MILAN LASICA, JÚLIUS SATINSKÝ (nar. 1940) (nar. 1941)

Najpopulárnejšia dvojica slovenských komikov už od konca 60. rokov. Spolu vytvorili vlastnú podobu satirického divadla – kabaretu, pre ktoré si sami píšu texty, a tieto potom improvizujú na javisku. V Divadle na korze pripravili koncom 60. rokov dva programy Soirée a Radostná správa. Neskôr pokračovali v iných divadlách (Ako vzniká sliepka) v televízii (Ktosi je za dverami), v rozhlase. V poslednom čase vystupujú v bratislavskom Štúdiu S, do svojich programov si pozývajú hostí, hudbu im komponuje a hrá s nimi komik Jaroslav Filip: Nikto nie je za dverami, Deň radosti (1986). Milan Lasica je aj autorom ďalších humoristických podujatí, scenárov, textov, piesní, básní atď.

Milan Lasica – Július Satinský: Deň radosti

Hra v dvoch častiach, 1986

Osoby: 3 m

Scéna: náznaková s klavírom

Odohráva sa na scéne Štúdia S.

Dvojica komikov Lasica a Satinský, ktorí sú už viac rokov na špičke slovenského satirického divadla a intelektuálneho kabaretu, pripravila v spolupráci s hudobníkom Jaroslavom Filipom program Deň radosti. Aj keď text vznikol len pre nich a zohľadňuje základné charakteristiky ich humoru a ich herecké typy, dá sa predpokladať, že sa môže uviesť aj inde. V hre sú len tri postavy: Optimista, Pesimista a Klavirista. Dej je jednoduchý. Pesimista predostrie Optimistovi svoj plán na Deň radosti. Má to byť podujatie, pri ktorom sa zhromaždia ľudia, aby sa zúčastnili banálnych spoločenských súťaží a púťových atrakcií. Má to v nich upevniť radostný životný pocit. Optimista verí, že takýto deň radosti sa nepodarí uskutočniť. Klavirista, človek veľkých ambícií a malých výsledkov zachováva v tomto spore apatiu, skôr ho zaujíma honorár a kšefty, ktoré by ešte mohol získať. Deň radosti sa predsa len uskutoční. Pesimista očakáva príchod davov ľudí. Nikto, okrem Optimistu a Klaviristu, sa však nezjaví, nikto nemá záujem o bezduchú zábavu. Pesimista sa chce obesiť. Vtom si uvedomí, že ľudia predsa prišli – sú to diváci v hľadisku. Hra je paródiou na podobné úsilia ohlupovať ľudí veľkolepými podujatiami, ktoré v skutočnosti nemajú žiadny zmysel. Podstata sa vypovie v iskrivých dialógoch, v kupletoch, v improvizáciách, ktorým dávajú osobné čaro zúčastnení komici.

 

KAROL HORÁK (nar. 1943)

Spisovateľ, vysokoškolský pedagóg, dramaturg. Dlhé roky viedol vysokoškolský experimentálny divadelný súbor v Prešove. Píše prózu, novely Cukor (1977), Súpis dravcov (1979) a dramatické žánre pre rozhlas, televíziu aj divadlo. Tu sa hrali jeho hry Medzivojnový muž (1984), Evanjelium podľa Jonáša (Záborského) (1987) a Cesta (1988). Svoje témy zvykne variovať a vracať sa k nim v iných obmenách. Robil aj aktualizačné úpravy hier Jonáša Záborského.

Karol Horák: Medzivojnový muž

1984

Osoby: 12 m, 4 ž

Scéna: náznaková

Odohráva sa asi v 30. rokoch.

