- vlastným menom Pavol Országh, má pre slovenskú literatúru a kultúru reprezentatívnu hodnotu. Stal sa jedným z najväčších slovenských básnikov. Narodil sa v malej oravskej dedine Vyšný Kubín 2. februára 1849 v schudobnenej zemianskej rodine. Stredoškolské štúdiá absolvoval v Miškovci a v Kežmarku. V Miškovci začal písať prvé maďarské verše. V Kežmarku si osvojil nemčinu. Vedel veršovať po maďarsky, nemecky, ba aj po latinsky. uprednostňoval maďarskú históriu pred svojou vlastnou, pretože slovenskú minulosť vôbec nepoznal. Ani v Miškovci a ani v Kežmarku sa o nej nehovorilo a nemal sa o nej ani kde dočítať. Učiteľ Medzihradský a evanjelický kňaz Novák mu požičiavali knihy Kollára, Hollého, Sládkoviča a mladý Országh s úžasom videl, že aj Slováci majú svoju literatúru a svoju minulosť. Tieto knihy v ňom prebudili silné národné cítenie a tak potom už výhradne písal len po slovensky. Jeho prvým slovenským dielom bol útly zväzok veršov pod názvom BÁSNICKÉ PRVOSIENKY JOZEFA ZBRANSKÉHO. Po skončení gymnázia študoval Országh v r. 1870-1872 právo v Prešove – priatelí sa najmä s Kolomanom Banšellom. Na jar 1871 vychádza ich pričinením almanach NAPRED. Zborník rozvíril hladinu slovenských literátov – písanie o láske považovali za nehoráznosť. Mladí básnici majú písať o vlasti. P.O. Hviezdoslav v ňom publikoval okrem drámy OTČIN 14 lyrických básní. Ich myšlienková skladba od vyslovenia ľúbostnej túžby cez vyznávanie národného povedomia až po všeľudské problémy. Tým sa približne končí prvá kapitola Hviezdoslavovho básnického vývinu. Jej zavŕšením je cyklus 16-tich lyrických básní JESENNÉ ZVUKY, publikovaných v roku 1878 v Orle. Po ukončení práva sa v Senici pripravoval na advokátsku skúšku (zložil ju v Budapešti) a intenzívne sa venuje básnickej tvorbe. Potom krátky čas pôsobil v Námestove, oženil sa a vracia sa do Dolného Kubína a dostáva sa do funkcie podsudcu na župnom súde. Štátna služba však hatila jeho básnický rozlet, preto sa vzdal tohto miesta a pôsobil skoro 20 rokov v Námestove ako advokát. Keď roku 1918 vznikla Československá republika, stal sa členom výboru Slovenskej národnej rady v Dolnom Kubíne a roku 1919 ho zvolili za člena revolučného národného zhromaždenia v Prahe. Zomrel na následky zápalu pľúc v Dolnom Kubíne 8. novembra 1921.
Hviezdoslavovo dielo možno rozčleniť na 4 skupiny: lyrika, epika, dráma, preklady.
Prozaické diela uňho nenachádzame žiadne, literatúru písal len v poézii (v básňach); najčastejšie používal formu sonetu (4,4,3,3).
LYRIKA:
-lyrická tvorba je oslavou hornooravskej prírody a jej ľudu. Príroda je zdrojom inšpirácie, je mu symbolom pokoja a spravodlivosti. Ľud je preňho nezničiteľná sila, ktorá zachováva všetky morálne hodnoty.
PRECHÁDZKY JAROM: básnik opisuje hornooravskú prírodu, pomocou ktorej by chcel opäť spojiť ľudstvo. Téma príroda sa stáva jeho novým druhom a vyskytuje sa tu veľmi často, pomocou nej chce zabudnúť na samotu.
PRECHÁDZKY LETOM: opäť sa tu nachádza bohatý opis prírody, ale aj dojmy z práce roľníkov, zamýšľa sa nad lepším sociálnym postavením ľudu. Pohľad na prírodu a jej schopnosť zregenerovať sa v ňom vyvoláva pocit nezničiteľnosti ľudu.
SONETY: cyklus Sonety sa skladá z 21 básní, zamýšľa sa nad záhadami vesmírneho sveta, možnosti ľudského poznania. Od pozemského života chce uniknúť do sveta fantázie básnickej tvorby, ale nakoniec spoznáva, že jeho miesto je na zemi. Tento cyklus je protikladom medzi ideálnym svetom umenia a bolestnou skutočnosťou.
LETOROSTY: cyklus Letorosty sa skladá z 3 častí:
1) zahŕňa zásady básnikovej tvorby- autor naznačuje realistický a estetický program vlastnej tvorby, je za úprimnosť, pravdu a otvorenosť a vyjadruje negatívny postoj voči klamstvu, pretvárke a prázdnym slovám.
2) tu prevláda smútok z osobnej straty (smrť rodičov). Hviezdoslav sa zamýšľa nad zmyslom života.
3) prechádza od osobného trápenia k problémom života slovenského ľudu, kritizuje hlavne mravnú skazenosť spoločnosti a nápravu očakáva od mladej generácie.
