Sisi sa o problematiku Uhorska začala zaujímať približne v polovici šesťdesiatych rokov (19. stor.). Dôvodom tohto záujmu najpravdepodobnejšie boli spontánne sympatie, ktorý maďarský národ prejavoval cisárovnej. Je tiež možné, že Sisi sa o Maďaroch zaujímala zo vzdoru k svokre, ktorej názor bol, že ich skôr treba „uzemniť“.
Ako však napísala Brigitte Hamanová vo svojej knihe, Sisina náklonnosť k tomuto národu môže vyplývať aj z istej spriaznenosti či paralely, ktorú cítila. Uhorsko bolo nepochopené Rakúskom, Maďari utláčaní.... presne ako ona na cisárskom dvore. Oni sa nevzdávali a bojovali za svoje práva – presne ako Sisi,
No a napokon medzi Maďarmi sa našli muži, ktorí hlboko obdivovali jej osobnosť a najmä krásu – čo cisárovnej veľmi lichotilo. Týmito mužmi boli gróf Július Andrássy, ktorý zohral v jej živote významnú úlohu a uhorský politik Ferenc Deák. Rozprávali jej o svojej situácii a Sisi, ktorá dovtedy politikou pohŕdala, začala za „svoj“ národ vášnivo bojovať a presadzovať ho u Františka Jozefa čoraz početnejšími argumentami.
Napokon aj zvíťazila – dosiahla rakúsko-uhorské vyrovnanie[1], ktorým Maďari dosiahli svoj dlhoočakávaný cieľ a Sisi sa stala ich hrdinkou. Tomu nasvedčuje aj fakt, že 8. júna 1867 bola zároveň s manželom(!) korunovaná za Uhorskú kráľovnú. Týmto jej ukázali svoju oddanosť, lebo nikdy v dejinách nebola manželka panovníka korunovaná zároveň s ním. Od maďarského národa dostala do daru zámok Gödöllő neďaleko Budapešti, ktorý patril až do synovej smrti medzi jej najobľúbenejšie miesta.
Sisi sa Maďarom odvďačila tým, že sa naučila bezchybne hovoriť a písať po maďarsky, nosila maďarské šaty a obklopovala sa (takmer) výlučne príslušníkmi tohto národa. Malo to pre ňu tú výhodu, že vo Viedni jej nikto okrem cisára nerozumel, keďže s dvornými dámami ai so služobníctvom rozprávala len po maďarsky.
Jeden z jej životopiscov vypočítal, že v Uhorsku strávila viac než 7 rokov svojho života. Svoju popularitu korunovala tým, že poslednú dcéru, Máriu Valériu, prišla porodiť práve sem a volala ju „maďarské dieťa“.
Sisin oddaný národ si svoju kráľovnú uctila aj po jej smrti – vznikali o nej chválospevy a ódy, dokonca ju chceli pochovať v Budapešti namiesto viedenskej hrobky Habsburgovcov. Keďže sa im to nepodarilo, postavili jej aspoň množstvo pamätníkov po celej krajine, aby mohli aj budúce generácie spomínať na „tú, čo nám dala slobodu“.
[1] rakúsko-uhorské vyrovnanie zaviedlo duálnu monarchiu, zloženú z dvoch nezávislých štátov, ktoré mali spoločného panovníka, menu, armádu a zahraničnú politiku.