PETER ZVON (1913-1942)
Dramatik, divadelný kritik. Známa je jediná hra Tanec nad plačom (1942), hoci sa zachovali zmienky o ďalších textoch. V tej jedinej sa prejavil ako nádejný talent so schopnosťou napísať dramatickú poéziu, vykresliť hlboké charakteristiky osôb a vyjadriť nespokojnosť s nespravodlivým usporiadaním sveta. Patril k popredným divadelným kritikom. Zomrel predčasne ako 29 ročný.
Peter Zvon: Tanec nad plačom
Veselohra v troch obrazoch s prológom a epilógom, 1940
Osoby: 10 m, 4 ž
Scéna: knižnica v kaštieli, sála, terasa, záhrada s altánkom
Odohráva sa v noci počas maškarného bálu v starom kaštieli.
V starom kaštieli ožijú a vystúpia zo svojich namaľovaných obrazov gróf Richard, jeho syn gróf Alfréd, markíza Silvia a ich sluha koktavý Barnabáš. Sporia sa o tom, či ešte po toľkých rokoch od ich smrti existujú králi a aký je teraz svet. Rozhodnú sa overiť si to. V kaštieli je práve karneval, a tak štvoricu spočiatku všetci považujú za vydarené masky. Majiteľom kaštieľa je Aristid Kráľ, kapitalista, ktorý sa všemožne usiluje zachrániť svoj podnik. Z obrazu vystúpená štvorica vo svojej naivite pokladá jeho syna Petra Kráľa za naozajstného kráľa. V komických situáciách sa stretáva minulosť s prítomnosťou: grófi hovoria vo veršoch a majú vyberané, rytierske spôsoby, moderní ľudia sú draví, mamonárski, ale aj praktickejší. Medzi postavami z dvoch svetov vznikajú vzťahy príťažlivosti, lásky aj nepochopenia. Aristid Kráľ sa napokon rozhodne dať vyšetriť polícii identitu prišelcov. Prenasledovaní a uštvaní poslovia z minulosti sa rozhodnú radšej pre návrat do obrazov. Nevidí sa im tento dnešný svet, ale napokon uznajú aj to, že dávni králi mali tiež svoje veľké nedostatky. Najlepšie to vyjadrí vo svojom záverečnom songu Barnabáš, ktorý na tú chvíľu aj prestane koktať: „Netrpia, ľudia, netrpia, pre nič, len pre ľudí...“ Tanec nad plačom je podobenstvom o relatívnosti ľudských, spoločenských a historických hodnôt. Autor je skeptický v otázke existencie objektívnej pravdy. Jeho filozofia
má však hlboké humanistické pozadie: stavia sa na stranu odstrkovaných, bezvýznamných, čo sú iba svedkovia v zápasoch mocných tohto sveta.
LEOPOLD LAHOLA(1918-1968)
Dramatik, scenárista, režisér, redaktor. Na Slovensku prežil len kratšiu časť svojho tvorivého obdobia. V roku 1949 sa vysťahoval do Izraela, roku 1968 sa vrátil nakrútiť svoj posledný film Sladký čas Kalimagdory. V dramatickej prvotine Bezvetrie v Zuele (1947) nastolil v poetickom háve rozpor lásky k vlasti a svetobežníctva, v Štyroch stranách sveta (1948) otázku neutrálneho postoja v konflikte dobra so zlom, v Atentáte (1949) rozporné postavenie kresťanskej pacifistickej morálky v boji proti zločinom fašizmu. Neskoršie vyšli u nás aj jeho hry Škvrny na slnku (1955) s varovným signálom o nemožnosti úplnej a definitívnej odplaty za spáchané zločiny a Inferno (1960) s analýzou ľudskej povahy na pozadí veľkého nešťastia, zemetrasenia. Filozoficky bol blízko existencializmu.
Leopold Lahola: Bezvetrie v Zuele
Hra v štyroch obrazoch s epilógom, 1947
Osoby: 6 m, 3 ž
Scéna: náznaková, školská trieda, byt železničná stanica
Odohráva sa v Zuele, v spomienkach a v skutočnosti.