DOZVUKY: základným motívom je smútok nad ubúdajúcimi tvorivými silami, je plný tmavých myšlienok, opäť sa vyskytuje obava, či netvoril zbytočne.
STESKY: cyklus Stezky vznikol v čase, keď Hviezdoslav prežíval „jeseň života“. Rozoberá myšlienku starnutia a vyjadril obavy, či jeho dielo splnilo účel, či dokázal ovplyvniť spoločnosť svojou tvorbou.
KRVAVÉ SONETY: obsahujú 32 sonetov; vrcholí v nich básnikov humanizmus. Autor reaguje na vypuknutie 1. svetovej vojny, sú prejavom básnikovho rozhorčenia nad vojnou- vytvoril ničivý obraz vojny a jej dôsledkov pre ľudstvo. Trápi ho otázka, kto je z túto hrôzu zodpovedný. Vojnu odsudzuje ako ľudské zlo, ako strašnú krivdu páchanú na ľudstve.
EPIKA:
HÁJNIKOVA ŽENA: je to lyricko-epická skladba; dejová línia sa rozvíja dynamicky ako v dráme, bez odbočení. Hlavným kompozičným prostriedkom je kontrast medzi mravnou úrovňou ľudu a zhýralosťou šľachty (Artuš Viláni). Postavy z ľudu- mladí Čajkovci- sú ideálne postavy, majú dobré vlastnosti.
Miško je hrdý, úctivý, pracovitý, poctivý. Aby nebol úplne „bielou“ postavou, je prchký, pobije sa s chlapmi, udrie robotníka v lese, keď sa s ním kvôli robote pohádal.
Hanka je pekná, je dobrou dcérou, je pracovitá, hoci vyrastala v blahobyte a nemusela ťažko pracovať. Je verná Miškovi a svoju lásku ubráni pred zhýralým pánom. Aby nebola úplne dokonalou postavou, autor z nej urobil trochu parádnicu, ale napriek tomu Hanka jr svojou čestnosťou, láskou k Miškovi, citom k rodičom a hrôzou z toho čo spáchala- veľkou ženskou postavou.
Dej: Starý hájnik, Čajka, zomrel v lese pri práci v 80-tich rokoch. Jeho syn Michal sa rozhodne požiadať majiteľa lesov a horárne, aby mohol pokračovať v otcovej práci. Je smelý, slušný, na vojne bol, s puškou vie narábať. Starému grófovi Villánimu sa pozdáva, prácu dostane. Michal má konečne miesto, nemusí robiť paholka u gazdov; má aj horáreň, kam môže priviesť svoju lásku Hanku. Bola dcérou bohatých rodičov a do neistých podmienok by ju z domu nepustili. Na jar bola svadba a začali žiť v horárni. Mladý pár ide do kostola, Hanke sa sníval pekný sen, je nepokojná. V kostole si ju všimne mladý záletný gróf Artuš Villáni. Nebol dobrým pánom, mal rád pekné
ženy, poľovačky, pitky, o majetok sa nestaral. Začne chodiť za Hankou, no Hanka zostáva verná Miškovi. Artuš preto vymyslí lesť- usporiada poľovačku, na ktorej ho musel sprevádzať hájnik- Miško. Artuš vie, že Miško má na poľovačke povinnosti, tak sa nenápadne vytratí, lebo Miško musí zostať s poľovníkmi. Villáni ide do hájovne za Hankou. Je dotieravý, potom násilnícky a Hanka si bráni česť a manželskú vernosť. Nechtiac ho zabije záražcom. V tom príde Miško, lebo mal zlý pocit a nájde mŕtveho Villániho v kaluži krvi a nad ním Hanku. Zaprisaháva ju, aby neprezradila, že pána zabila ona, a udá sa. Hankini rodičia vinia Miška z nešťastia dcéry a ona nesmie nič prezradiť. Matka jej zomrie a Hanka sa načisto pomätie. Chodí bez rozumu po kraji. Miška na súde neodsúdia, pretože príde pomätená Hanka a všetko prezradí. Pomätenú nemôžu odsúdiť. Miško raz zachráni koč so splašenými koňmi, v ktorom je starý Villáni s dcérou. Odpustí Miškovi a dovolí mu zas bývať v horárni. Hanke sa po narodení dieťaťa vráti zdravý rozum. Opäť sú šťastní.
EŽO VLKOLÍNSKY: spoločenský epos; námet čerpal zo svojich spomienok na život, aký vídal kedysi vo svojom rodisku, pretože „Vlkolín“ je vlastne iba krycím pomenovaním Vyšného Kubína.
venuje sa problematike zemanov- rieši otázky ich postavenia v slovenskej spoločnosti.
