1. Vzťah k rodičom a súrodencom
Ako som už spomínala, Alžbeta bola tretím z ôsmych detí vojvodu Maxa a jeho ženy Ludoviky. Sisi zbožňovala svoju rodinu, rodičov i súrodencov a táto láska u nej nevyhasla po celý život.
Najviac povahových čŕt zdedila po otcovi, ktorého napokon aj najviac milovala. Vojvoda Max Bavorský bol optimistický, mladistvý muž s veselou povahou. Jednou z jeho veľkých vášní bola literatúra, a to najmä čo sa týka poézie a drámy. Sám písal poviedky, novely i divadelné hry, ktoré mali úspech dokonca aj vo Viedni. Písal najmä diela s dobrodružným a fantastickým námetom, v poézii využíval slovné hračky, žartovné veršíky a nárečové prvky.
Nadšený bol - ako Wittelsbachovci vo všeobecnosti neznámymi umelcami, ktorých diela boli v tom čas považované za natoľko spoločensko-kritické (H. Heine, V. Hugo) alebo revolučné (Wagnerova hudba), že sa v tzv. lepších kruhoch nikto neodvážil o nich hovoriť, tým menej zaoberať sa ich umením.
Ďalšou láskou vojvodu bola hudba, ako aj diela skladateľa Wagnera. Najradšej však mal citarového virtuóza Johanna Petzmayera, ktorého opakovane žiadal o dvorné koncerty a stanovil ho aj svojim učiteľom – naučil sa vynikajúco hrať na tomto dosiaľ neznámom nástroji.
Väčšina detí bavorského vojvodu zdedila lásku k hudbe i folklóru. Alžbetu považovali v hre na citare za nadanú, i keď hra na klavíri jej veľmi nešla.
Na rozdiel od súrodencov, Alžbeta rovnako ako otec aj tvorila. Písala nespočetné množstvo básní, v ktorých opisovala svoje pocity, inšpirovaná Shakespearom a Heinem.
Jednou z najnápadnejších wittelsbachovských čŕt bola neskrotná cestovateľská vášeň a nepokojný duch. Vojvoda Max, rovnako ako neskôr Sisi, veľa cestoval a často sa zdržiaval mimo domova, ani deti ho na dlhší čas nedokázali pripútať k rodnej zemi. Najčastejšie si za cieľ cesty stanovil krajiny Afriky, najmä severnej, odkiaľ deťom (na manželkino zhrozenie) priniesol živého slona a malého černoška – otroka, čo kúpil v Afrike.
Max Bavorský miloval zvieratá, nadovšetko však obdivoval kone. Dokonca si pri paláci dal postaviť cirkus, aby v manéži spolu s Alžbetou mohli predvádzať aj tie najzložitejšie jazdecké kúsky. Aby Alžbeta mohla vystupovať aj na verejnosti, dal ju otec vycvičiť za cirkusovú krasojazdkyňu. Učili ju najlepší jazdci a v dospelosti tieto schopnosti ďalej rozvíjala, dá sa povedať, že až do extrémov.
Rovnako ako Alžbeta mal schopnosť krotiteľa. Mnohokrát mali obaja väčšiu lásku ku koňom, ako k ľuďom: „Keď raz chceli v žrebčinci grófa Festeticsa zastreliť krásneho žrebca, ktorý zabil už troch koniarov a viacerým ľuďom zo stajne spôsobil ťažké zlomeniny ..., cisárovná, len čo sa dopočula, že zviera chcú zabiť, čo najrýchlejšie sa vybrala na majer, ... Vošla do stojky neskrotného žrebca „maznala sa s ním, chlácholivo sa mu prihovárala, osedlala si ho, vysadla naň, aby sa na ňom zajazdila. Zviera ju na slovo poslúchalo a dalo sa viesť, krotké ako baránok.“ (Citované z : Praschlová – Bichlerová, str. 15)
Po otcovi Alžbeta zdedila aj lásku ku všetkému gréckemu, sklony k exotickosti a minimálny záujem o politiku a rodinný život.
Alžbeta a jej súrodenci mali radi svojho otca aj pre jeho výstredné a originálne nápady. Častokrát vošiel do učebne uprostred vyučovania, učiteľom dal voľno a deti vzal do prírody, aby „robili niečo užitočné“. Zvykol pre deti usporadúvať aj improvizované cirkusové predstavenia a koncerty v prírode.
Matka, vojvodkyňa Ludovika, nesúhlasila s manželovými metódami a sama deti vychovávala prísnejšie. Napriek tomu k nej mali vrúcnejší vzťah. Alžbeta, inak lenivá na písanie, matke písala veľmi často až do Ludovikinej smrti v roku 1892 a tiež ju veľmi často navštevovala.
Na svojich cestách sa často dala sprevádzať súrodencami, najmä Nené, svojou jedinou staršou sestrou a Karolom Teodorom, ktorého mala najradšej zo všetkých súrodencov a s láskou ho prezývala „Gackel“.
Spravidla žiarlila, keď sa jej bratia ženili a sťažovala sa v listoch matke, že na ňu už nebudú mať čas. Jediný zväzok, ktorý schvaľovala bolo manželstvo jej staršieho brata Ľudovíta s herečkou Henrietou Mendelovou, ktoré bolo vyššou spoločnosťou odsudzované ako nerovné, i keď Sisi dosiahla, že Henriete udelili titul barónky.
Sám František Jozef, najmä v neskorších rokoch schvaľoval prítomnosť súrodencov pri cisárovnej, keďže na ňu mali „dobrý vplyv“. Alžbeta totiž bola celoživotne posadnutá štíhlou postavou a na jej udržanie držala rôzne diéty, niekedy úplne odmietla jesť. Zároveň sa zdalo, že cisárovnej chuť do jedla závisí od spolustolovníkov: „ . Zúčastnil sa (na obede) aj môj (František Jozef) švagor Karol (Karol Teodor, Alžbetin brat) aj so ženou a dcérou. Cisárovná, ktorá sa na túto príležitosť pripravila dlhším postením, s najväčšou chuťou si vzala z každého pokrmu. Veľmi ma potešilo, keď som videl, že sa raz konečne do sýta najedla.“ (Citované z : Praschlová – Bichlerová, str. 112)