Po smrti svojho staršieho brata Václava, ktorý vládol v Čechách, chcel Žigmund Luxemburský nastúpiť aj na český trón. Na Vyšehrade sa nechal korunovať, ale husiti ho neuznali, lebo nebol ochotný uznať požiadavku slobodnej husitskej viery.
Žigmund sa pokúšal pomoc husitov zlomiť. Od roku 1428 podnikali husiti výpravy aj na Slovensko, ich cieľom bolo demonštrovať silu a získať korisť.
V roku 1428 husiti ohrozili aj Bratislavu, vypálili jej predmestie ale odtiahli naspäť na Moravu.
V roku 1430 husiti vpadli až k Trnave, husiti síce zvíťazili, ale aj kôli veľkým stratám sa vrátili naspäť.
Roku 1431 vtrhli na Spiš a vypálili predmestie Levoče neskôr aj kláštor kartuziánov v Lechnici.
Na jeseň 1431 sa dva prúdy husitov spojili pri Žiline, išli cez Považie, do Liptova, zmocnili sa Likavy, vracali sa späť, cez Turiec prenikli do Prievidze a Topoľčian.
Problémy medzi sirotkami( orebiti, ktorí sa po Žižkovej smrti nazývali sirotkami, Oreb- vo východných Čechách) a táboritmi spôsobilo delenie koristi. Časť husitov na Slovensku zostala a rabovala, neskôr ustúpili na Moravu. Husiti zanechali svoje posádky na hradoch Likava, Lednica, v mestách Topoľčany a Žilina.
1432 úspešný rok pre husitov, získali Skalicu a Trnavu.
1433 husiti znova prenikli na Spiš, dobyli Kežmarok, prešli do Turca, zmocnili sa mincovne v Kremnici. V roku 1434 sa konala bitka pri Lipanoch- až po porážke začali husiti vyjednávať s kráľom Žigmundom o svojom odchode zo Slovenska.
Situácia na Slovensku sa počas spanilých jázd- ľud sa husitov bál, pretože ich prevádzalo lúpenie, rabovanie, husitská ideolóidia tak medzi jednoduchý ľud neprenikla. K husitom sa pridávali niektorí drobní zemania, ktorí sa s nimi delili o korisť. Strach z husitov mali hlavne nemeckí mešťania, preto mnohí ušli a po skončení spanilých jázd sa späť viacerí nevrátili.
Tak došlo k poslovenčeniu mnohých miest, ktoré boli dovtedy ovládané Nemcami.