IVAN STODOLA (1888-1977)
Dramatik, lekár. Svojou tvorbou preklenul dlhé obdobie. Začínal v rokoch prvého Česko- Slovenska, písal počas vojnových dní a pokračoval v spracúvaní a uverejňovaní svojho diela aj v etape socializmu. Dominantnú skupinu jeho hier tvoria tie, ktoré sa kriticky zaoberajú problematikou fungovania, respektíve nefungovania spoločenského života, politických inštitúcií a spolkov v tom čase: Náš pán minister (1926), Čaj u pána senátora (1929), Jožko Púčik a jeho kariéra (1931), Bankinghouse Khuwich and Comp. (1935), Keď jubilant plače (1941), Mravci a svrčkovia (1941). Venoval sa aj typicky slovenským témam v Bačovej žene(1931) a v historických hrách Kráľ Svätopluk (1931) a Marína Havranová (1941). Ivan Stodola je aj autorom konverzačných hier s ľúbostnými námetmi, úspešný komédiograf. Ovplyvnený bol vtedajšou modernou drámou, badať u neho vplyvy Luigiho Pirandella: Belasý encián (1928), neskôr Komédia (1944) a Básnik a smrť (1946). Od 20. rokov patril tento autor k základným pilierom repertoáru Slovenského národného divadla a toto postavenie si udržal vyše dvoch desaťročí.
Ivan Stodola: Bačova žena
Dráma v troch dejstvách, 1928
Osoby: 10 m, 4 ž, 2 d, služobníctvo
Scéna: dedinská izba, miestnosť v kaštieli, salaš
Odohráva sa v 30. rokoch na slovenskom vidieku.
Eva žije so svojím druhým mužom bačom Mišom a dvoma deťmi – z prvého a druhého manželstva. Jej prvého manžela Ondreja údajne zabilo v americkej bani. Len Ondrejova matka tomu nechce veriť a neustále robí Eve výčitky, že sa znova vydala. Ondrej sa po dlhom čase naozaj vracia z Ameriky. Pri banskom nešťastí stratil pamäť a nemohol si spomenúť, odkiaľ pochádza. Medzitým zbohatol, takže po návrate si kupuje celý majetok, na ktorom slúžil kedysi on sám a kde sú teraz zamestnaní aj Eva s Mišom. Kúpený majetok prepisuje na svoju manželku Evu a Miša odtiaľ vyháňa. Eva sa dostáva do ťažko riešiteľnej situácie: prechováva city k obidvom mužom, ale nechce sa vzdať svojho druhého manžela, ktorého si zobrala až po domnelej smrti prvého, neprekročiac zákony. Ale hlavne nechce stratiť svoje dve deti. Konflikt sa vyostrí natoľko, že obaja chlapi, keď sa v noci stretnú na salaši v lese, začnú proti sebe bojovať na život a na smrť. Eva, ktorá to vidí, spácha samovraždu. Dej je zasadený do rurálneho prostredia, ktoré má svoju tajuplnosť, mystickosť aj drsnosť. Život bačov v úzkom styku s panenskou prírodou robí z nich priamočiarych ľudí, ktorí sa riadia elementárnymi, neraz dosť surovými životnými pravidlami. Bačova žena Eva sa dostáva nie vlastnou vinou do neriešiteľnej situácie, cez ktorú sa jej čistá morálka nemôže preniesť. Zo svojho položenia nachádza východisko iba vo vlastnej smrti. Sily nepriaznivého osudu pripravia ústredným postavám tragický koniec.
Ivan Stodola: Čaj u pána senátora
Politická veselohra v piatich dejstvách, 1929
Osoby: 11 m, 6 ž
Scéna: byt Baltazára Slivku, vila senátora
Odohráva sa v malom meste v 20. rokoch.
Na rozvoji parlamentnej demokracie v Česko-Slovensku po roku 1918 sa priživili vrstvy malomeštiackeho obyvateľstva, ktoré pochopili, že politická moc znamená aj veľkú možnosť zveľaďovať svoje majetky. Baltazár Slivka je majiteľom slabo prosperujúceho pohrebného ústavu. Šťastnou zhodou okolností sa stane kandidátom na senátora za stranu Všeobecného blahobytu. Žiaľ, jeho vystupovanie je priveľmi primitívne a rozhľad primalý na to, aby sa mohol pohybovať po salónoch lepšej spoločnosti. A tak si urobí rýchlokurz spoločenského správania a konverzácie u ruského emigranta, akéhosi profesora Lopuškina. Ten Slivkovi, jeho ambicióznej žene a ďalšiemu kandidátovi, neokrôchanému mäsiarovi Sekerovi v niekoľkých lekciách vštepí mechanické poučky. Nastáva deň prijatia u pani ministrovej, ktorá rozhodne, kto bude senátorom. Slivka sa napriek počiatočnému opovrhovaniu prítomných dobre uvedie a pani ministrová ho odporúča do parlamentu. Na večierku sa ukáže, že všetci prítomní sa správajú rovnako a všetci opakujú texty, ktoré sa nabifľovali u profesora Lopuškina. Sú so sebou veľmi spokojní, veď sa dokonca podarilo pacifikovať aj vytrvalého protivníka strany Všeobecného blahobytu, idealistu a filozofa dr. Hronca. Čím? Dostal ruku Slivkovej dcéry Eleny. Sám Baltazár Slivka zasa začal dostávať´nové veľké objednávky na rakvy z jeho podniku, uvádza sa v novinách, získava významné posty. Satira na meštiacku spoločnosť odhaľuje duchovnú prázdnosť a formalizáciu činnosti politických strán. Kariéra sa tu robí prispôsobovaním, stratou vlastnej tváre. Slovná a situačná komika, využitá v hre, zveličene karikuje mechanizmus zákulisných machinácií, ktoré ovplyvňujú výkon moci. Stodolov výsmech, v ktorom neostane ani jedna z postáv čistá, či tzv. pozitívna, je výsmechom takej spoločnosti, ktorá umožní malicherné hrabivé pohnútky povýšiť na vysokú politiku.
