Stanislav Štepka: Ako som vstúpil do seba
Správa zo súkromnej cesty, 1981
Osoby: 15 m, 7 ž, 1 d
Scéna: náznaková
Odohráva sa vo vnútri človeka.
Hlavný hrdina, Ja, vstúpi do seba. Zaujímavá cesta jeho útrobami mu prináša stretnutie s Jazykom, Zubom, Slinou, štyrmi cigánmi, čo mu v bruchu vyhrávajú, s Nervami, Srdcom, Krvinkami a ďalšími časťami jeho tela. Ale stretne sa tam aj s Pamäťou a Fantáziou, ktoré mu predstavia jeho duševný život a zážitky z detstva. Fantastická cesta hlavného hrdinu po vlastnom vnútre neprináša samé príjemné prekvapenia. Vďaka Pamäti a zvedavým otázkam svojich orgánov si pripomenie aj to, čo by inak rád zatajil. Vďaka Slze nakoniec znova zo seba vypláva. Prebúdza sa zo svojho sna. Nezvyčajný autorov nápad sa zhmotnil v hre, ktorá má invenčné stvárnenie sujetu a jemný humor. Inventúra vo vnútri obyčajného priemerného človeka sa stáva hodinkou pravdy. Prehŕňať sa v sebe znamená dotknúť sa svojich slabých aj silných miest, vyjaviť svoje bolesti i skryté túžby a sny.
Stanislav Štepka: Svadba
Smutná komédia, Správa o III. cenovej skupine, 1982
Osoby: 6 m, 3 ž
Scéna: reštaurácia III. cenovej skupiny
Odohráva sa v súčasnosti.
Chystá sa svadba. Čašník s nejakými chlapmi vyzdobuje ošarpanú reštauráciu. Prichádza hudobná kapela – Hricišák, Tóth, Anička a Marika. Je to tiež taká kapela ako reštaurácia – treťotriedna. Čo to bude za svadba? Nuž neveľká – Nevesta, Ženích a svedok Sýkora, inak nik. Vysvitnú čudné súvislosti. Svedok Sýkora, ktorý je Nevestin nadriadený, zosnoval túto svadbu, pravdepodobne našiel aj ženícha, aby sa zakrylo, že udržiava s ňou aj iné, ako pracovné styky, z čoho vzišlo jej tehotenstvo. Marika zasa mala pomer s Hricišákom a tiež čaká dieťa. Smutno-smiešny je osud vlastne všetkých zúčastnených. Tóth sa chce správať ako skutočný profesionál, hoci má z profesionalizmu len to, že hrá za peniaze. Anička túži po vyššom hudobnom vzdelaní, chcela by hrať v ušľachtilejších súboroch, než v akom hrá teraz. A Ženích je mlčanlivý, nič nechápajúci chmuľo. A predsa sa za ten večer usmeje na niektorých šťastie. Nevesta spozná počas svadobnej noci Ženíchove kvality, Čašník sa zblíži s Aničkou, Marika to znova skúsi s Hricišákom. Je to však všetko len prchavý, dočasný náznak šťastia. Celkom na konci hry sa všetko začne znova rozplývať. Priemerné osoby žijú svoj triviálny, ničím nevynikajúci život. Je viac smutný ako veselý, ich cesta týmto svetom je kľukatá a bezvýznamná. A predsa sa hra na to dokáže dívať s úsmevom, s humorom vychutnávajúcim trápne situácie, nachádzajúcom komické efekty v pocitoch neuspokojenia a nenaplnenia túžob. Hra Stanislava Štepku vychádza z poetiky súboru Radošinského naivného divadla, pre ktorý vznikla. Vyznačuje sa humorom, spájajúcim intelektuálnu satiru s melodramatickosťou.
Stanislav Štepka: Ako sme sa hľadali
Správa z hlavnej cesty, 1983
Osoby: 24 m, 3 ž, 1 d
Scéna: náznaková, maľované dekorácie
Odohráva sa v priebehu vyše 300 rokov počnúc rokom 1584.
