Lenže ono to takto speje už pekných pár tisíc rokov. Niektoré "problémy s mladými" sa skutočne opakujú z generácie na generáciu. Ale v každej dobe tiež jedna ľudská generácia vytvorila tej druhej životné podmienky, v ktorých ona sama nevyrástla -teda podmienky nové, zvláštne, ktoré nutne vyžadujú i nové, zvláštne prispôsobenie sa od tých mladých. A navyše každá doba má prechodné "módne" charakteristiky, ako je oblečenie, dĺžka vlasov, účes, rôzne doplnky a pod. Treba povedať, že najviac generačných konfliktov vyvolávajú práve tieto vonkajšie, dekoračné znaky generačnej príslušnosti (vo väčšine prípadov zbytočne).
Rodičov najviac mrzí, že mladí neberú vážne ani ich dobré rady a odporúčania. Koľkých chýb by sa mohli vyvarovať (elkerülhetnék) a o čo lepšie by sa im žilo! Lenže keď toto tí mladí počúvajú niekoľkokrát za deň, sú už natoľko otrávení tými príkladmi zo života rodičov (alebo prarodičov), že už nevnímajú ani to dobré, čo im starší ponúkajú a čo by vnímať mali. Miera konfliktov medzi generáciami sa zníži, ak generácia rodičov dá generácii svojich dospievajúcich detí možnosť tvoriť a robiť po novom, angažovať sa za nové, a nie iba uchovávať a opatrovať to, čo bolo vytvorené.
Je zaujímavé, že často si generácia starých rodičov rozumie s mladými lepšie než generácia rodičov. Starí už jednak bývajú zhovievavejší k ľudským slabostiam a nedostatkom, jednak im tí dnešní dospievajúci pripomínajú ich vlastnú mladosť. (Rodičia od samej práce a myslenia na budúcnosť nemajú ani čas, ani chuť pozerať sa späť.) Pokiaľ sú starí schopní pochopiť, že ich vtedajšia úprava zovňajšku bola práve taká módna a provokatívna, ako sú džínsy, náušnice, opasky, baganče, môžu si s mladými celkom dobre užiť. Potom mladí prijmú aj ich spomienky ako zaujímavú kapitolu z učebnice života a
vezmú si z toho ponaučenie. Predovšetkým to, že i oni raz budú starí a že tak, ako sa oni správajú k tej najstaršej generácii dnes, budú sa raz aj ich vnuci správať k nim. Skrátka, všetky tri generácie patria k sebe!
Láska, manželstvo a deti sú základnými prioritami ľudského života.
Možno povedať, že tieto tri významné kategórie tvoria pre drvivú väčšinu ľudí hlavný zmysel života. V nich vidia naplnenie a poslanie svojho bytia a aj jeho pokračovania. Už malé deti sa hrávajú na otecka a na mamičku, dospievajúci mladí ľudia spájajú svoje plány do budúcnosti práve so založením rodiny. V tomto veku vznikajú prvé viac či menej šťastné lásky, na ktoré sa nikdy nezabúda - prvý dotyk ruky, prvé pohladenie a prvý bozk. Je to vlastne podvedomé hľadanie partnera opačného pohlavia, ktorý by mal spĺňať predstavy o budúcom manželovi či manželke. Niekedy skutočne tieto prvé študentské lásky nájdu svoje naplnenie a vznikajú celkom šťastné a vyrovnané manželstvá. Iní zasa musia prejsť ďalšími priateľstvami, kým nenájdu takého partnera, ktorý im najviac vyhovuje. Menej ľudí sa rozhodne Ísť cestou života osamote. Neexistuje žiadny recept, žiadny návod ani rada, ako spoznať, ktorý alebo ktorá je tá pravá, s kým sa dá prežiť 20, 30 rokov v manželskom zväzku. Všetko je veľmi individuálne, závisí to od povahových čŕt človeka, jeho schopnosti prispôsobovať sa, obetovať sa a mať nekonečnú trpezlivosť pri prekonávaní a riešení všetkých problémov, ktoré so sebou prináša život v rodine.
Zaujímavým trendom súčasnej modernej doby, ktorý je istým odklonom od zaužívaných tradícií v našej krajine, je túžba niektorých žien stať sa matkou, ale nevydať sa alebo žiť v spoločnej domácnosti bez sobáša, akosi "na skúšku, a potom sa uvidí". Je to určite otázka toho, čo chcem v živote dosiahnuť a v akom poradí. Určite, že človek nežije iba preto, aby zachovával ľudský rod, dôležitá je i práca, pre niektorých ľudí kariéra. A v tejto polohe sa problém založenia rodiny stáva dilemou hlavne pre mladé ženy. Čo z toho sa dostane na prvé miesto? Ako to zariadiť, aby bola i kariéra, i dobre fungujúca rodina, v ktorej nesmú chýbať deti?
Rozmýšľali ste už nad týmito otázkami?
Ste vlastne dospelí alebo skoro dospelí ľudia, ktorí po skončení stredoškolského štúdia odídu do ozajstného života.