IVAN BUKOVČAN (1921-1975)
Filmový scenárista, dramatik, publicista. Pracoval ako dramaturg v Slovenskej filmovej tvorbe. Je autorom viacerých filmových scenárov. Pre divadlo písal od 50. rokov – veselohry Surovô drevo (1954), Diablova nevesta (1957), Hľadanie v oblakoch (1960), Vrcholné obdobie zaznamenáva na prelome 60. a 70. rokov, keď spracoval závažné témy o človeku v osudových historických udalostiach: Pštrosí večierok (1967), Kým kohút nezaspieva (1969), Zažeň vlka (1970), Slučka pre dvoch (1970). Potom hľadal nové témy v exkluzívnych prostrediach na cudzích kontinentoch: Prvý deň karnevalu (1972), Luigiho srdce (1973) a v žánri science-fiction: Takmer božský omyl (1971), Fatamorgána (1977). Tieto aj ostatné hry sú predchnuté jeho neochvejnou vierou v etickú silu ľudského rodu.
Ivan Bukovčan: Pštrosí večierok
Tragikomédia, 1967
Osoby: 7 m, 3 ž
Scéna: moderne zariadená reštaurácia
Odohráva sa v šesťdesiatych rokoch.
Na maturitný večierok po dvadsiatich piatich rokoch príde len niekoľko bývalých spolužiakov. Každý prešiel vlastnú dráhu, medzi ich dnešným spoločenským postavením sú rozdiely. Spočiatku bezprostredná zábava sa zmení na konflikt, keď si pripomenú svojho učiteľa latinčiny, prezývaného Sumec. Tento spravodlivý človek sa ich zastal, keď im v čase vojnových fašistických represií hrozilo nebezpečenstvo. Lenže v päťdesiatych rokoch sa stala Sumcovi krivda. Bol nespravodlivo obvinený a uväznený. Ani jeden zo žiakov sa ho vtedy nezastal. Teraz i vzájomne vyčítajú svoju zbabelosť. Tá pretrvala aj neskôr, keď sa už začali omyly päťdesiatych rokov naprávať. Učiteľ latinčiny celý život túžil cestovať do Talianska. Potreboval na to iba dobrozdanie svojich bývalých žiakov. Nie všetci však boli ochotní sa za neho zaručiť, a tak sa jeho sen nemohol legálnou cestou splniť. Odhodlal sa preto ilegálne opustiť republiku, bol pritom prichytený a znova uväznený. Tieto skutočnosti sa dozvedáme postupne z neochotných priznaní spolužiakov, ktorí nedokázali v rozhodujúcich chvíľach podržať svojho obľúbeného latinčinára. Nedokázali to ani tí, čo urobili politickú kariéru, ako napr. funkcionár, ktorého v škole prezývali Šerif, právnik Doktor, ani tí menej úspešní, ako bývalý futbalista Lupino, trikrát rozvedená Monika, poštový úradník Sveták a ďalší. Dokonca ani ten, čo na tomto pštrosom večierku nastolil prvý otázku čistého svedomia vo vzťahu k Sumcovi, fotograf Marek. Nie akcia, ale konfrontácia stanovísk postáv buduje napätie tejto hry, rozvíja konflikt a dejovú líniu. Trauma päťdesiatych rokov sa odráža na všetkých zúčastnených. Hra má svoj význam pri zúčtovaní s neslávnou históriou na začiatku obdobia budovania socializmu. Nastoľuje potrebu občiansky statočných postojov, otvorenosti pri hodnotení minulosti, kritického vyrovnania sa s deformáciami aj za cenu osobného rizika. Pštrosí večierok je hra o svedomí súčasného človeka, ktoré skúškami prelomovej doby neprechádza celkom čisté.
Ivan Bukovčan: Kým kohút nezaspieva
1969
Osoby: 7 m, 4 ž
Scéna: pivnica
Odohráva sa v malom meste okupovanom nemeckým vojskom v novembri 1944 po potlačení
Slovenského národného povstania.
Za vydarenú akciu partizánov sa chcú Nemci pomstiť tým, že zatknú, a ak sa do rána nepodarí chytiť vinníkov, aj popravia desať náhodne vybratých obyvateľov, ktorí boli prichytení na ulici v čase po zákaze vychádzania. V pivnici jedného domu zhromaždia mladých milencov Ondreja a Fanku, starca Terezčáka, Babjakovú, ktorá pomáhala pri interrupcii, zverolekára dr. Šusteka, Tuláka, holiča Uhríka, Pani lekárnikovú, učiteľa Tomka a prostitútku Mariku Mondokovú. Sprostredkovateľom medzi zatknutými a nemeckým veliteľom je kolaborant Fischl, slovenský etnický Nemec. Veliteľ neskôr zmení rozhodnutie – popravený bude iba jeden z rukojemníkov, ten, ktorého ostatní vyberú spomedzi seba. Takéto oznámenie vyvolá medzi desiatimi hlboký konflikt, v ktorom sa preverujú ich postoje a morálne kvality. Odhaľuje sa ich pravá tvár. Podozrievajú Tuláka, ktorý sa netají svojimi protifašistickými názormi. Lepšie situovaní z nich zdôvodňujú svoje nároky na záchranu vlastnou dôležitosťou. Učiteľ Tomko chce ochrániť svojich žiakov Ondreja a Fanku. Zverolekár Šustek a Pani lekárniková sa cynicky stavajú k osudu ostatných. Zato učiteľ Tomko, Terezčák, Tulák, študent Ondrej, ba aj prostitútka Marika Mondoková nájdu v sebe dosť síl, aby si zachovali ľudskú dôstojnosť. Holič Uhrík v afekte zbabelosti podreže Tuláka britvou. Ostatní takéto riešenie neprijmú a jeho zločin odsúdia. Hnaný výčitkami svedomia i opovrhovaním prítomných berie Uhrík na seba lós odsúdeného na smrť. Tému historickej udalosti, Slovenské národné povstanie, úspešne autor pretransponoval do dramatického jazyka. Vzorku obyvateľstva postavil do krajnej situácie rozhodovania o bytí či nebytí a pozoroval, ako sa zachová. Načrtol pritom podstatné otázky ľudskej etiky. Humanizmus tejto protifašistickej hry spočíva v tom, že hoci odhaľuje obidve stránky ľudskej povahy, dobré i zlé, ostáva za všetkým viera vo víťazstvo toho zdravého, čo v ľuďoch je. Skupinka rukojemníkov si v ohrození postupne nájde vlastné pravidlá hry a cez najťažšiu skúšku prejde síce veľmi poznačená, ochudobnená o dva ľudské životy, ale ako víťaz nad zbabelosťou. Ako morálny víťaz nad fašizmom.