Ohrozenie Československa nacistickým Nemeckom

Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

Krach na newyorskej burze v októbri 1929 znamenal pre USA i pre Európu obrovský šok. Viedol k zrúteniu celého spotrebného priemyslu, obchodu i dopravy. Nasledovala ho vysoká nezamestnanosť a strata sociálnych a životných istôt väčšiny obyvateľstva, ktorá viedla k radikalizácii spoločnosti. Vo veľkej časti Európy dochádzalo k parlamentným krízam a k demagogickému nástupu radikálnych politických hnutí. Väčšina krajín riešila krízu ochranárskymi opatreniami v hospodárskej oblasti, čo rýchlo ukončilo všetky integračné snahy v politickej oblasti. Zvlášť tvrdo dopadla kríza na Nemecko, ktoré muselo splácať obrovské reparácie po prvej svetovej vojne. Rýchly prepad ekonomiky, vysoká nezamestnanosť a všeobecná nespokojnosť s demokratickým zriadením nemeckej „weimerskej“ republiky spôsobili zradikalizovanie spoločnosti a tvrdý politický boj medzi komunistami, sociálnymi demokratmi a nacionálnymi socialistami, z ktorého vyšli víťazne nacionálni socialisti (NSDAP) pod vedením Adolfa Hitlera.

A. Hitler na zidealizovanom portréte

Francúzsko sa cítilo Nemeckom ohrozené, snažilo sa o zblíženie so ZSSR (ten bol r. 1934 prijatý do SN) a začalo jednanie o vytvorení tzv. Východného Locarna. Plán stroskotal po atentáte na francúzskeho ministra zahraničia Barthoua. V r. 1935 však boli uzavreté bilaterálne dohody ČSR a ZSSR a ČSR a Francúzska.

V r. 1936 uskutočnil v Španielskuvojenskýprevrat generál Francisco Franco, vodca fašistickej Falangy. V Španielsku vypukla občianska vojna (1936-39). SN vyhlásila politiku nezasahovania, no Francovi sa dostávalo výdatnej pomoci z Talianska a Nemecka a španielskym republikánom pomáhali dobrovoľníci hlavne zo ZSSR. V r. 1939 padla republika a bol nastolený frankistický režim, ktorý trval až do 70. rokov 20. storočia.

Československo sa tak zakrátko stalo jedinou demokratickou krajinou v strednej Európe, no politické dôsledky hospodárskej krízy - radikalizácia robotníckeho hnutia, nárast nacionalizmu (nacionalistické tendencie v pohraničí, na Slovensku vytvorenie autonomistického bloku) – komplikujú vnútropolitickú situáciu republiky.

V československom pohraničí, obývanom prevažne nemeckým obyvateľstvom (ktoré tu bolo usadené už od stredoveku), v období hospodárskej krízy prevážil silne negativistický prúd politiky; sudetskí Nemci obviňovali zo svojho hospodárskeho úpadku ČSR, prejavovali odpor proti demokratickému zriadeniu, šírila sa viera v autoritatívny režim. Veľký vplyv mala DNSAP (nemecká nacionálno – socialistická strana práce) a DNP (nemecká národná strana), ktoré organizovali rôzne vrstvy obyvateľstva, snažili sa preniknúť medzi mládež a pôsobili ako piata kolóna Hitlerovej NSDAP.

Konrád Henlein – vodca SdP

Keď bol v roku 1933 vydaný zákon o zákaze a rozpustení protidemokratických strán, na ktorého základe boli rozpustené DNSAP a DNP, vytvoril sudetonemecký vodca Konrád Henlein Sudetonemeckú vlasteneckú frontu (v roku 1935 se premenovala naSdP - Sudetendeutsche Partei).

Vo voľbách v roku 1935 strana získala v pohraničí 66% hlasov.

Príklon k nacionalizmu a totalitarizmu sa prejavoval i na Slovensku. V HSĽS získalo prevahu fašizujúce krídlo, ktoré na zjazde v Piešťanoch r. 1936 opustilo demokratické pozície a prijalo program pod heslom: „Jeden národ, jedna strana, jeden vodca“.

V rokoch 1937-1938 požiadavky SdP voči čs. vláde postupne narastali a SdP sa stala akýmsi „trójskym koňom“ hitlerovského Nemecka, nástrojom nemeckej politiky k dosiahnutiu Hitlerovho cieľa: nemeckej strednej Európy - „Mitteleurope“. I oficiálnym heslom strany bolo: „Heim ins Reich“ (domov do Ríše), čiže pripojenie územia Sudet k Tretej ríši.

24. apríla 1938 prijala SdP tzv. Karlovarský program, ktorý obsahoval osem bodov:

1. Nastolenie úplnej rovnoprávnosti sudetonemeckej národnostnej skupiny s českým národom.

2. Uznanie sudetonemeckej národnostnej skupiny ako právnej osoby za účelom zachovania tohto rovnoprávneho postavenia v štáte.

3. Stanovenie a uznanie sudetonemeckého územného osídlenia.

4. Vytvorenie sudetonemeckej samosprávy na územiach osídlených sudetskými Nemcami vo všetkých oblastiach verejného života, ktoré sa týkajú záujmov a záležitostí sudetonemeckej národnostnej skupiny.

