JÁN CHALUPKA (1791-1871)

Dramatik, spisovateľ, evanjelický kňaz. Písal predovšetkým divadelné hry. Z malomestského,duchovne  úbohého prostredia je Kocúrkovo (1830), Všetko naopak (1832), Trasorítka (1835), Starúš plesnivec (1837). Glorifikáciou slovenského povstania 1848/1849 je hra Dobrovoľníci (1854), ďalej napísal frašku Fuk a Huk (1862), vlasteneckú veselohru Juvelír (1868), jednoaktovku Hrdá pýcha skrotla. V Lipsku mu po nemecky vyšiel „donkichotský“ román Bendeguz (1841) zosmiešňujúci maďarský šovinizmus. Bol aj autorom historickej a náboženskej literatúry. Zúčastnil sa slovenského národno-obrodného hnutia.

Ján Chalupka: Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe nezostali

Veselohra v troch dejstvách, 1830

Osoby: 12 m, 4 ž

Scéna: interiéry kocúrkovských domov, škola, ulica, čistinka v lese. Odohráva sa v Kocúrkove.

Obyvatelia Kocúrkova si volia nového učiteľa. Čižmár Tesnošil a ďalší mešťania navrhujú svojho kandidáta. Ale väčšina ostatných zvolí chudobného mladého Svobodu. Dievky na vydaj si robia nádeje, že ho získajú za muža. Nový učiteľ so skupinou študentov idú peši do Kocúrkova. V hore ich prepadnú zbojníci, ale keď zistia, že im nemajú čo zobrať, sami sa s nimi podelia o svoje zásoby jedla a pitia. Po príchode do mestečka sa nový učiteľ ujme školy. Nevšíma si meštiacke dievčatá, ale získa si lásku Ľudmily, dcéry predchádzajúceho starého učiteľa. Zadubení Kocúrkovčania sa definitívne skompromitujú. Tesnošil ako pijan, jeho syn Honzík ako skrachovaný študent, manželka Madlena a dcéra Anička ako vypočítavé a hašterivé ženy, pán z Chudobíc ako zlý hospodár a nevzdelanec a jeho syn Attila ako prostáčik. Satirická hra sa vysmieva z duševnej zaostalosti a malosti. Kocúrkovo je mestečko, ktoré sa podľa autora „tu i tam vyskytuje“, takže, ako hovorí, mohol by menovať niekoľko podobných miest, mestečiek a dedín. Kocúrkovskí zadubení mešťania sa chcú popanštiť, honosia sa svojimi úradmi, odvolávajú sa na rozkošatené rodostromy, hľadajú pre svoje dcéry výhodné partie na sobáš. V čase, keď Chalupka hru písal, skorumpovaná časť slovenskej strednej vrstvy a remeselníctva túžila podobať sa vládnúcej maďarskej šľachte. Preto sa viacerí Kocúrkovčania vystatujú svojimi, čo i len chabými znalosťami maďarčiny a hlásia sa k veľkouhorskému šovinizmu. Morálnu príučku im dávajú slovenskí študenti a nový učiteľ, ktorí sú vzdelanejší, dobre ovládajú cudziu reč, ale vážia si predovšetkým materčinu. Sú schopní vysmievať sa kocúrkovským mravom a vedia oceniť skutočnú lásku a etickú čistotu. V hre sú živo načrtnuté karikatúry Kocúrkovčanov. Zdanlivo nevinná satira so šťastným koncom je groteskou o ľudskej hlúposti, malichernosti a spiatočníctve.

 

JONÁŠ ZÁBORSKÝ (1812-1876)

Spisovateľ a historik. Evanjelický, potom katolícky kňaz. Zaoberal sa dejinami Slovenska a Uhorska, ako aj iných národov. Písal satirické diela, ironické traktáty, cykly divadelných hier. Jeho výlučná povaha, individualizmus a nestálosť mu urobili veľa nepriateľov. Ocitol sa na periférii národného života nepochopený, zatrpknutý, chudobný. Záborského historické hry možno tematicky rozdeliť do troch celkov: zo slovenských dejín (Posledné dni Moravy, Odboj zadunajských Slovákov, Bitka pri Rozhanovciach, Huňadovci, Dóža a i. ), srbských, chorvátskych a uhorských dejín (Chorvátska Helena, Stroskotanie Srbska, Ďorde Čierny) a lžedimitrijády (Ubitie Dimitrija, Lžedimitrij v Poľsku, Pád Godunovových a i. ). Ďalej písal veselohry, frašky, hry s rôznymi námetmi: Jánošíkova večera, Bohatý okrádač, Pytačky, Najdúch. Jeho hry vychádzali často oneskorene, v zborníkoch, hlavne okolo rokov 1865-1870. Z lyriky a epiky veľa polemík spôsobila zbierka Žehry, ktorá vyvolala odsudzujúce názory romantikov ako exemplárny príklad už zastaralého klasicizmu. Sociálnu problematiku nastolila próza Dva dni v Chujave (1873), sarkastickou paródiou na slovenské pomery je Faustiáda, ktorá kompletne vyšla až dlho po autorovej smrti roku 1912. Rozporov plné literárne dielo Jonáša Záborského má popri vydarenejších prácach aj literárne nepodarené pokusy.

