Premeny tvorby po roku 1945
Po skončení vojny a obnovení Česko-Slovenskej republiky roku 1945 nastali roky zložitého politického zápasu, ktorý vyvrcholil v roku 1948 uzurpovaním moci komunistickou stranou. Nové, ľudovodemokratické zriadenie vyhlásilo rozsiahly program kultúrneho rozvoja krajiny, ktorého súčasťou bolo aj zakladanie profesionálnych divadelných súborov vo väčších mestách. Takú hustú sieť divadiel mal v 50. rokoch asi máloktorý štát. Vybudovali sa divadelné a literárne inštitúcie, školstvo, výskumné ústavy, zakladali sa odborné časopisy. Šírenie divadiel, stimulácia novej, socialistickej drámy sa však nevyhli veľkým omylom. Slovenská dráma a divadlo kvantitatívne zmohutneli, ale kvalitatívne sa na dlhšie obdobie znehodnotili. Do prirodzeného, vnútorne zdôvodneného vývinu vstupovali politické orgány komunistickej strany administratívnymi reštrikciami. Dogmaticky sa chápalo poslanie umenia. Celé sféry spoločnosti boli postihnuté voluntaristickými zásahmi, čo len vyostrilo vnútorné rozpory a urýchlilo krízu. Prerušili sa kontakty s vývinom vo svete, umelo sa zavádzala idea socialistického realizmu. Krátke oteplenie, uvoľnenie politického diktátu komunistickej strany v šesťdesiatych rokoch prinieslo do divadla a drámy nové oživenie a
nadviazanie na najlepšie tradície. Pokus o reformu Česko-Slovenska v roku 1968 však narazil na nepochopenie v dogmatických kruhoch ZSSR a ostatných štátov vtedajšieho komunistického bloku. Vojenská okupácia ukončila započatý rozlet Česko-Slovenska a na 20 rokov zmrazila jeho duchovný a ekonomický rozvoj. Vráťme sa o niekoľko desaťročí späť. V 40. a 50. rokoch začínajú písať autori, ktorých tvorba vošla už do obdobia monopolu komunistickej strany. Štefan Králik (1909-1983) prišiel v čase 2. svetovej vojny s hrami nadväzujúcimi oneskorene na tradíciu kritického realizmu, pričom však uňho badať aj vplyvy symbolizmu. Najlepšie prejavil svoj talent v konverzačných hrách, pre ktoré bezprostredne čerpal z vlastných skúseností lekára. Králik si bol vedomý relativity a konečnosti ľudskej existencie, a tak jeho hry znepokojujú skeptickým
pohľadom na človeka. V 50. rokoch sa tento autor pokúsil vyhovieť dobovým zjednodušeným predstavám o socialistickom realizme, a to dosť úspešne, takže sa jeho tvorba stala úplne bezcenná. Po dlhšom odmlčaní v 60. rokoch začal písať hry až v siedmom desaťročí, opäť v čase duchovného útlaku. Ani hrám z tohto obdobia sa nedostáva umeleckých kvalít. Už od konca 30. rokov je v slovenskej literatúre prítomný Peter Karvaš (nar. 1920). Popri autorstve divadelných a rozhlasových hier je prozaikom, teoretikom drámy a moderných audiovizuálnych médií. Zameral sa na problematiku vojny a Slovenského národného povstania a na ich odraz v konaní súčasníka, ktorý tým všetkým prešiel. Svoje osobné zážitky rasovo prenasledovaného, bezprostredne ohrozeného smrťou prenáša do literárnych postáv. Ale Karvaš sa uviedol nielen vojnovými tragédiami, ale aj občianskymi veselohrami z prvých rokov ľudovodemokratického štátu, historickými komédiami z Anglicka, pre ktoré je príznačný typický anglický humor, modelovými hrami analyzujúcimi psychológiu postáv v premetoch spoločenských celkov. Ani on sa nevyhol zjednodušeným pohľadom v hrách z 50. rokov. Karvašovou tvorivou záľubou je vytvárať výnimočné situácie, do ktorých ponorí určitú skupinu osôb, aby sa ako na šachovnici medzi nimi rozohral zápas. Racionálnosť takýchto autorských konštrukcií je založená na onej brechtovskej rozkoši z myslenia. Do slovenskej drámy priniesol technicky prepracované diela, vybrúsenú formu, pregnantne formulované myšlienky. Patrí k najznámejším autorom aj v zahraničí, viaceré jeho hry prešli javiskami Európy. Po vynútenej prestávke od 70. rokov, keď sa stal nepohodlný pre konsolidačné vedenie štátu po sovietskej invázii, sa znova vracia do divadelného života až koncom 80. rokov. Ivan Bukovčan (1921-1975) je na rozdiel od predchádzajúceho autora viac intuitívny typ, s citom pre ľudské povahy, s umením presvedčivej a plastickej charakterizácie postáv. Vo svojich najlepších hrách sledoval etické postoje súčasníka, ako sa preverovali v stretnutiach s mocou. Zaujíma ho obyčajný človek vtiahnutý akoby náhodou, nečakane do víru udalostí, nepripravený, nerozhodný, nehrdinský. Mnohí násiliu podľahnú, zachraňujú si vlastný život, majetok, postavenie, ale niektorí odolajú, vzoprú sa. A práve títo prinášajú v Bukovčanových hrách dôkazy sile človeka a sú zdrojom jeho humanistického presvedčenia. Na mape slovenskej drámy v 50. a 60. rokoch sú popri týchto dramatikoch ďalšie mená. Rozporuplný bol osud Leopolda Laholu (1918-1968), ktorý sa po roku 1945 uviedol hrami využívajúcimi zložitú symboliku, napriek svojim drsným námetom prejavujúcimi poetické založenie autora, jeho existencialistické ponímanie sveta. Lahola neskôr emigroval, v cudzine pracoval hlavne v televízii a vo filme. Vrátil sa do vlasti až tesne pred smrťou roku 1968. Stihol na Slovensku natočiť ešte jeden film. Spomedzi iných autorov pripomeňme Juraja Váha (1925-1976) a Igora Rusnáka (nar. 1936), ktorí síce pre divadlo nenapísali veľa, ale ich hry otvorili našej dráme 60. rokov nové tematické okruhy. V inscenačnej praxi prešlo slovenské divadlo za obdobie 50. a 60. rokov ďalšími významnými zmenami. V široko založenej sieti divadiel po roku 1948 dozreli rady hereckých osobností. V réžii dominovala tvorba Karola L. Zachara (nar. 1918) a Jozefa Budského (1911- 1989), ktorí nadviazali na skúsenosti moderny a avantgardy. K nim sa pridružili Jozef Pálka (1924-1982), Tibor Rakovský (1922-1982). V Slovenskom národnom divadle pôsobí jeden z vrcholných predstaviteľov česko-slovenskej scénografie, Ladislav Vychodil (nar. 1920). V 60. rokoch vzniklo v Bratislave progresívne Divadlo na korze, dozrievali ďalší divadelní umelci, viacerí z nich v mimobratislavských divadlách, aby potom, od 70. rokov, prebrali na seba hlavnú zodpovednosť za ďalší vývin