Šíriaca sa reformácia oslabovala postavenie katolíckej cirkvi. Preto sa cirkev snažila získať späť stratených alebo váhajúcich veriacich. Najviac sa o to usiloval jezuitský rád, ktorý založil španielsky šľachtic Ignác z Loyoly. Aj novým umením chcela cirkev rovnako zapôsobiť na city človeka, ohromiť ho a získať jeho záujem.
    Aj z podnetu cirkvi barokoví umelci odmietali jednoduchosť a harmóniu renesancie. Práve naopak, uprednostňovala zložitosť a nepravidelnosť tvarov a prezdobenú nádheru kostolov. Silný zážitok, úžas a ohromenie z bohatstva ozdôb, to všetko malo upevniť v človeku vieru v silu katolíckej cirkvi a štátu.  
    Dojem bohatej umeleckej výzdoby, charakteristický pre vnútrajšok barokových stavieb, umocňovala vonkajšia fasáda. Priečelia budov boli zvyčajné, zastrešené kupolou. Kupolami a oknami chrámov penikalo svetlo, ktoré rafinovane osvetľovalo sochy svätcov, čím vznikal dojem nadpozemského sveta. Baroková socha prezrádza výraz vnútorného duševného stavu, ktorý je navonok vyjadrený pohybom.
    Barok vyrástol z talianskej renesancie a má svoj pôvod v Ríme. Odtiaľ sa rozšíril do ostatnej, najmä katolíckej Európy.
    Ako módny umelecký štýl našiel barok svoje uplatnenie aj vo svetskom staviteľstve. V barokovom slohu boli postavené mnohé šľachtické paláce v mestách, ale ešte viac letných šľachtických sídel - letohrádkov, zámkov a kaštieľov na vidieku. Obohnané vysokými plotmi a obklopené ,,stvárnenou" prírodou v podobe umelých jazierok, jaskýň, potôčikov, ale aj stromov vytvarovaných do geometrických tvarov, boli oázami, ktoré poskytovali životný priestor na obdiv svoje bohatstvo. Takto, aspoň navonok, demonštrovala svoju moc, o ktorú už v skutočnosti postupne prichádzala.