadra sáhnu,
serdce vyrvu, na dvé rozlomím:
„Na“, řknu, „jednu vlasti půlku, druhou Míně.“
- už v 1. speve mu oba city splývajú, 25 znelka:
„Láska jest všech velkých skutků zárod,
a kdo nemiloval, nemůže
ani znáti, co jest vlast a národ.“
2. Labe, Rén, Veltava
- autor sa z Jeny vracia domov sám, putuje po slovanských krajoch vyznačených riekami a vykresľuje svoje smutné dojmy nad ponemčením polabských Slovanov
- láska k Míne je východiskom lásky k vlasti
„Slavme slávne slávu Slávův slávnych.“
3. Dunaj
- autor prichádza na Slovensko, vykresľuje ťažkú prítomnosť, ale zároveň predpokladá veľkú budúcnosť
- nemôžu ju zabezpečiť prázdne slová, ale statočná práca, k čomu vyzýva:
„Pracuj každý s chuti usilovnou na národu roli dědičné.“
- vyjadril tu ideu slovanskej vzájomnosti
- zjavuje sa mu mŕtva Mína a on túži zomrieť a byť s ňou vo večnosti, čím predznamenáva ďalší spev
4. Léthé
- prechádza s Mínou, medzitým údajne mŕtvou, po slovanskom nebi, aby oslávil všetkých slovanských dejateľov a tých, ktorí sa pričinili o rozvoj Slovenska
5. Acherón
- dostáva sa do slovanského pekla a zatracuje všetkých nežičlivcov Slovanov a odrodilcov
- záver tvorí myšlienka:
„Peklo zrádcům, nebe Slávům věrným.“
Dielo je klasicistické s prvkami romantizmu. Klasicizmus v ňom zastupuje myšlienka slovanskej vzájomnosti, časomiera, vplyv antiky (Mína sa premení na bohyňu slávy). Romantizmus je zastúpený témou lásky, slobody, spojením lásky s národnými požiadavkami a sonetom. Dielo je vybudované na kontrastoch (prítomnosť vz. budúcnosť, povinnosť vz. cit).
Odborná próza:
- O literární vzájemnosti medzi kmeny a nářečími slávskými
- teoreticky vysvetlil program vyjadrený v Slávy dcére
- podal tu plán kultúrneho (nie politického) zblíženia Slovanov
- uznával len 4 nárečia: ruské, poľské, srbochorvátske, československé => rozpor s niektorými slovanskými národnosťami usilujúcimi sa o svoju svojbytnosť a s mladšou generáciou, ktorá sa usilovala o vytvorenie vlastného spisovného jazyka
· Národnie Zpievanky čili písně světské Slovákův v Uhrách
- zbierka ľudových piesní, ktorou kliesnil cestu do literatúry slovenčine, proti ktorej sa neskôr postavil
JÁN HOLLÝ
Ján Hollý bol významný predstaviteľ slovenského národného obrodenia, básnik slovenskej klasicistickej literatúry, propagátor bernolákovskej slovenčiny. Narodil sa v Borskom Mikuláši, teológiu študoval v Trnave, ako katolícky kňaz najdlhšie pôsobil v Maduniciach (asi 30 rokov), kde aj tvoril. Najradšej písal v blízkom hájiku v Mlíčí pod 100- ročným dubom. Roku 1843 mu vyhorela fara, takmer oslepol. Odchádza na Dolnú Vodu k Lackovičovi, kam za ním prichádzaj štúrovci poradiť sa o novej spisovnej slovenčine, Hollý s ňou súhlasí a na Dolnej Vode aj zomiera.
Preklady:
· Rozličné básne
- preklady z antickej lit., chcel dokázať životaschopnosť bernolákovskej slovenčiny, a že sa vyrovná ostatným jazykom, čo sa mu aj svojou neskoršou tvorbou podarilo
Eposy
- Svätopluk
- autor ho nazval víťazná báseň, je to bohatiersky a slovenský národný epos z dejín Veľkomoravskej ríše
- chcel ním povzbudiť národné povedomie na základe slávnej minulosti Slovákov - mal byť posilou pre národnú prítomnosť.
- idea - neohrozený boj za slobodu Slovákov
Dejová osnova
Svätopluk vydal Rastislava Nemcom, ktorí ho uväznili a oslepili a neskôr uväznia i Svätopluka. V temnici Svätopluk ľutuje, že sa stal kráľom a predstavuje si, ako by slobodne žil, keby bol pastierom oviec pod Tatrami. Karolmanovi vo sne Boh prikáže, aby ho oslobodil a vrátil mu kráľovskú berlu Rastislava. Oslobodí ho pod podmienkou, že zradí a bude spolupracovať s Nemcami. Aby bol zväzok pevnejší, sľúbi mu svoju dcéru Adelaidu za ženu. Svätopluk súhlasí a Slováci (na čele so Slavomírom) sú jeho zradou sklamaní.
Svätopluk zostáva u Karolmana, ktorý organizuje rytierske hry a hostinu. Na nej hovorí Svätopluk o pôvode Slovanov, ktorí prišli z bohatej Indie. Cenili si mier, slobodu, pracovali na svojom, uctili si hosťa. Po útočníkoch zostali len mená v histórii, ale Slovania pretrvali. Karolman daruje Svätoplukovi zbroj, najkrajší je štít. Svätopluk sa pripojí k nemeckým vojskám a tiahnu na Dunaj.