5. Ustavenie zákonných ochranných opatrení pre tých sudetských Nemcov, ktorí žijú mimo územia súvisle osídlených sudetskými Nemcami.

6. Odstránenie krívd spáchaných na sudetských Nemcoch od roku 1918 a náhradu škôd, ktoré týmito krivdami vznikli.

7. Uznanie a realizácia zásady, podľa ktorej v nemeckých oblastiach mali pracovať nemeckí verejní zamestnanci.

8. Plná sloboda priznania sa k nemeckej národnosti a k nemeckému svetovému názoru.

SdP samozrejme nešlo o splnenie programu, ani o riešenie národnostnej otázky, ale o nájdenie zámienky ku konfliktu s čs. vládou a o to, aby sa spor dostal na medzinárodnú úroveň.

Pod vplyvom politiky appeasementu v máji 1938 vznikla anglo-francúzska výzva čs. vláde, aby prijala Henleinove požiadavky, pretože inak ani jeden z týchto štátov neposkytne ČSR žiadne záruky pomoci. Pod týmto tlakom vypracovala čs. vláda (na čele so slovenským agrárnikom Milanom Hodžom) tzv. národnostný štatút, ktorý obsahoval značné ústupky nemeckým požiadavkám a rozširoval práva menšín. SdP štatút neuznala a prerušila rokovania s vládou. Hitler zatiaľ stupňoval svoje útoky proti ČSR, výrokmi typu:“Nestrpím aby desať miliónov Nemcov trpelo!“ (myslel tým 7 miliónov Nemcov v Rakúsku a 3 milióny v ČSR).

Mobilizácia znamenala pre Hitlera výzvu, pochopil, že sa mu nepodarí druhý anšlus ako u Rakúska a preto vydal pokyn k vypracovaniu plánu útoku proti ČSR (Fall grün).

Vnútropolitická situácia v ČSR sa naďalej stupňovala. V máji prebehli komunálne voľby, v ktorých SdP v pohraničí získala až 90% nemeckých hlasov. Na Slovensku sa 30. mája konali oslavy 20. výročia podpísania Pittsburskej dohody, ktoré sa zmenili na protičeskoslovenskú demonštráciu.

Prezident E. Beneš si uvedomoval, že osud ČSR závisí na postoji západu a dôveroval spojenectvu s Francúzskom, ktoré sám pred rokmi organizoval. Izolovanú vojnu s Nemeckom však vylúčil, pretože sa obával, že ČSR by sa sama neubránila.

Lord Runciman

V lete 1938 predostrela čs. vláda predstaviteľom SdP prepracovaný národnostný štatút, ktorý obsahoval ešte viac ústupkov nemeckým požiadavkám. I ten však SdP odmietla. Pre situáciu ČSR nebolo priaznivé ani zbližovanie Veľkej Británie (zastupovanej na rokovaniach germanofilom lordom Halifaxom) a Nemecka (na rokovaniach ho zastupoval minister zahraničných vecí Ribbentrop). Cieľom Británie bolo dohodnúť sa s Nemeckom, zabrániť vojne a pritom sa vyhnúť svojim spojeneckým záväzkom. Predstavitelia Veľkej Británie si totiž (napriek tomu, že Hitler svoj obludný plán na zotročenie a kolonizáciu strednej a východnej Európy predstavil už v roku 1924 v knihe Mein Kampf) mysleli, nemecké požiadavky majú isté oprávnenie a keď sa naplnia, Hitler sa uspokojí a zabráni sa tým vypuknutiu vojny. Len málo britských politikov (medzi nimi bol napr. Winston Churchill) si uvedomovalo, že Hitlerovi nejde o mierové riešenia.

Sudetonemecká otázka však už bola prenesená do medzinárodnej politiky a v Európe vypukla protivojnová hystéria. Sprostredkovateľom medzi Hitlerom a ČSR bola opäť Veľká Británia.

Neville Chamberlain

15. septembra sa britský premiér Neville Chamberlain stretol s Hitlerom v Berchtesgardene. Hitler vystúpil s požiadavkou odstúpiť pohraničie s viac než 50% Nemcov, čo bolo pre ČSR likvidačné. 16. septembra prezident Beneš vyzval Francúzsko, aby dodržalo svoje medzinárodné záväzky. Už 19. septembra však čs. vláda dostala anglo-francúzske ultimátum, aby prijala Hitlerove

požiadavky z Berchtesgardenu, inak bude ČSR označená za agresora a v prípadnej vojne nedostane žiadnu pomoc. Zúfalý Beneš hľadal pomoc u sovietskeho ministra zahraničia a zistil, že ZSSR pomôže, ak bude ČSR označená za obeť a Nemecko za agresora. Spojenectvo so ZSSR však bolo problémové: štáty nemali žiadne spoločné hranice, vojská by sa museli presúvať cez Poľsko alebo Rumunsko, a to by ani jeden z týchto štátov nedovolil.

