Alžbetina duchovná tvorba najmä tá básnická je úzko spätá s jej tromia idolmi, a to najmä s Heinrichom Heinem, ktorému venovala väčšinu svojich básní.
Básne boli pre Alžbetu azda najlepším prostriedkom ako vyjadriť svoje city. Inšpirovaná bola Heinem – ako on kritizoval spoločnosť, kritizovala ona Habsburgovcov. Vyjadrovala sa ale aj o svojich obdivovateľoch, a to zväčša posmešne. Postavy jej básní majú mená podľa postáv Shakespearovej hry Sen noci svätojánskej. Alžbeta samu seba zobrazuje ako kráľovnú víl Titániu a umiestňuje sa na vrchol hory, kým všetkých ostatných ľudí, smrteľníkov, dáva do doliny. Týmto chce ukázať svoju moc a nadradenosť, svoju krásu samozrejme nezabúda priamo opisovať. František Jozef v básňach vystupuje ako Oberón a ostatní sú zväčša zvieratá – vlastnú dcéru Gizelu dokonca raz nazvala prasaťom. Muži, ktorí hrali v jej živote dôležitú úlohu, „milenci“, sú zas zobrazovaní v oslej koži. Osol je vraj obrazom mužnosti a potencie, ako tomu je aj v Sne noci svätojánskej.
Alžbeta o sebe tvrdila, že pokračuje v diele Heinricha Heineho, myslela si, že on jej diktuje myšlienky a že jej básne sú rovnako dobré ako jeho. Tu sa však mýlila – zatiaľ čo Heineho básne majú vtip, pointu a prísne dodržiavanú formu, v Alžbetiných nájdeme len ostrú kritiku a satiru. Čo sa týka formy a rytmu, očividne sú kostrbaté a len násilné, ako keď žiak strednej školy má za úlohu napísať báseň.
Pri porovnaní niektorých Heineho básní s Alžbetinými zistíme, že Sisi takmer presne kopírovala Heineho nápady, používala rovnaké myšlienky, stavbu viet, slová, ba niekedy až celé vety. Sama si myslela, že je rovnako geniálna ako on, je však potvrdené, že za celé roky od útlej mladosti až do pokročilého veku jej „dielo“ neprešlo žiadnym vývojom, ostalo po celý čas rozumovo nezrelou, nevyvinutou tvorbou pubertiačky.
Sisi sa domnievala, že žena v dielach majstra, ako ho sama volala, je práve ona. Naozaj môžeme nájsť medzi Alžbetou a Heineho ženami výraznú paralelu, je však absurdné myslieť si, že zobrazoval cisárovnú, pretože ju nepoznal a nikdy sa s ňou nestretol. Zomrel síce, keď mala už devätnásť rokov, v tom čase však jeho tvorba jej ešte nič nehovorila. Takže nie on tvoril podľa nej, ale ona sa správala podľa neho. Potvrdzuje to fakt, že v prvých rokoch pôsobenia v roli cisárovnej bolo jej chovanie ešte „normálne“.
Podobne ako do svojej krásy bola Alžbeta zaľúbená aj do svojej inteligencie. Samu seba často chválila aj v listoch manželovi, vyčítajúc mu, že neoceňuje jej rozumové kvality, Ako aj mohol, keď výnimočnú krásu síce mala, ale inteligenciu nie?
Isteže, ovládala cudzie jazyky, poznala históriu, lenže to v jej kruhoch bolo bežné . Je dokázané, že človek s jej výchovou a vzdelaním, ktoré mladosti dostala, je schopné dosiahnuť inteligenciu vysokoškolského profesora. To sa Sisi nikdy nestalo. „...zachovala si každý zlozvyk, ktorý si raz osvojila, nezbavila sa žiadnej vlastnosti, nech bola akákoľvek zlá a nikdy nedosiahla duševnú rovnováhu a životnú múdrosť, ktorá sa u väčšiny ľudí dostaví na polceste života. Keď mala 60 rokov, správala sa ako 16 ročná, stále ako vzdorovitá pubertiačka, ktorej sa musia všetci podvoliť a všetko prepáčiť, ale ktorá celý život nemala nič iné na práci, ako vyčítať a vyratúvať chyby svojich blížnych“ (Citované z : Praschlová – Bichlerová, str. 204)