Dej: vdova Estera Vlkolínska poctivou prácou uchovala majetok pre svojho syna, ktorého dobre vychovala. Má veľkú autoritu v dedine, každý si ju váži. Vzťahy so synom sa narušia, keď sa Ežo, syn zo zemianskeho rodu, rozhodne oženiť so Žofkou Bockovie z bohatej sedliackej rodiny. Matka nepovolí a dá synovi na výber- buď ona, alebo Žofka. Nakoniec syna vyhodí z domu a prestáva pre ňu existovať. Eža prichýli jeho strýko Eliáš, ktorý len čaká, aby urobil niečo naprotiveň Estere. Vystrojí Ežovi a Žofke veľkú svadbu. Žijú si spokojne, majú malého synčeka, Benka, ktorý nakoniec celú situáciu vyrieši keď má približne 4 roky tým, že na ulici osloví esteru a pýta si od nej jabĺčko. Estera sa nedokáže ubrániť citu k vnukovi, uzná svoju chybu a príjme naspäť s láskou svojho syna i svoju sedliacku nevestu.
zemania- rodová pýcha, oddeľujú sa od sedliakov (na priadkach, v kostole, oblečením, jazykom)
GÁBOR VLKOLÍNSKY: spoločenský epos, je ďalším z Hviezdoslavových tzv. Vlkolínskych eposov
zobrazil príčinu úpadku zemianstva, jeho hynutie. Proces hynutia vykreslil v Gáborovej rodine.
Dej: zemanovi Šimonovi Vlkolínskemu sa deti rozišli po svete a doma zostal len najmladší syn Gábor. Matka a neskôr aj otec podľahnú alkoholu, ich majetok sa rozpadá a Gábora odmietajú všetky zemianske dievčatá. Zemianska spoločnosť ich odsudzuje. Gábor chce skoncovať so životom, ale na pomoc mu prichádza Ežo, ktorý mu radí, aby sa oženil so sedliackym dievčaťom. Viaceré postavy z Eža sú zobrazené aj v Gáborovi, ale zatiaľ čo tam zohrávali len vedľajšie úlohy, tu sú ústrednými postavami (Gábor, matka).
charakteristika Gábora: je vzdialený príbuzný Eža (bratranec), pochádza z chudobnej zemianskej rodiny, spočiatku bol bezstarostný, rád sa zabával, pekne obliekal. Ako dochádzalo k hospodárskemu a morálnemu úpadku rodiny, stal sa ešte viac uzavretým, začína sa vyhýbať spoločnosti a hanbí sa za svoju rodinu. Chce sa zmárniť, pretože stráca zmysel života, zachraňuje ho Ežo, ktorý mu poradí, aby išiel na prístupky k Blažkovcom- a tak sa syn zemianskej rodiny zachraňuje splynutím so sedliackou rodinou.
Hviezdoslavov pohľad na zemianstvo: v eposoch podáva nielen hospodársky, ale už i mravný rozklad zemianstva a bol presvedčený, že zemianstvo sa musí spojiť s ľudom, lebo odtrhnutím od neho vyhynie.
DRÁMA:
HERODES A HERODIAS: Päťdejstvová veršovaná tragédia, je jedinečným dramatickým dielom v slovenskej literatúre. Autor čerpal z biblických dejín, z čias Jána Krstiteľa, ktorý ohlasuje nové náboženstvo, ale je aj zástancom práv ľudu a kritikom morálky kráľovského dvora.
Dej: Kráľ Herodes spravuje časť rímskej ríše. žije nemravným životom, nedbá na morálne kritériá, ktoré by ako kráľ mal dodržiavať. Na ceste v Ríme spoznáva Herodias- manželku svojho brata. Strašne sa do nej zaľúbi a keďže má veľkú moc, bratovi ju zoberie a privedie si ju aj s jej dcérou Salome, do Ríma. Svoju manželku Tamar vyženie. Na scéne sa objavuje „rečník“- Ján Krstiteľ, ktorý ľuďom hovoril, že kráľove skutky sú nesprávne, a že sa tým prieči Božím zákonom. Herodes dal Jána Krstiteľa zavrieť do väzenia. Niekoľkokrát ho vo väzení navštívi- uvedomuje si, že JK má pravdu a bojí sa ho dať popraviť (dokonca si ho vážil). Ján Krstiteľ však bol tŕňom v oku Herodias a tak sa ho chcela zbaviť- vymyslela lesť. Herodes zbožňoval ako Salome tancuje a pri jednej oslave ju poprosil, aby zatancovala. Salome na radu matky tancuje pod podmienkou, že jej Herodes potom niečo splní. Keď dotancovala pýtala si hlavu Jána Krstiteľa a Herodes to musel splniť, lebo to sľúbil. Prikázal zabiť Jána Krstiteľa- zhrozený ľud sa vzbúril a za pomoci Tamarinho otca Herodesa s rodinou vyhnal do púšte, kde zahynuli.
PREKLADY:
Priťahovali ho svetoví autori: Shakespeare, Goethe, Puškin, Mickievňwicz, Petofi, pričom prekladal práve ich vrcholné diela.
Jeho prekladateľskú orientáciu sprevádzali dve skutočnosti: chcel dokázať rovnocennosť slovenčiny s ktorýmkoľvek básnickým, jazykom svetovej literatúry a znova skúšal a overoval nosnosť vlastnej básnickej metódy pri zvládaní nových umeleckých úloh. Hviezdoslav totiž začal systematicky prekladať až vtedy, keď už mal za sebou väčšiu časť svojho vrcholného diela.