Černobog (pohanský boh) rozvodní Moravu, ale Svätopluk dáva rozkaz prekonať rieku. Stavajú plte a polovička vojska útočí na Devín. Predstupuje pred Slavomíra a informuje ho o zámeroch Karolmana. Slováci mu ponúkajú kráľovskú berlu, ale musí v boji proti Nemcom osvedčiť, či si ju zaslúži. Svätopluk ostane pri svojich rodných.
V poslednej bitke Svätopluk hrdinsky bojuje. Svätý Cyril prosí Boha o pomoc, Svätopluk porazí Nemca Britvalda a plní Božiu vôľu: založí „veľké kráľovstvo Slovákov.“
Paralelne s činmi ľudí vstupujú do deja i bohovia. Kresťanský Boh nevystupuje priamo v deji, usmerňuje však činy ľudí, oznamuje im svoju vôľu vo sne, posiela anjela - strážcu.
Vonkajšia kompozícia
- 12 spevov
- vzor: Homérove a Vergíliove eposy
- každý spev začína obsahom spevu v próze
1.spev
- Propozícia = naznačenie deja, témy, používa hexameter
„ Spívam, jak hroznú Svatopluk na Karolmana védel,
vojnu i jak víťaz, seba aj svój od jeho vlády,
oslobodiv národ, nepodlehlý stal sa panovník
a zmužilých veľké založil kráľovstvo Slovákov.“
- Invokácia = vzývanie múzy, ktorú autor volá Umka (múdrosť) a prosí ju o pomoc, aby dobre opísal dejiny o Svätoplukovi
- In medias res = do stredu deja, boj Svätopluka na čele slovanských vojsk s Karolmanom na čele nemeckých vojsk
5. spev
- Zemižízňova reč na sneme, kde rozhoduje o boji za udržanie slobody, Svätoplukovi vyčítajú, že zapredal vlasť, že mu verili a on sklamal
- Slovania sú rozhodnutí radšej zomrieť ako žiť v otroctve
6.spev
- u Karolmana sa chystá hostina, kde Svätopluk rozpráva báj o Slovanoch.
9.spev
- Svätopluk prichádza na čele nemeckého posolstva na Devín prehovoriť Slovákov, aby sa vzdali a jeho uznali za panovníka
- Slováci mu odpovedajú, že radšej v pocte padnú, akoby mali prijať takého kráľa
- Všeslav navrhuje, že pristúpia na podmienky, ak sa pridá na ich stranu
- Svätopluk si uvedomil, že by musel Nemcom iba slúžiť, radšej sa pridáva ku Slovákom a ide proti Nemcom
12. spev
- Svätopluk vyhráva v osobnom boji proti Nemcovi Britvaldovi a stáva sa panovníkom Slovákov
- Cirillo-Metodiada
- epos o slovenských apoštoloch
- územné centrum deja je Slovenska
- v 6 spevoch autor opísal príchod Cyrila a Metoda na VM, ich život a účinkovanie
- končí sa víťazstvom Metoda nad intrigami nemeckých biskupov
- Sláv
- 6 spevov, bez historických prameňov
- mierumilovní Tatranci (= Slováci) vyhrajú nad lúpeživými Čudmi hlavne vďaka Slávovi – jeho myšlienky nad porazeným čudským kráľom Bondorom, nad mravmi a násilím Čudov sú v skutočnosti Hollého myšlienky čerpajúce z ideí národného obrodenia
Idylická poézia:
- Selanky
- menšie epické skladby, je ich 21
- hlavné postavy sú slovenskí pastieri, ktorí vedú pokojný život, venujú sa práci, spevu, tichej zábave a žijú v rovnosti
- časomerné verše – svieže, plastické
- vydarené selanky: Jaroslav, Polislav, Vyvolávání jara, Pasy
- tvoria prechod medzi epikou a lyrikou
Elégie:
- smutné príbehy, ubiedenosť slovenského národa, smútok nad násilne vyhubenými Slovanmi, nad zradou, nesvármi, odrodilstvom a pádom VM
- Naříkáni Rastislava, Plač Matki Slávi nad odroďilími sinami
Ódy:
- Pesně
- Príležitostné, oslavné a kritické básne
- oslava dobrodincov, priateľov, svetských a cirkevných hodnostárov (Palkovič, Bernolák), prírody
Hollý priniesol do našej literatúry nové básnické žánre (epos, óda, elégia); nadviazali naňho Sládkovič a neskôr Hviezdoslav.
POROVNANIE KOLLÁRA A HOLLÉHO
Kollár sa zaoberá osudom Slovanov, slovanské národy v jeho tvorbe vystupujú ako jeden celok, používa biblickú češtinu, žáner je básnická skladba, tvorí v období klasicizmu, pričom uňho nájdeme aj prvky romantizmu.
Hollý sa zaoberá osudom Slovákov, Slováci uňho vystupujú ako svojbytný národ, používa bernolákovčinu, žánrom je hlavne epos, tvorí v období klasicizmu.