Filozofia 20 storočia I. – Fenomenológia a Existencionalizmus

Vypracoval: Mgr. Tomáš Godiš

Filozofia 20. storočia

Súčasná moderná doba so sebou priniesla aj nový fenomén – Pluralizmus (neexistuje len jediné, ale existujú viaceré a mnohé). Pluralizmus v súčasnej filozofii znamená rôznorodosť a rozmanitosť filozofických smerov, ktoré sa venujú aj rôznym oblastiam filozofie. Tak sa dnes stretávame s fenomenológiou, existencializmom, filozofickou antropológiou, pragmatizmom, či hermeneutikou. V nasledovných kapitolách si tieto smery bližšie predstavíme.

Fenomenológia.

Fenomenológia bola založená nemeckým filozofom Edmundom Husserlom na prelome 19. a 20. storočia. Pojem fenomenológia vznikol z gréckeho slova „phainomenon“ čo znamená „jav“. Fenomenológia sa ako smer venuje otázkam gnozeológie (poznaniu). Snaží nahliadnuť na veci a javy v ich autenticite, to jest poznať fenomény znova, akoby ich skúmala prvý krát. Veci a javy treba poznať najprv ako niečo čisté, očistené od pojmov. A aj preto Fenomenológia vyžaduje návrat k tzv. čistej skúsenosti. Je to v podstate znovu-poznanie základu veci alebo javu.

Edmund Husserl (1859 - 1938)

Edmund Husserl bol zakladateľom fenomenológie. Narodil sa v roku 1859 v českom meste Prostějov, no žil neskôr v Nemecku. Edmund Husserl sa zaoberal matematikou, aritmetikou a filozofiou. Pôsobil ako profesor filozofie na mnohých univerzitách, predovšetkým však na univerzite v Göttingene a vo Freiburgu, zároveň bol členom Americkej, Britskej a Francúzskej akadémie vied.

Ako filozof bol veľmi populárny práve kvôli svojmu učeniu o fenoménoch. Husserl definoval fenomény ako to, čo sa nám ukazuje (javy a veci). Fenomény pri tom majú dve vrstvy a to sú:

1, vonkajšia vrstva – to je vrstva, ktorá sa dá poznať navonok. Človek túto poznáva prostredníctvom svojich zmyslov.

2, vnútorná vrstva (podstata) – je to vrstva, ktorú človek poznáva z vnútra. Ide pri tom o duchovný akt poznania, vnútornú skúsenosť človeka s danou vecou.

Ak chceme istý fenomén poznať z hľadiska jeho autenticity (bez predošlého škatuľkovania istými pojmami, alebo predošlým poznaním), tak musíme spoznať tak jeho vonkajšiu ako aj vnútornú vrstvu.

Husserl sa vo filozofii riadil zásadou „k veciam samým“. Podľa neho je teda nevyhnutné, aby sme poznávali fenomény v ich čistej podstate. Keď teda máme fenomén poznať objektívne musíme ho očistiť od všetkého subjektívneho (pocitov, pojmov, definícií, súvislostí a pod). Objektivita je to, čo podľa Husserla fenomenológiu definuje. Fenomén sa dá správne a objektívne poznať jedine s jeho čistou podstatou. Úlohu objektívneho poznania má pri tom plniť jedine filozofia, lebo ona je pramatkou všetkých vied a preto jej logicky pripadne táto úloha. Filozofia nemá skúmať reálny svet, ale čistú podstatu - má sa teda zaoberať svetom čistého vedomia. Husserl dokonca rozdelil vedy na tzv. eidetické vedy – teda také, ktoré skúmajú podstatu sveta, a vedy empirické, ktoré naopak skúmajú isté fakty. Do kategórie tých prvých zaraďuje jedine filozofiu do kategórie tých druhých všetky ostatné vedy.

Husserl definoval aj takzvanú „fenomenologickú metódu“, ktorá spočíva v zátvorkovaní a škrtaní. Z istého fenoménu vylúčim všetko čo je subjektívne a v zátvorke mi ostane jedine čistá podstata a svetské vedomie. Toto svetské vedomie (je rušivý moment, ktorý pri poznávaní istého fenoménu vnímam – napr. okolie, pozadie a pod.) odstránim pomocou transcendentálnej redukcie. Potom sa nám odhalí absolútna (filozofická) pravda. Táto pravda má rovnakú platnosť ako aj matematické pravdy. Človek ju netvorí len objavuje a opisuje.

Významné diela, ktoré Husserl vytvoril a venoval sa v nich svojej teórii poznania fenoménov a metód poznania fenoménov boli:

1. Idey čistej fenomenológie a fenomenologickej filozofie.

2. Kríza európskych vied a transcendentálna filozofia.

No Hussserl napísal aj množstvo iných diel ako napr.:

1. Filozofia aritmetiky – v nej sa snažil psychologicky analyzovať pojem „číslo“

2. Logické skúmania – v tomto diele kritizoval psychologizmus ako taký.

Fenomenológia bola svojho času veľmi populárna a ovplyvnila i nastávajúce prúdy súčasnej filozofie. Tak ovplyvnila napr. existencialistov na čele s Schopenhauerom a K. Jaspersom. No svoj ohlas našla aj v psychológii. Pokračovatelia Husserlovej práce boli filozofi E. Fink, R. Ingarden, L. Landgrebe.