Z dediny Radošina sa vyberie do neďalekej Trnavy Rudo Vlasák. Spoluobčania ho vyslali, aby odtiaľ doviedol naspäť ujdenú ženu jedného z dedinčanov. Tak sa začína odysea prostého človeka po území a dejinách Slovenska. Trnavu síce nevie nájsť, ale prejde viaceré iné slovenské mestá a dostane sa až do Viedne. Hrozia mu Turci, aj habsburgovskí vojaci, stretne sa s Napoleonom, aj s veľkými osobnosťami slovenského národného obrodenia – Bernolákom a Štúrom. Do cesty mu prídu vedci a umelci buď slovenského pôvodu – Martin Rakovský, Ján Jesenius, Maximilián Petzval, Pavol Országh Hviezdoslav, alebo takí, čo mali k Slovensku blízky vzťah, ako Wolfgang Amadeus Mozart, Mikoláš Aleš, Karol Plicka. Vlasákovo putovanie je vlastne prehľadnými smutno-smiešnymi dejinami slovenského národa, na osude ktorého sa odrazili dejiny celej strednej Európy. Láskavý humor aj krutá irónia, odmýtizovanie veľkých osobností, pohľad na dejinné udalosti očami malého človeka, to všetko má spoločný cieľ – odidealizovať historické udalosti. Slovensko a stredná Európa sa interpretujú skúsenosťou triezveho, skôr skeptického, ako nadšeného posudzovateľa.
Stanislav Štepka: Čierna ovca
Správa o dni peknom a škaredom v malej zborovni, 1983
Osoby: 6 m, 3 ž
Scéna: zborovňa
Odohráva sa v malej dedinskej základnej škole.
Je Deň učiteľov. Celý pedagogický zbor sa zíde na oslavu pripravenú vlastnými silami. Zábavu naruší anonymný list, v ktorom sa píše, že riaditeľ školy Zoltán Lovásko je pokrytec a sukničkár. Je to pravda, ale to neznamená, že sa nezačne vyšetrovanie. Riaditeľ so Školníkom si postupne predvolávajú učiteľky a učiteľov. Hľadajú medzi nimi čiernu ovcu, ktorá si to dovolila napísať. Vinníka vidia raz v tom, raz v onom – v starom dejepisárovi Feketem, v primitívnom telocvikárovi Milanovi, v starej dievke, slovenčinárke Jane, v príťažlivej učiteľke výtvarnej výchovy Oľge, aj v mladučkej pionierskej vedúcej Darine. Ich podozreniu neujde ani servilný zástupca riaditeľa František Špánik. Nakoniec príde rozuzlenie. Horlivý vyšetrovateľ a udavač v jednej osobe – Školník – zistí, že anonymný list písala riaditeľova dcéra. Zábava pri príležitosti Dňa učiteľov môže v zborovni pokračovať, ale riaditeľ Lovásko pravdu o výsledku vyšetrovania všetkým neprezradí. Zato dvíha hrozivo prst a svojím podriadeným naoko veľkodušne odpúšťa. Zvyčajného Štepkovho humoru je tu menej. Hra Čierna ovca hovorí o nezdravých pomeroch v školskom systéme, o podlízavosti a konformizme podriadených, ale hlavne o uzurpovaní moci, o nadutosti a despotizme tých, ktorí vládnu. Takýto systém umožňuje kariéru tým, čo poslušne vykonávajú príkazy a potláča tých, čo chcú ostať pri zdravom rozume, nezávislosti v názoroch a činoch. Autorovo zosmiešňovanie nie je bezstarostné, je groteskné, odhaľuje rozmery ľudskej hlúposti. Všeobecnejšie vzaté, nejde len o oblasť školstva, ale aj iné sféry spoločenského života.