Na memorandovom zhromaždení v júni 1861 ožila staršia myšlienka slovenských národovcov založiť Maticu slovenskú ako celonárodnú kultúrnu inštitúciu. Utvoril sa tu dočasný výbor Matice slovenskej. Výbor pracoval dôsledne a rýchlo. Už začiatkom augusta 1861 predložil uhorskému miestodržiteľstvu, ktoré vzniklo po zrušení uhorského snemu, stanovenej Matice slovenskej.
    Súčasne sa na SLovensku začala veľjá národná zbierka na Maticu. Bola to akcia, ktorá dokazovala, že slovenský ľud je pre národné potreby zanietený a je odhodlaný prinášať pre ne aj obete. Medzi národnu uvedomelými Slovákmi nebolo takmer bohatých ľudí. Matičný fond sa zaoberal doslova po grošoch. Za dva roky sa však nazbieralo viac než päťdesiattisíc zlatých, čo bol dostatočný základ pre činnosť Matice.
    Roku 1863 boli na Slovensku oslavy tisícročného jubilea príchody Konštantína(Cyrila) a Metoda na Veľkú Moravu. Oslavy boli manifestáciou slovenského národného vedomia i sebavedomia. Vyvrcholením osláv bolo zakladajúce valné zhromaždenie Matice slovenskej, ktoré sa konalo 4. augusta 1863 v Turčianskom Sv. Martine.
     Úlohou Matice slovenskej bolo dvíhať národné vedomie ľudu. Podporovala kultúru a vedeckú prácu, literárnu a umenie. Jej predsedom sa stal katolícky  byskup Štefan Moyses a podpredsedom evanjelický duchovný Karol Kuzmány. Tým sa prejavila národná jednota slovenských katolíkov a evanjelikov. Popri prijatí štúrovskej slovenčiny je založenie a činnosť Matice slovenskej ďalším významným prejavom zjednocovania slovenského národného hnutia v boji za spravodlivé národné požiadavky.
    Matica slovenská podnietila rozvoj slovenskej národnej sultúry, umenia a osvety. Maličné obdobie trvalo krátko, po dvanástich rokoch jej činnosti uhorská vláda zakázala. Napriek tomu je toto obdobie v slovenskej kultúre jedno z najúspešnejších. Hoci bola Matica násilne zatvorená, jej myšlienka medzi Slovákmi žila po celé obdobie národného útlaku.