Existencionalizmus

Existencializmus je jedným z najvýznamnejších prúdov novodobej filozofie. Tento prúd vznikol v čase prvej svetovej vojny. Aj preto má existencionalizmus taký pessimistický podtón. Jeho úlohou je otriasť človekom do takej miery, ktorá ho prinúti konečne sa správať ľudsky. "Existencionalizmom" býva označovaná francúzska vetva tohto prúdu (Sartre, Camus), pričom nemecká vetva (K. Jaspers, M Heidegger) sa nazýva aj "filozofiou existencie". Hlavným pojmom existencionalizmu je "existencia jednotlivca" ako individuálnej existencie. Táto exsitencia je jedinečná. Jednotlivec poznáva svet na základe svojich pocitov a vedomia – svet je taký ako ho vnímame (cítime, vidíme, počujeme). Existencionalisti odmietajú všetky prírodné vedy, pričom tvrdia, že sa správajú až príliš teoreticky. Mali by byť podľa nich praktické a dávať človeku návod na to ako správne žiť a riešiť zlé životné situácie.

Karl Jaspers (1883 - 1969)

Karl Jaspers je zaujímavá postava existencionalizmu ako takého. Pôsobil ako psychológ a psychiater, no sám bol od dectva vážne chorý. Choroba ho dostala do istej izolácie od vonkajšieho sveta. Karl Jaspers sa stránil spoločnosti, bol samotár. V časoch nacistického režimu zažil na vlastnej koži zverstvá nacistov, ktoré neváhal publikovať vo svojich dielach. Jeho žena bola židovského pôvodu a mal s ňou veľmi štastné manželstvo. Jeho samotárskosť a prežité skutočnosti mali výrazný vplyv na jeho koncepciu filozofie.

Jaspers sa vo svojej filozofii sústreďoval na skúmanie vnútra človeka. Zaujíma sa o dôvod konania jednotlivca – teda skúma prečo jednotlivec v danom čase a priestore koná tak ako koná, aké sú jeho pohnútky či motívy.

Existenciu človeka môžeme spoznať na základe dvoch momentov a to cez:

a, Hraničnú situáciu – človek zažíva pri tažko zvládnuteľnej situácií šok, ktorý odhalí jeho pravé bytie, prejaví sa spontánne – je sám sebou.

b, Komunikáciu – človek je pripravený otvoriť sa druhým

Podľa Jaspersa, je človek slobodným tvorom, ktorý má možnosť sám sa rozhodnúť čo bude konať a ako bude konať. Jedinec si môže zvoliť svoje konanie. Táto jeho voľba je prejavom slobody človeka. Celý život, celá skutočnosť je podľa Jaspersa ovplyvnená Bohom.

Jaspers bol presvedčený o tom, že kladenie otázok je podstatná časť ľudského konania, ktorá ho dostane vývinom ďaľej. Ani odpovediam na tieto otázky nedáva takú váhu ako otázkam samotným, lebo keď sa človek pýta, chce vedieť a to ho posúva ku predu dokonalosti.

Jaspers sa zaujímal aj o formu zriadenia štátu pričom tvrdil, že najlepšou formou vlády je demokracia, lebo ona jediná nám pomáha sa slobodne rozvíjať a učiť sa. Jaspers napísal mnoho diel no tie najvýznamnejšie sú diela:

1. Filozofia

2. Psychológia svetonázorov.

Jean – Paul Sartre (1905 - 1980)

Jean Paul Sartre je najvýznamnejší filozof francúzskej vetvy existencionalizmu. Narodil sa v roku 1905 v Paríži. Študoval na lýceu Heinricha IV. a v tridsiatich rokoch začína študovať v Paríži filozofiu a vo svojich štúdiách pokračuje v Nemecku. Po štúdiách pôsobil ako stredoškolský učiteľ. No po vojne v roku 1945 pôsobí ako spisovateľ na voľnej nohe. Sartre bol filozof, ktorý bol sklamaný existenciou. Skúsenosti s vojnou mu na optimizme nepridali. V poslednej fáze svojej filozofickej tvorby sa zamýšľa nad absurditou života.

Podľa Sartra existencia predchádza esenciu. Existencia predchádza bytie. Zmysel našeho bytia spoznáme až v okamihu našej smrti. Sartre je presvedčený, že naším konaním a riešenými situáciami resp. udalosťami spĺňame isté poslanie existencie a toto poslanie má každý človek. Podľa Sartra život nevyhnutne smeruje k smrti, čo je paradox podstaty bytia.

