PETER KOVÁČIK (nar. 1936)
Filmový scenárista, dramatik, spisovateľ. Prvou jeho knihou bol zborník poviedok Portréty (1964), potom publikoval Kráľ môže všetko (1966), novelu Výlet s Claudiou Cardinale (1969), Čas do úsvitu (1974), knihu pre mládež Jablká nášho detstva (1977). V divadle debutoval hrou Krčma pod zeleným stromom (1976). Ďalšie dramatické pokusy: Pohľadnica z Benátok (1976), Recesia (1979), Soľ zeme (1981). Píše aj rozhlasové hry a televízne scenáre. Triptych Nevera po slovensky realizoval režisér Juraj Jakubisko. Peter Kováčik nastoľuje problémy vzťahu bezbranného jednotlivca k okoliu.
Peter Kováčik: Krčma pod zeleným stromom
Hra v piatich obrazoch, 1976
Osoby: 20 m, 2 ž, komparz
Scéna: slušná krčma na periférii mesta
Odohráva sa v roku 1933.
V čase hospodárskej krízy sa ťažko hľadá práca, ale ešte ťažšie ľudia s porozumením pre druhých. Krčma Pod zeleným stromom je miestom, kde sa schádzajú stroskotanci, aby tam našli známych, duše, ktoré sa dokážu navzájom pochopiť. V sociologickej vzorke spoločenskej spodiny, ktorá tam chodí, nechýbajú vyvrheli ani zradcovia. Krčmár, ktorý dostal tento podnik na pôžičku, sa cíti skoro ako otec všetkých. Zvlášť mu prirástol k srdcu na jednu ruku chromý Ďolďo, ale aj životom sklamaný skeptik a hulvát Repáň. Chodí sem rád Amerikán, čo sa vrátil zo zámoria, bezcharakterný Elegán, nostalgický Bača, skupina kartárov a ďalší. Občas príde Rečník, bojujúci za práva robotníkov z miestnej píly. Ďolďo sa zaľúbi do Slepého dievčaťa, ktoré žije v biede ako on. Aby si Ďolďo mohol aspoň trocha zarobiť, Krčmár vyhlási zápas v pretláčaní rukou. Ďolďo je silný, veď dokázal už predtým vyhrať nad Kováčom. Ale keď sa hrá o peniaze, premôže ho Mäsiar a Ďolďovi sa vidina podpory pre Slepé dievča rýchlo rozplynie. Aj Krčmár už nedokáže splácať svoju pôžičku a musí krčmu predať. Na svoj odchod vystrojí oslavu, kde sa pije a rozdáva jedlo zadarmo. Je to však veľmi smutná oslava. Amerikán spácha samovraždu, čím chce vykúpiť svoju dávnejšiu zradu na kamarátovi. V miestnej píle vypukne štrajk a hoci Krčmár nechcel protestnému zhromaždeniu robotníkov poskytnúť svoje priestory, predsa sa to nepriaznivo odrazí na jeho osude. Majiteľ píly Weis hľadá štrajkokazov, ktorí by za zvýšené odmeny išli rozbehnúť prácu. Nikto nechce ísť okrem Ďolďa, ktorý zúfale hľadá príležitosť, ako vytrhnúť Slepé dievča z biedy. Lenže, keď nakladá jednou rukou na vagón drevo, nešťastne zahynie. Na vybranej vzorke postáv sa hra pokúša zachytiť život chudobného Slovenska vtedajších časov. Ale charakteristiky ľudí, vykreslenie utrpenia a boja o prežitie vystihujú aj niečo všeobecne platné pre ľudskú povahu. Poznačení ľudia sú bezbranní proti vlčím zákonom spoločnosti v hospodárskej kríze. Mäkké povahy nedokážu vzdorovať, pretože napriek zdanlivej vonkajšej hrubosti si ešte dokázali zachovať dobré srdcia. Niektorí sa však už naučili, že na svete vládnu zákony džungle a že prežijú len tí najagresívnejší. Autorova viera v silu humanizmu sa prejaví v tom, že dáva morálne zvíťaziť jedincom, čo si dokážu vážiť človeka a sú citliví k osudom iných.
ĽUBOMÍR FELDEK (nar. 1936)
Spisovateľ. Jeden z najimaginatívnejších autorov súčasnej slovenskej literatúry, píšuci s ľahkosťou rozličné druhy, žánre a formy. Je autorom zbierok poézie, románov (Van Stiphout – 1980), literatúry pre deti, bábkových hier. Vytvoril postavičku Botafoga, ktorá prechádza viacerými jeho hrami: Botafogo (1967), Botafogo v čižmách (1971), Botafogovo bohatstvo (1976). Aj v divadle sa uvoľňuje prúd jeho fantázie, píše hry neviazané konvenciami vo forme ani v obsahu, plné nápadov, nečakaných zvratov, prekvapení v jazyku, v modelovaní postáv, v deji: Metafora (1977), Teta na zjedenie (1978), Jánošík podľa Vivaldiho (1979), Umenie
neodísť (1988), Skúška (1988). Známe sú jeho seriály pre deti v rozhlase a v televízii, pôsobí aj ako prekladateľ poézie.
