UVEDENIE DO ANTIKY
Grécke sochy a chrámy sú nám oveľa bližšie ako výtvarné diela hociktorej inej epochy. Všeobecná znalosť antického umenia nám však súčasne bráni dostatočne oceniť jeho význam. Gréci vlastne objavili výtvarné poňatie človeka a prírody a urobili prvé významné kroky v zobrazení ľudského tela, v uplatnení zákonov perspektívy, v modelovaní farbou a v ďalších smeroch.
Epocha antiky trvá približne tritisíc rokov, od 3. tisícročia pred n.l. po 4. storočie n.l. .Každý úsek tejto epochy má pritom svojbytná význam. Končí sa štvrtým storočím n.l. nie preto, že by klasická tradícia bola potom už mŕtva, lež preto, že kresťanská viera hoci nadväzovala na pohanské umelecké tradície – vniesla do umenia odlišné pravdy a krásy.
Antické umenie sa tu hodnotí z hľadiska jeho časového zaradenia v dejinách. Tým, že sa objasňuje, kedy a za akých okolností vznikalo, vytvára sa základ pre jeho pochopenie. Grécke umenie vykazuje od 8. storočia na prvý pohľad jasný, logický a vonkoncom nevyhnutný vývin k naturalizmu. Môžeme ho jednoducho rozdeliť na obdobie prípravy, na obdobie, keď dosiahlo svoj vrchol, a na obdobie úpadku.
O plastikách veľkého Diovho chrámu na Olympii sa vravelo, že sú nedokonalé, kým skupinu s Laokoonom považovali za najväčší sochársky výtvor celého staroveku.
Pád antického sveta znamenal stratu väčšiny veľkých sochárskych a maliarskych diel, ktoré sa už nikdy neobnovia. Bronzy roztavili, maľby zničili a mramorové sochy vypálili na vápno. Veľké stavby sa zachovali len preto, že sa mohli využiť na nové praktické účely. Tisíc rokov neskôr sa antickým umením inšpirovala renesancia a začala ho študovať. Renesanční umelci a spisovatelia sa nazdávali, že v staroveku boli všetky veci krásne a dokonalé, v skutočnosti však poznali len nepatrný zlomok celku. Bez predstavy o gréckom umení mohli len čiastočne posúdiť prednosti – a už vonkoncom nie pôvodnosť – rímskych diel, ktoré mali pred očami. V 18. storočí začal antické umenie vedecky skúmať známy archeológ J. J. Winckelmann. Dnes by sotva niekto súhlasil s Winckelmannovým prepiatym hodnotením prvých sôch odkrytých roku1711 v zasypanom meste Herkulaneum, alebo s názorom jeho súčasníka markíza Venutiho, že maľba Théseus a Minotaurus z Pompejí je najpôvabnejší výtvor na svete, oveľa krajší ako Raffaelovo dielo.
GRÉCKE UMENIE A RIMANIA:V živote Grékov zaberalo umenie do helénskych čias iné postavenie ako v súčasnosti. Vždy malo praktický zmysel, či už išlo o výzdobu chrámu venovaného bohu, alebo o dekoráciu nádoby. Na umelca hľadeli ako na platného člena spoločnosti, ktorý sa teší vážnosti, lebo ovláda svoje remeslo. Umenie bolo pracovnou činnosťou v najlepšom zmysle slova. Majstrovské diela gréckych umelcov , vytvorené s neuveriteľnou zručnosťou, si vo všeobecnosti udržovali vysokú remeselnú úroveň či už na dokonale urobenej maľbe na váze, alebo vynikajúcej figúre na bronzovom zrkadle. Remeselník sa dlho učil v dielni svojho majstra, čo bezpochyby vysvetľuje celkový prísne konzervatívny ráz gréckeho umenia i obmedzený okruh námetov v sochárstve, maliarstve a architektúre, ktorý za dlhý čas prešiel len malými zmenami. Napriek tomu, že Gréci mali rovnaký výraz pre umenie ako remeslo, uvedomovali si, že veľké umenie je oveľa viac ako číra technická dokonalosť a že za svoju veľkosť vďačí umelcovej tvorivej sile. Tvrdilo sa, že sochár Feidias svojimi sochami olympských bohov obohatil olympské náboženstvo a že Polykleitos do svojich mužských plastík vtelil samo umenie. V piatom storočí pred n.l.
- 3 -
panoval všeobecný názor, že cieľ umenia je poučovať, vytvárať dokonalé podoby ľudí a bohov a zobrazovať vznešené námety, vyjadrujúce triumf gréckej civilizácie nad barbarstvom. V staroveku verili, že grécky ideál, založený na dokonalosti formy, konečne dosiahli v druhej polovici 5. storočia pred n.l. . Partenón bol naozaj najväčší dórsky chrám a diela sochárov piateho storočia dosiahli dokonalú harmóniu ideálnej formy a ducha v zobrazení človeka.
V druhom storočí pred n.l. prevzali po helénskych vladároch patronát nad umením Rimania. S ich rastúcim nadšením pre grécke umenie sa obe tradície upevňujú. Na jednej strane Rimania ako znalci gréckej antiky zbierali originály slávnych diel a podporovali nové rozkvitajúce školy, ktoré ich kopírovali, nevznikalo v nich nič nového, iba eklektické práce, ktoré stmeľovali najpopulárnejšie črty obľúbených škôl. Na druhej strane však rímski vladári poskytovali ochranu gréckym umelcom a remeselníkom, ktorí mali vytesávať sochy, maľovať obrazy a stavať budovy v Ríme a Itálii. Sprvoti sa k tejto ochrane odhodlávali s určitým pocitom previnenia, ktorý charakterizuje postoj Rimanov starej školy, aký bol Marcus Porcius Cato, patriaci v Ríme medzi prvých, čo brojili proti pompéznosti, sprievodnému znaku gréckeho zmyslu pre krásu. Za cisára Augusta však došlo k úplnému zblíženiu tradičného rímskeho myslenia s gréckym umením. Rovnako ako je Vergíliova Eneida rímskym eposom, hoci väčšina jej podnetov prichádza z Grécka, je Ara Pacis /Oltár mieru / monumentom rímskym, aj keď jeho tvorcovia a prevažná časť štýlu sú gréckeho pôvodu.
Elita helénofilských Rimanov udržovala v cisárskej dobe kontinuitu gréckej umeleckej tradície. Stavebné a sochárske pamiatky z cisárskej doby sa veľmi líšia od gréckych, svedčia však o originálnom využití gréckych motívov. Od prvého storočia však začíname badať podstatné rozdiely medzi gréckym a rímskym vkusom a postupne sa objavujú nové myšlienky náboženské i umelecké. Veľmi zaujímavé je stretávanie klasických a antiklasických prvkov v umení neskorého cisárstva. Antiklasické triumfujú v byzantskom štýle, klasické sa zachovávajú ako prameň inšpirácie a opäť prichádzajú k slovu až v renesančnom Taliansku.