Inak ako Jaspers tvrdí Sartre, že v našom konaní a snažení ukazujúca sa slobodná voľba, nie je prejavom slobody, ale naopak táto sloboda je nevyhnutnou ťarchou. Svojou voľbou totiž bereme na seba istú ťarchu zodpovednosti za seba a v neposlednom rade za ostatných, ktorý s ňou majú spojitosť.

Vo svojom diele "Bytie a ničota" sa Sartre venuje zmyslu ľudského života. Sartre dochádza k presvedčeniu, že aj napriek tomu, že sa každý človek snaží po sebe na svete niečo zanechať, resp. niečo vytvoriť približuje sa neustále smrti. To je podľa Sartra totálna nezmyselnosť bytia .

Martin Heidegger (1889 - 1976)

Martin Heidegger bol jeden z najväčších mysliteľom súčasnej filozofie a radíme ho do filozofie existencie (a teda nemeckej vetvy existencionalizmu). Narodil sa 26.septembra 1889 v Messkirchu. Chcel sa stať kňazom a preto odišiel na štúdiá do Freiburgu. Dlho však teológiu neštudoval, lebo ho zaujala filozofia a preto zmenil svoj študijný odbor. Na univerzite sa zoznámil so svojím učiteľom a neskorším priateľom Edmundom Husserlom. Po štúdiách na univerzite ostal pôsobiť ako asistent E. Husserla a po Husserlovom odchode ho nahradil.

Heidegger sa vo svojej filozofii venuje predovšetkým otázkam ontológie. Ontológia a aj všetky otázky okolo bytia ho fascinovali už ako študenta na univerzite. Poukázal na fakt, že žiaden filozof a žiaden filozofický prúd sa reálne nevenoval otázkam bytia - a ak ho spomínali, tak nie v tom pravom zmysle. Všetky filozofické diela, ktoré napísal a aj spisy, v ktorých sa venoval bytiu obsahovali rôzne slovné novotvary, ktoré sú veľmi ťažko zrozumiteľné. To je aj dôvod, prečo je jeho filozofia taká náročná na pochopenie. Na jednej svojej prednáške sa dokonca vyjadril, že najlepšími jazykmi na vyjadrenie problému bytia je gréčtina a nemčina.

Podľa Heideggera človek samotný je existenciou. Veci existenciou nie sú, lebo si seba samé neuvedomujú. Oni jednoducho sú, ale nie sú existenciou. Človek si naopak nielenže uvedomuje seba, ale aj veci navôkol. Preto je konečným súcnom. Človek si však uvedomuje aj svoju konečnosť a teda vedie úvahy o smrti. Tento problém nazýva „bytie k smrti“. Tým, že človek vie o ohraničení svojej existencie snaží sa ho čo najlepšie využiť – získať z neho čo najviac. Podľa tohto príma aj rozhodnutia a nesie zodpovednosť za svoje činy. Práve takéto bytie človeka považuje Heidegger za autentické bytie. Potom rozlišuje ešte neautentické bytie, ktoré predstavuje človeka, ktorý nie je sám sebou, človeka, ktorý si neuvedomuje svoje bytie, ktorý nekoná zo svojho presvedčenia.

Najvýznamnejšie Heideggerovo dielo je „Bytie a čas“. Je to zároveň aj najvýznamnejšie dielo existencionalizmu. V tomto diele opisuje tak neautentické bytie, ktoré považuje za život v dave. Hovorí, že ľudia žijú na hromade, alebo v obrovských spoločenstvách. Z nich sa ale vytráca jedinečnosť a svojskosť. Heidegger sa zároveň venuje spolužitiu ľudí, kde tvrdí, že je ho možné vysvetliť cez veci. Ľudia totiž robia veci väčšinou pre ostatných a nie pre seba. To je podľa Heideggera čin spolupatričnosti.

Otázky na opakovanie:

1. Čo je to fenomenológia a kto je jej hlavný predstaviteľ?

2. Podľa ktorých momentov môžeme rozpoznať existenciu človeka podľa Jaspersa?

3. Ako sa javí slobodná voľba podľa Jaspersa a podľa Sartreho?

4. Čomu sa venoval Heidegger vo svojej filozofii?

5. Aké je najvýznamnejšie dielo existencionalizmu?

6. Čo je podľa Sartreho nezmyselnosť bytia?

7. Aké je to neautentické a autentické bytie podľa Heideggera?

Zdroj obrázkov:

1, http://www.hiw.kuleuven.be/hiw/eng/husserl/images/Husserl123.jpg

Použitá literatúra:

1. Kolektív autorov, Zmaturuj z náuky o spoločnosti, Didaktis, Brno, 2002

2. A. Martinská Vavrová, Príprava na maturitu – náuka o spoločnosti, Príroda, Bratislava, 2009

3. I. Paulička, Všeobecný encyklopedický slovník, Ottovo nakladatelství, Praha 2005