Ivan Stodola: Jožko Púčik a jeho kariéra
Satira na falošne chápaný humanizmus v troch dejstvách, 1931
Osoby: 8 m, 4 ž
Scéna: úradná miestnosť spolku Humanitas, väzenie
Odohráva sa v 30. rokoch vo väčšom slovenskom meste.
Jožko Púčik je bezvýznamný úradník v spolku Humanitas, podporujúcom tých, čo nie z vlastnej viny upadli do nešťastia. Činnosť spolku je priveľmi okázalá, zrejme účelom ani nie je pomoc chudákom, ale vytĺkanie politického kapitálu. Významnú funkciu správcu má v Humanitase Rohatý, zhýralec, kartár a sukničkár, ktorý z pokladnice ukradne peniaze a prinúti Jožka Púčika, aby vinu vzal na seba. Ten súhlasí, pretože Rohatý mu sľúbi pomôcť pri prehováraní spolupracovníčky Vierky, aby sa zaňho vydala. Pani predsedníčka spolku dá do opatery Jožkovi Púčikovi obálku, v ktorej má byť veľká suma peňazí. Keď si ich vypýta naspäť, zistí, že peniaze v obálke nie sú. Jožko Púčik sa dostáva do väzenia. Dovtedy bol bezvýznamným úradníkom, teraz sa stal objektom charitatívnej činnosti Humanitasu. Spolok sa dobre postará oňho aj o jeho príbuzných. Jožko Púčik je šťastný a za nič na svete nechce, aby ho z väzenia prepustili. Ďalšie vyšetrovanie však ukáže, že Pani predsedníčka peniaze, ktoré mala dať Jožkovi Púčikovi, zabudla v roztržitosti medzi svojimi vecami. Nešťastný Púčik sa dostáva na slobodu, ale Pani predsedníčka pripisuje vinu za celý škandál jemu. Prepúšťa ho z Humanitasu. Je tu však ďalší spolok – Benevolencia – a ten Jožkovi Púčikovi a Vierke ihneď ponúka zamestnanie. Púčikove kresťanské založenie, jeho dobrosrdečnosť a mäkkosť sa stávajú ľahkou korisťou šeliem, ktoré pod pláštikom humanitnej pomoci chamtivo sledujú vlastné ciele. Falošná morálka sa v tejto hre stáva predmetom výsmechu. Ľudská hlúposť sa spája s nafúkanosťou a mamonárstvom, kým etická čistota má svoje miesto v ľuďoch skromných, obetavých, ale i pasívnych, vezúcich sa v daných podmienkach a neusilujúcich sa zmeniť ich.
Ivan Stodola: Kráľ Svätopluk
Dráma o troch dejstvách, 1931
Osoby: 12 m, 3 ž
Scéna: miestnosti na Nitrianskom a Devínskom hrade, čistinka v lese blízko bojiska
Odohráva sa na Veľkej Morave roku 894 n. l.
Kráľ Svätopluk, najväčší z panovníkov, ktorý v 9. storočí n. l. rozšíril a priviedol k rozkvetu ríšu našich predkov Veľkú Moravu, vedie vojnu. Nemá nepriateľov len v cudzích franských a maďarských vojskách, ale aj medzi svojimi. Jedni z nich sú zástancami pohanských náboženstiev, iní, kresťania, zápasia o to, aký jazyk prevládne – latinský či sv. Konštantínom a Metodom zavedený domáci starosloviensky. Zradcovia spomalia víťazné ťaženie Svätoplukových vojsk. Preto sa kráľ rozhodne prejsť zo svojho hradu v Nitre na bojisko v Panónii, aby potrestal zradcov a doviedol boj do víťazného konca. V poli sa pripravujú proti nemu sprisahanci, ktorých odhalia Svätoplukovi verní – dvorný blázon Paučo a veľmož Drahomír. Vysvitne, že zabiť kráľa sa chystali jeho vlastní synovia, Mojmír a Svätopluk mladší. Pritom práve im a tretiemu synovi, pobožnému Svätobojovi, chcel kráľ predtým rozdeliť moc vo Veľkej Morave. Teraz sa synovia ocitnú vo väzení. Presviedčaný Svätobojom a po víziách, ktoré Svätoplukovi pripomenú jeho vlastné krutosti, čo spáchal, keď sa prebíjal k moci, sa predsa len rozhodne oslobodiť ich a odovzdať im svoju moc nad ríšou. Nesvornosť a rivalita synov je však prisilná. Keď to kráľ Svätopluk vidí, umiera. Spolu s ním aj jeho verný Paučo, ktorý sa prebodne dýkou. Hra nereprodukuje presne historické fakty. Autorovi išlo viac o vytvorenie veľkých dramatických postáv. Podarilo sa mu to hlavne v tragickej postave kráľa Svätopluka, v ktorom sa veľká duševná sila spája s hroznými výčitkami svedomia, fyzická sila s vädnúcou starobou, utajené pohanstvo s navonok prijatým kresťanstvom. Druhou vydarenou postavou je Paučo, nesympatický, opovrhovaný dvorný blázon, presvedčený pohan, ktorý sa stane až po hrob verným spojencom Svätopluka, keď sa dozvie o jeho rovnakej viere. Hra Ivana Stodolu z dejín Slovenska a strednej Európy je plná dejových zvratov a dramatického napätia. Nesvornosť a zradu na vlastnom ľude označuje ako najhorší čin, ktorý spôsobil tisícročnú porobu národa.