Napoleon sa narodil na Korzike ako Napoleone Buonaparte na Korzike 15. augusta 1769, ktorá sa po dlhej vojne o nezávislosť proti Janovu stala súčasťou Francúzska. Jeho rodina patrila k drobnej talianskej šľachte žijúcej na Korzike. Otec ako právny zástupca (advokát) bol predvolaný v roku 1778 korzickým zástupcom o uchádzanie sa práce na dvore Ľudovíta XVI., kde zostal niekoľko rokov.


Napoleonova láska k matematike viedla k tomu, že sa stal delostreleckým dôstojníkom vo francúzskej armáde, kde potreboval vypočítať uhol, trajektóriu, hmotnosť gule a množstvo pušného prachu pri paľbe na ciele v rôznych vzdialenostiach, čo vyžadovalo dobrú znalosť matematiky. Napoleon sa rozhodol stať sa vojakom, pretože bol veľmi hlučný a miloval históriu a matematiku.


 

Bol vymenovaný za delostreleckého veliteľa vo francúzskych silách obliehajúcich Toulon, kde vypuklo povstanie proti jakobínskemu teroru a bol obsadený britskou armádou. Sformuloval úspešný plán na mesto, čo viedlo k jeho povýšeniu na brigádneho generála. Jeho úspech naňho obrátil pozornosť Výboru verejnej bezpečnosti a stal sa blízkym spolupracovníkom Augustina Robespierra, ktorý bol mladším bratom revolučného vodcu Maximiliána Robespierra.


V záverečných fázach revolučných vojen dosiahol viacero rozhodujúcich víťazstiev nad Rakúšanmi v severnom Taliansku (1796 - 97).


 V roku 1798 sa vypravil do Egypta, ale jeho zámery prekazilo víťazstvo Britov v námornej bitke pri Abú Kíre. Preto sa vrátil do Francúzska a r.1802 uzavrel s Britmi krehký mier.


Počas pobytu v Egypte sa Napoleon snažil venovať čo najväčšiu pozornosť udalostiam v Európe. Ešte pred návratom Napoleona do Francúzska sa vojenská situácia mierne zmenila následkom niekoľkých francúzskych víťazstiev. Republika zbankrotovala a skazený a neúčinný Direktorát bol viac nepopulárny v radoch francúzskej verejnosti ako inokedy predtým.


Na Napoleona sa obrátil jeden z členov Direktorátu , hľadal podporu pre prevrat a zvrhnutie konštitúcie. V nasledujúci deň sa jednotky vedené Napoleonom zmocnili kontroly a rozpustili legislatívnu radu, ktorá následne vymenovala Napoleona Bonaparteho, Sieyèsa a Ducosa za konzulov, ktorý majú vládnuť. Napoleon sa tak stal najmocnejšou osobou vo Francúzsku, následne mu bol titul Prvý konzul prisúdený doživotne.


 Uskutočnil niekoľko trvalých reforiem. Jeho súbor občianskych práv nazývaný Napoleonský zákonník alebo Občiansky zákonník má význam dodnes v mnohých krajinách sveta. 


V januári roku 1804 odhalila Napoleonova polícia úmysly atentátnikov zdanlivo pod záštitou Bourbonovcov. Napoleon využil tento incident k tomu, aby obnovil dedičnú monarchiu vo Francúzsku na ktorej čele by stál on sám ako cisár.


2.decembra 1804 sa v Notre Dame de Paris Napoleon nechal korunovať za cisára. Po ňom korunovali i jeho manželku Joséphine ako cisárku  Neskôr 26. mája 1805 Napoleona v milánskej katedrále korunovali za talianskeho kráľa so Železnou korunou Lombardie.


21. októbra 1805 s odohrala bitka pri Trafalgare v oblasti mysu Trafalgar, anglické vojnové loďstvo vedené Horatiom Nelsonom v nej porazilo spojenú španielsko-francúzsku vojnovú flotilu. Týmto víťazstvom, v poslednej veľkej námornej bitke plachetníc v histórii, potvrdila Británia svoju námornú prevahu a stala sa na ďalšie storočie svetovou námornou veľmocou.

    
           

2. decembra 1805, presne rok po svojej korunovácii, Napoleon dokázal vyhrať v rozhodujúcej bitke na pevnine nad spojenými vojskami Ruska a Rakúska pri Slavkove. Bitka je známa aj ako bitka troch cisárov: francúzsky cisár Napoleon Bonaparte, rakúsky cisár František II., a ruský cár Alexander I. Rakúsko tak bolo opäť pritlačené k mieru, ktorý bol napokon podpísaný v Bratislave 28. decembra 1805.

V roku 1808 francúzske vojská ovládali takmer celý kontinent, ale v období od augusta toho istého roku utrpeli viacero porážok v Španielsku a Portugalsku za tzv. vojny na Pyrenejskom polostrove. Povzbudení týmito príznakmi Napoleonovej slabosti sa v r. 1809 Rakúšania postavili na odpor, ale v počiatočnom víťazstve pri Asperne v júli utrpeli pri Wagrame porážku. Aj keď obidve bitky stáli Francúzsko veľa síl, Napoleon zhromaždil najväčšie vojsko, aké Európa videla, a r. 1812 s ním vtrhol do Ruska.

 

 V októbri 1813 spojené ruské, pruské a rakúske vojská Napoleonovi zasadili zdrvujúcu porážku v bitke národov pri Lipsku. Cisár musel abdikovať a napoleonské vojny sa zdanlivo skončili.

V marci 1815 sa však Napoleon vrátil z vyhnanstva na Elbe. Obnovené nepriateľstvo vyvrcholilo bitkou pri Waterloo v júni toho istého roku. Až táto porážka francúzskych vojsk znamenala definitívny koniec napoleonských vojen.

 

 

 Porazený Napoleon sa vrátil do Paríža a zveril sa do rúk Angličanov, ktorí ho deportovali na ostrov Svätej Heleny v Atlantickom oceáne, kde 5. mája 1821 zomrel, sám a potupený, len so svojimi myšlienkami a spomienkami na časy svojich víťazstiev.