Ľubomír Feldek: Metafora
1977
Osoby: 7 m, 2 ž
Scéna: bar vo varieté, suterén zatopený vodou
Odohráva sa v novozaloženom varieté Orfeus, ktorého suterén je ešte pod vodou.
Kvôli všeličomu môže človek stratiť hlavu. Postava autora, vystupujúca v tejto hre, ju stratila kvôli Brigite Bujakovej, barovej speváčke a tanečnici. A tak dejom putuje Autorova hlava oddelene od tela. Inak v reči bežná metafora sa po takomto zhmotnení stáva námetom satirickej frašky. Dej hry je vystavaný voľne ako rad skečov, popretkávaný pesničkami, veršované pasáže sa striedajú s neveršovanými dialógmi. Autorova hlava za pomoci barmana Ivana Trulíka vytrvalo hľadá svoje telo. To však, pretože je bez hlavy, sa správa veľmi nezodpovedne, čiže telesne. Sú z toho zamotané stretnutia a komické nedorozumenia. Podvodník Jozef Mártonfy predá telo Autora riaditeľovi varieté Orfeus Alfrédovi Vyletelovi. Do prípadu sa zamiešajú dvaja detektívi, ale na nešťastie aj Ema Vyletelová, riaditeľova manželka. Zdá sa, že telo sa nakoniec uspokojí s tým, že mu ktosi pridá namiesto hlavy Beethovenovu bustu, čo mu zaručí úspechy u žien. Ale záver prináša definitívny zvrat. Telo oklamané ženami si nasadí vlastnú hlavu. Všetci spievajú chválu na básnickú odvahu vymyslieť vždy niečo nové, čo ľudí zabaví. Kriticko-satirický tón tejto vtipnej hry so slovami, metaforami a situáciami, ktoré by sme inak považovali za banálne, má provokovať všetkých, aby sa nezmierili s bezmyšlienkovou nudou. Racionálne tu voľne prechádza do iracionálneho a absurdného, hmotné do nehmotného a naopak, ale pritom má autor na mysli vždy celkom konkrétne ľudské nedostatky: ľahostajnosť k iným, chorobnú túžbu po peniazoch, prelietavosť v ľúbostných vzťahoch.
Ľubomír Feldek: Jánošík podľa Vivaldiho
1979
Osoby: 11 m, 3 ž, 1 d, ľud
Scéna: cisárova pracovňa, väzenie, hora, dedinský dom, hostinec, stoličný dom, popravisko
Odohráva sa na rôznych miestach Rakúsko-Uhorskej monarchie. Prostredia sa niekedy prelínajú.
Osudy zbojníka Juraja Jánošíka, ktorého národná tradícia zobrazila v početných umeleckých dielach slovesných, hudobných i výtvarných, stávajú sa v novších časoch predmetom parodizujúcich a demýtizujúcich spracovaní. Vlastnú verziu života a smrti tohto legendárneho slovenského zbojníka vytvoril aj Ľubomír Feldek. Neuberá Jánošíkovi na veľkosti, mladej sile a bystrosti. Zato ľudia, ktorí ho obklopujú, sú pokrivení, svet, v ktorom žije, je naruby. Napríklad truhlicu s dukátmi, kvôli ktorej ho naháňajú, neukradne on, ale hostinský. A cisár sa na Jánošíka hnevá ani nie pre jeho zbojníctvo, ale preto, že sa stal veliteľom skupiny namiesto Uhorčíka. Cisár totiž nevie, že Uhorčík, ktorého pokladá za vlastného syna a teda aj za následníka trónu, sa chcel so svojou ženou Katarínou už usadiť a viesť pokojný život, a teda Jánošíkovi sám dobrovoľne odovzdal velenie. Hlúposť, ale aj ľstivosť, malicherné zhrabúvanie majetku a veľkorysé klamstvá sa prelievajú z cisárskej Viedne na slovenský Liptov. Osobné záujmy a slepé vykonávanie príkazov nakoniec rozhodnú o poprave Jánošíka aj Uhorčíka. Nedá sa nič robiť, následníkom trónu bude, aj keď si to cisár neželal, žena – Mária Terézia. Iba ľud si ospevuje svojho hrdinu, ale robí to akosi umelo, frázovite. Jánošík je mŕtvy a folklór sa vzďaľuje realite, idealizuje a prikrášľuje skutočnosť. Viacvrstvová hra kombinuje dramatický dialóg s veršom, s citáciami z poézie a ľudovej piesne. Zacieľuje svoje satirické ostrie na neduhy známe i dnes. Nielen v slovenskej, ale i v ľudskej povahe všeobecne sú zakódované aj také črty, ako záujem o osobné blaho, prelietavosť v náklonnosti i pohodlnosť a zápecníctvo. Komické obrazy ukazujú hrdinov minulosti inými očami. Robia ich ľudskejšími, poukazujú na síce historicky zakorenené, ale ponad epochy až dodnes sa klenúce deformácie.