Všetko prebieha akoby vo sne a v retrospektíve. Juraj Hlada je v sanatóriu, kde si lieči hluché uši. Celou hrou ho sprevádza jeho alter ego – postava Ucho. V krátkych výstupoch sa dozvedáme, že kedysi bol dedinským učiteľom, knihomoľom. Žil v chudobe so svojou matkou. Richtár mu nechcel dať za ženu svoju dcéru Júliu. Potom ho zobrali proti jeho vôli za vojaka. Vojenčina bola preňho utrpením, nemohol sa venovať svojim knihám a stratil aj vytúžené miesto učiteľa v rodnej dedine. Vojenská mašinéria si ho však postupne získala. Stal sa najlepším vojakom, vymyslel novú ničivú látku. Armáda, v ktorej slúžil, mala symbolického nepriateľa – trávu. Na cvičeniach sa skúšali najrôznejšie spôsoby jej ničenia. Ale tráva nestačila, nepriateľom sa stali i stromy a zem, pretože z nej všetko vyrastá. Juraj Hlada zradil svojich spolubojovníkov Repáňa a Faba. Veľmi si ho obľúbil Major, ktorý v ňom videl pokračovateľa vo svojom ničivom diele. Juraj Hlada sa stal veliteľom a za priestor cvičenia armády vybral svoj rodný kraj. Ten spustošil, spôsobil dokonca smrť vlastnej matky. Retrospektíva sa v závere hry vracia do prítomného času. Juraj Hlada, ktorý začína počuť, dostane v sanatóriu návštevu. Repáň mu zvestuje, aké nešťastie spôsobila armáda v jeho kraji. Hladovi sa otvoria oči a hlboko zasiahnutý poznaním toho, čo vykonal v záchvate vojenského šialenstva si prepichne uši ihlicami. Pacifistická hra nedefinuje presne o akú armádu ide, aj časové určenie deja je len približné. Symbolický rozmer dostáva táto hra tým, že za nepriateľov vyhlasuje armáda prírodu, zem. Militarizmus sa takto ukazuje nie ako zlo historicky či sociálne určené a obmedzené – je to zlo všeobecné.

Karol Horák: Cesta

1988

Osoby: 8 m, 10 ž

Scéna: náznaková

Odohráva sa na sklonku 1. svetovej vojny.

Katarína Pohlodková, tak ako väčšina žien v dedine, trpí biedou. Nemá dať čo jesť svojim siedmim deťom. Ráno prichádza k obchodu Lendackého, aby s ostatnými ženami dúfala, že sa obchodník zľutuje a niečo im dá na úver. Lendacký z roztopašnosti blahosklonne ponúkne Pohlodkovej stávku. Ak vynesie bez zastavenia na vrch, do dediny vrece, o ktoré požiadala, dostane ho zadarmo. Ťažko skúšaná žena na túto stávku pristane, veď chce, aby sa jej deti konečne nasýtili z múky vo vreci. Dlhú, namáhavú cestu na vrchol sleduje Lendacký ďalekohľadom. Okrem toho poverí hrbáčika Rajcupa, aby išiel s ňou a dozeral, či žena nešvindľuje. Katarína Pohlodková pri tejto ceste akoby znova prežívala svoj život. V spomienkových výstupoch sa vracia k svadbe a svojmu manželovi, ktorý je teraz na vojne. Rajcup využíva ženinu bezmocnosť a usiluje sa jej zmocniť. Cestu jej skrížia Žandár aj Kňaz s ďalší, ktorí jej ešte sťažujú namáhavý výstup. Rajcup, ktorý po nej vždy túžil, nakoniec sľúbi, že jej potajomky pomôže, ak sa mu oddá – ale už nie ona sama, ale jej dcéra. Zúfalá Katarína prisľúbi. Keď konečne dosiahne na smrť unavená svoj cieľ, zistí, že vo vreci nebola múka, ale piesok. Celá dedina rozhorčene odsudzuje obchodníka Lendackého, a ten, aby sa očistil, sľúbi, že Pohlodková môže svoj pokus opakovať, tentoraz už s naozajstnou múkou. Všetko sa začína odznova. Neznesiteľné hospodárske pomery vedú ľudí k zvlčilosti. Majetnejší sa správajú ako páni nad životom a smrťou. Chudoba stráca svoju ľudskú dôstojnosť. Postava Kataríny Pohlodkovej je koncipovaná tak, aby symbolizovala večný ženský údel pri zachovaní rodu, sizyfovský osud človeka, ktorý krvavým potom, v tvrdej sebazničujúcej trýzni si vydobýja

svoj kúsok miesta na slnku.