Jonáš Záborský: Posledné dni Moravy

Historická smutnohra v piatich dejstvách, 1865

Osoby: 23 m, 2 ž, vojaci

Scéna: hrady v Bratislave a vo Velehrade, vojenské tábory Považanov a Maďarov

Odohráva sa na staroslovienskej Veľkej Morave v auguste roku 907 n. l. Veľká historická freska, v ktorej sa predstavujú mnohé najdôležitejšie postavy z pohnutej histórie starých Slovákov – zo staroslovienskej Veľkej Moravy (9.-10. st. n. l.). Proti vládcovi, kráľovi Mojmírovi II., sa splietajú intrigy. Útočia naňho maďarské vojská Arpádove i české, vedené Spitihnevom. Ani v domácom tábore nie je pokoj, získať všetku moc sa

usiluje Mojmírov  brat Svätopluk II., odtrhnúť sa chcú Považania aj Panónčania. Hľadajú sa vojenské a politické spojenectvá, žiaľ, hlavne u nepriateľov. Slovania sú roztrieštení, vzájomne súperia, neuvedomujúc si, že ich to môže stáť samostatnosť. Mojmír II., na to síce stále upozorňuje, ale túžba po moci je väčšia, ako úsilie zachovať jednotnú ríšu. Krvižížnivý vojvodca Maďarov Arpád prisľúbi vzbúrencom pomoc a za ich pomoci dosiahne svoj cieľ. S opovrhnutím sa však potom od nich odvráti: aj v jeho očiach sú iba zradcovia. Veľká Morava podľahne presile nepriateľov, delia si ju vojská maďarské a české. So smútkom to sledujú jej bývalí vládcovia – slávny kráľ Svätopluk, ktorý sa stal pustovníkom a nemôže porušiť sľub, že už nebude zasahovať do svetských vecí, a kráľ Rastislav, ktorého dal kedysi Svätopluk, keď sa chcel dostať k moci, oslepiť. Rastislav umiera a Svätopluk vyslovuje hroznú veštbu o tisícročnej porobe potomkov Veľkej Moravy – Slovákov. Deje, ktoré sa pokúsil zachytiť Jonáš Záborský, sú rozsiahle a zložité. Vo svojej dramatickej kronike vychádzal z historických prameňov – ale dovolil si aj niektoré vlastné autorské licencie – v záujme sústredenia významných postáv do jedného času a miesta. Hru treba čítať veľmi pozorne, nielen preto, že je napísaná viazanou rečou, ale preto, že mnohé z postáv reprezentujú určité spoločensko-politické sily, ktoré vtedy na Veľkej Moravy pôsobili. Záborský nechce zobrazovať predovšetkým charaktery ľudí, ale dejinné udalosti. Vyzýva k svornosti v boji o národnú, sociálnu a politickú slobodu.

Jonáš Záborský: Najdúch

Veselohra v piatich dejstvách, 1870

Osoby: 19 m, 9 ž, komparz (zemania, živnostníci, sedliaci a sedliačky)

Scéna: zemiansky dvor, izba zemianskeho domu, dve krčmy, námestie

Odohráva sa pred rokom 1848.

Zemiansky pán Kobozy chce zveľadiť svoje majetky. Preto by rád oženil neporiadneho syna Gejzu s Ľudmilou, dcérou Chreňovského a hrabivej Sajhy. A chce zariadiť, aby vo voľbách zvolili Gejzu do významného úradu. Preto hostí potencionálnych voličov a sľubuje im po víťazstve úplatky, ak mu teraz prispejú do kasy. Gejza je arogantný mládenec a záletník. Maňuša Rojkovička mu v nevhodnú chvíľu pošle ich spoločné decko, ktoré sama nedokáže uživiť. Gejza chce Maňušu dať za túto bezočivosť potrestať, ale zabránia mu v tom prostí dedinčania a farár Kozák. Maňuša s deckom odchádza. Vo voľbách Gejza neuspeje, voliči, ktorí sa dozvedeli o jeho výčinoch, si vyberú jeho protivníka Jablonkaya. Ten sa tajne zosobáši s Ľudmilou, takže Gejzovi sa neujde celkom nič. Ale predsa niečo: v čase volieb sa znova objaví Maňuša, aby sa zbavila decka. Skryté v košíku ide z rúk do rúk ako horúci zemiak. Až napokon sa na košík ulakomí Gejzova matka Vybubnovaná, pretože v ňom očakáva nejaké cennosti. Dieťa sa dostáva konečne tam, kam patrí. Veselohra je napísaná ostrým kritickým perom, ktoré si berie na mušku mamonárstvo, nafúkanosť bohatých, ich opovrhovanie ľuďmi. Ale kritika Záborského neobíde ani nižšie spoločenské vrstvy pre ich bezcitnosť a servilnosť. S početnými peripetiami a digresiami rozvíjaná komediálna zápletka podáva nie veľmi lichotivý obraz o ľudskej povahe.