Ján Solovič: Pozor na anjelov
Tragikomédia v štyroch dejstvách, 1978
Osoby: 5 m, 4 ž
Scéna: hala v starodávnom kaštieli
Odohráva sa v súčasnosti.
Laurencius Mezofanti, riaditeľ provinčného Okresného vlastivedného múzea, sídliaceho v starom kaštieli, má starosti. Mladá pracovníčka jeho múzea, agilná Betka Oráčová, sa už nechce nečinne dívať na pomalé chátranie budovy a prekrásnych sôch anjelov zo 16. storočia, ktoré stoja na nádvorí. Betka napíše sťažnosť na ministerstvo, a tak sa do prípadu zamiešajú aj vyššie miesta, reprezentované Adamom Vilkovičom, vedúcim odboru kultúry na Okresnom národnon výbore. Ten sa dá presvedčiť argumentmi Betky, a nielen to – začne obdivovať jej mladistvý elán, krásu a prejaví jej svoje city. Lenže situácia sa ďalej komplikuje. Príde rozhodnutie, že kaštieľ treba asanovať, aby sa na jeho mieste mohla vybudovať diaľnica. Betka, Mezofanti, Vilkovič, aj Štefan Bohdan, pracovník z organizácie na ochranu pamiatok, začínajú boj o jeho existenciu. Nie všetci v meste sa k nim pridávajú. Riaditeľ Ľudovej školy umenia František Oštara, ktorý sa nedokáže vymaniť zo závislosti na alkohole, nezmobilizuje sa spolu s ostatnými. Jeho žena Jozefína otvorene sleduje súkromné záujmy a prípadnú asanáciu kaštieľa by privítala. Mezofantiho manželka Zitka sťažuje postavenie svojho druha duševnou vyšinutosťou, do ktorej ju priviedol žiaľ nad emigráciou dcéry do zahraničia. V kaštieli sa objaví inžinier Maroš Novák, ktorý má meraním vytýčiť trasu diaľnice. Spolu s ním príde aj figurantka, mladá a nevychovaná Ruženka. V celom zápase o kaštieľ a v početných improvizáciách sa najlepšie zorientuje Betka. Spolu s Novákom navrhnú okľuku diaľnice okolo kaštieľa a nájdu aj cestu, ktorá spája ich srdcia. Veselo s využitím situačnej komiky sa v hre hovorí o vážnej téme záchrany kultúrnych pamiatok. Vzťah k nim, ktorý vychádza z jednostranných, či dokonca súkromných zámerov môže znamenať nenahraditeľné škody. Autor napriek celej zložitosti vidí problematiku dosť jednoducho. S optimizmom je presvedčený, že aj ťažký problém možno uspokojivo rozlúsknuť, ak sa nájdu ľudia triezvo rozmýšľajúci, prístupní na kompromisy. Kultúrne pamiatky, svedkovia našej minulosti, sú hodné osobného zaangažovania, nadmerného vypätia´ smerujúceho k ich záchrane.
Ján Solovič: Zvon bez veže
Rozprávanie Karola Ondreja Bela o dvanástich rokoch života jeho otca Mateja Bela v dvanástich obrazoch s prológom a epilógom, 1983
Osoby: 17 m, 3 ž, sluhovia mnísi
Scéna: náznaková
Odohráva sa v rokoch 1729-1740.
Matej Bel (1684-1749) bol významným slovenským vedcom, polyhistorom, členom viacerých učených spoločností (v Londýne, Berlíne a i.). Hra čerpá z rozhodujúcej etapy Belovho života, videnej kritickými očami jeho syna, Karola Ondreja. Matej Bel žije v horúčkovitej aktivite. Je obklopený významnými vedeckými osobnosťami svojej doby. Do jeho domu prichádzajú lekár a fyzik Johan Andrej Segner, kartograf Samuel Mikovíni a ďalší nadšení spolupracovníci. Mnohí z nich sa podieľajú na príprave Belovho monumentálneho diela Notitia Hungariae novae historico-geographica. Toto dielo nikdy celé nevyšlo. Tá časť,
ktorú sa podarilo vytlačiť, zhŕňa historické, geografické, politické, kultúrne a iné poznatky o severnej časti vtedajšieho Uhorska, teda o Slovensku. Lenže syn Karol Ondrej Bel je svedkom nielen tejto slávnej stránky otcovho života, ktorá vyvrchoľuje audienciou u cisára Karola VI., ale aj jej odvrátenej strany. Mateja Bela, citlivého a múdreho človeka nahlodávajú výčitky svedomia za to, ako sa zachoval k svojmu bývalému nadriadenému a zároveň odporcovi jeho vyznania Danielovi Krmanovi, ktorý mu kedysi zakázal, ako ortodoxný vyznavač Luthera, hlásať myšlienky pietizmu. Keď Krmana neskôr uvrhli do doživotného žalára na bratislavskom hrade, nenašiel Bel, vtedy už významná osobnosť, v sebe dosť síl, aby sa zaňho prihovoril počas návštevy u cisára, grófa Jána Pálffyho či ostrihomského arcibiskupa Imricha Eszterházyho. Syn Karol Ondrej mu to nemôže odpustiť. Jeho obdiv k otcovi ako veľkému vedcovi sa spája s nenávisťou k zbabelcovi. Osud výnimočných osobností akosi pričasto nebýva taký oslňujúci, ako by sa zdalo na základe toho, čo vykonali. Veľké činy bývajú vykúpené veľkými ústupkami a vnútornými konfliktmi. Úvahou o tom je aj hra Zvon bez veže. Názov symbolicky vyjadruje ďaleko zvučiace meno Mateja Bela, i to, že spoločenské a politické pomery starej habsburgskej monarchie nenašli pre takúto významnú osobnosť vyhovujúce postavenie, teda „vežu“, z ktorej by mohol jeho hlas naplno zaznieť. Ostal bez väčšieho vplyvu, odkázaný na seba a pomoc priateľov. Vedeckú pravdu, ku ktorej tvrdou prácou prispel, zneuctila lož, ktorej nemohol neslúžiť. Etiku vedy pokorila neetickosť pomerov, v ktorých žil.