20. septembra čs. vláda ultimátum najprv odmietla, po nátlaku Beneša ho však prijala. V Prahe pred parlamentom sa konala obrovská demonštrácia (250 000 ľudí). Hodžova vláda pod tlakom udalostí odstúpila, prezident vymenoval úradnícku vládu generála Jana Syrového.

22. septembra 1938 sa Chamberlain a Hitler stretli v Godesbergu. Chamberlain mu oznámil, že požiadavky z Berchtesgardenu sú splnené. Hitler mu predložil memorandum o odstúpení pohraničia, doplnené mapou.

23. septembra 1938 čs. vláda, ochotná brániť sa, vyhlásila mobilizáciu. To rozhnevalo Hitlera, ktorý plánoval dohodu Anglicka s Nemeckom na účet ČSR a s takýmto vývojom nerátal. Preto pohrozil vojnou a donútil tak Francúzsko a Anglicko, aby zvýšili tlak na ČSR.

Generál Jan Syrový

Otázku Sudet sa mocnosti rozhodli riešiť na medzinárodnej konferencii, ktorá sa z iniciatívy talianskeho vodcu Mussoliniho konala 29. septembra 1938 v Mníchove.

Mníchovská dohoda znamenala pre prvú ČSR zničenie štátnej suverenity a porušenie zásad medzinárodného práva.Francúzsko nesplnilo svoje záväzky z rokov 1924 a 1935 a poukázalo tak na neúčinnost Malej dohody. Navyše bola povzbudením pre Hitlera, aby pokračoval vo vydieračskej politike a požadoval ďalšie ústupky (už 21. októbra 1938 Hitler vydal tajnú smernicu o likvidáci Rest-Tschechei - zvyšku Česka).

Dôsledky Mníchova boli pre ČSR fatálne. Prišlo o 5 miliónov obyvateľov, z toho 1 250 000 Čechov. Obrovské boli ekonomické straty, pretože v pohraničí boli centrá sklárskeho, textilného, papierenského priemyslu, tretina výroby čierneho uhlia a 99% výroby hnedého uhlia. Došlo k narušeniu dopravného systému, ČSR prišla o modernú sústavu horských pevností, vybudovanú podľa vzoru Maginotovej línie. Zároveň s Nemeckom vzniesli svoje požiadavky i Poľsko (získalo Těšínsko, Oravu a Spiš) a Maďarsko (získalo juh Slovenska až ku Košiciam, juh Podkarpatskej Rusi). Územné straty potvrdila Viedenská arbitráž 2. novembra 1938).

ČSR vystúpilo zo SN, vypovedalo staré spojenecké zmluvy, znížilo stav armády, vydávalo protižidovské zákony a snažilo sa prispôsobiť Nemecku.Od začiatku roku 1939 však už bolo isté, že ČSR nič nezachráni.

Predseda slovenskej autonómnej vlády dr. Jozef Tiso

Vyhlásením autonómie boli naplnené politické požiadavky HSĽS a jej hlavné krídlo, na čele s predsedom slovenskej vlády dr. J. Tisom nežiadalo, ani nechcelo viac. Hitler však využíval vplyv radikálneho, fašistického krídla HSĽS, reprezentovaného vojtechom Tukom, ktorý mu už v januári 1939 poslal telegram a vo februári bol na čele slovenskej delegácie prijatý u Hitlera. Hitler na predstaviteľov slovenskej vlády tlačil, aby sa odtrhli od Čiech. Vyhrážal sa im, že ak sa neodtrhnú, rozdelí Slovensko medzi Poľsko a Maďarsko.

11. marca čs. vláda vyhlásila v snahe zabrániť rozbitiu republiky na Slovensku výnimočný stav a zosadila Tisovu vládu. 13. marca 1939 odišiel na Hitlerovo pozavnie Tiso do Berlína, kde dostal ultimátum (buď odtrhnutie alebo zánik Slovenska). Za tejto situácie 14. 3. 1939 slovenský snem odhlasoval vznik samostatného Slovenského štátu. Na druhý deň, 15. marca 1939, nemecké vojská vtrhli na územie Čiech a vytvorili Protektorát Čechy a Morava. Podľa ochrannej zmluvy uzavretej v marci 1939 s Hitlerom sa Nemecku podriaďovala slovenská vnútorná i zahraničná politika, spolu so zameraním výroby podľa požiadaviek Nemecka. O akú ochranu išlo sa ukázalo o pár dní, keď sa vláda musela nečinne prizerať obsadeniu Podkarpatskej Rusi Maďarskom.

Otázky:

1. Čo viedlo ku radikalizácii európskeho obyvateľstva a rozvoju fašistického hnutia?

2. Ktorú menšinu využíval Hitler pre svoje ciele?

3. Na koho pomoc sa spoliehalo ČSR?

4. Ako prebiehali jednania N. Chamberalina s Hitlerom?

5. Aké boli výsledky Mníchovskej dohody?

6. Popíš zánik druhej ČSR.

Zoznam použitej literatúry:

Kol. aut.: Dejiny Slovenska, Academic Elelctronic Press, Bratislava 2000

Rychlík J.: Češi a Slováci ve 20. století, Academic Electronic Press, Bratislava 1997

www.wikipedie.cz