Rozvoj maliarstva

Rozvoj maliarstva:

Piate storočie zrodilo veľkých sochárov i veľkých maliarov, poznáme však málo diel z ich rúk. Polygnotus z Thasu, najslávnejší maliar z čias po gréckoperzských vojnách, maľoval historické a mytologické výjavy v Aténach i na iných miestach, zopár starovekých opusov jeho diel sa zachovalo. Dozvedáme sa z nich, že to bol nesmierne vynaliezavý človek, neúnavne zápasil s problematikou zobrazenia priestoru – podobne ako veľkí novátori v sochárstve. Bol to veľmi dramatický ilustrátor, schopný podať v diele rovnako charakter ako dej. Najlepšie vázy sú bohato ozdobené maľbami s námetmi z mytológie, z náboženstva i z každodenného života. Väčšie vázy s bielym pozadím z tohto obdobia poskytujú určitú predstavu o používaní farieb a o technike maliarov, ktorá spočíva v brysovej kresbe, vyplnenej červenou, žltou a čiernou farbou v rozličných odtieňoch, ešte vždy bez náznaku tieňovania alebo modelácie telesných tvarov pomocou farebných tónov.

Rozvoj iluzívnej maľby:

Plínius starší v jednom spise tvrdí, že maliarstvo sa začalo okolo roku 420 pred n.l.. O Apollodorovi, aténskom maliarovi poslednej štvrtiny 5. storočia, vravia, že „otvoril brány umenia“, lebo prvý začal používať farebné odtiene na vyjadrenie plastičnosti postáv, čím im dodal „skutočnú podstatu“. Starovekí kritici totiž rozlišovali maliarske umenie a umenie farebných ohraničených plôch, t.j. kolorovanú kresbu, ktorá do tých čias prevládala. Po Apollodorovi sa rýchlo pokročilo v riešení problematiky vyjadriť plastičnosť pomocou farby, čo otvorilo cestu priestorovej maľbe. Za tieto pokroky vďačíme veľkým maliarom 4. storočia, o ktorých diele nemáme takmer ani tušenie. Umelecký pokrok v maliarstve nemožno už sledovať ani štúdiom diela vynikajúcich maliarov váz, na konci 5. storočia vázové maliarstvo upadá a tradičná technika maliarstva  červených figúr nám môže poskytnúť len hmlistú predstavu o tom, čo dosahovali veľkí majstri v iluzívnej maľbe. Len príležitostne sa stretávame s určitou ozvenou veľkých obrazov na aténskych vázach z juhoitalských gréckych miest, kde v 4. storočí vyrábali veľa váz v štýle červených figúr.

Váza na obrázku     je z obdobia peloponézskej vojny, maliar zobrazuje ústrednú postavu z trojštvrtinového pohľadu a zašiel tak ďaleko, ako len zručný remeselník môže, aby dodal obrazu hĺbku a trojrozmernosť bez použitia tieňovania. Váza vznikla v čase, keď Apollodoros začína vyjadrovať plastičnosť postáv pomocou farby, na niekoľkých vázach z tých čias sa začína už zrejme prejavovať jeho vplyv – v náznaku tieňovania, v obratnejšom použití

tenkých glazúr na záhyboch drapérií, ako aj na iných detailoch. „Grissaile“, šedastá maľba na mramorovej doske, ktorú našli v Herakuláneu a o ktorej sa všeobecne usudzuje, že je kópiou maľby z konca 5. storočia, je bohato tieňovaná na drapérii a na pokožke. Meidiov maliar, činný v poslednej štvrtine 5. storočia , je manieristický a afektovaný remeselník, ktorého štýl zodpovedá pôvabne dekoratívnemu sochárstvu z tých čias. Pri postavách využíva perspektívnu skratku, nezašiel však ďalej ako po začiatok 5. storočia v metóde zobrazovania priestorovej hĺbky rozmiestnením postáv na povrchu vázy v rozličných rovinách. V jeho diele niet ani stopy po lineárnej perspektíve. Nenachádzame ju ani v diele jeho súčasníka, maliara Pronoma, ktorý použil tú istú schému na jednom či dvoch náročných mytologických obrazoch, kde sa objavuje sčasti dokonalejšia aplikácia krajinných motívov, a zdá sa, že ich vytvoril podľa vzoru vtedajšieho nástenného maliarstva.

Rozvoj maliarstva v helénskom období:

Podlahové mozaiky zostavené z hladkých kamienkov, nájdené nedávno v macedónskej Pelle, v rodisku Alexandra Veľkého, pochádzajú z neskorého 4. storočia pred n.l.. Rovnako ako ostatné ranogrécke mozaiky, zložené sú z prírodných kamienkov s pomerne obmedzenou farebnou škálou. Maľované náhrobné stély z Pagasai v severnom Grécku sú dokladom ďalšieho pokroku v technike, najmä pokiaľ ide o širšie použitie namiešaných farieb a spracovanie hĺbky. Figúry zobrazené v pozadí sú pomerne menšie a vidíme už aj náznaky vzdušnej perspektívy vo farebných odtieňoch použitých pre vzdialenejšie prvky. S výnimkou niekoľkých podobných príkladov sú však pre nás dôkazom veľkého pokroku v maliarstve zachované diela 1. storočia pred n.l. a 1. storočia n.l.. Až na niekoľké výnimky pochádzajú tieto maľby z vnútornej výzdoby rímskych domov, najmä z Pompejí a z ďalších miest v Neapolskom zálive, pochovaných výbuchom Vezuvu roku 79 n.l..

RÍMSKE MALIARSTVO:

Rímska dekoratívna maľba:

Väčšina maliarov sa vzdáva úsilia vytvoriť optickú ilúziu a plochý povrch ozdobujú ornamentami vychádzajúcimi z architektonických foriem, chápanými však čisto ako len dekoratívne arabesky. Jemné stĺpy a svietniky rámovali panelovú kompozíciu vystupujúcu zo sýto sfarbeného plochého pozadia. Ešte neskôr, v tzv. štvrtom štýle pompejskom, dochádza ku kompromisu medzi výzdobou a architektonickým pohľadom a v ďalšej histórii, ktorá je po roku 79 n.l. len chudobne dokumentovaná, rímska nástenná dekorácia ďalej používala architektonické prvky či architektonické rozdelenie ako základ výzdobových schém. Obrazy zahrnuté do rozličných rímskych dekoračných kompozícií nachádzajú ešte vždy inšpiráciu v repertoári gréckeho maliarstva, epické výjavy, krajinky, zátišia, žánrové scény – maľovali sa napospol technikami a štýlom gréckych maliarov neskorších čias. Ťažko povedať, čo pridali do ich repertoáru Rimania. Za Augusta prišli do módy záhradné zábery, ktoré vyvolávali ilúziu, že stena je otvorená do záhrady, miestnosť v Liviinej vile pri Prima Porta bola takto ozdobená štýlom, ktorému sa podarilo dosiahnuť presvedčivý účinok svetla, atmosféry a živého naturalistického detailu. Grécke vzory inšpirovali maliarov veľkých závesných obrazov, mimoriadnej obľube sa tešili výjavy z gréckej mytológie a epiky. Obrazy s výjavmi, ako záchrana Andromedy Perseom, sú pravdepodobne adaptácie gréckych majstrovských diel neskoršieho klasického obdobia a helenizmu, dokazujú, že technika farebnej modelácie a svetelné účinky úspešne ovládali aj maliari s menším talentom.

Hoci rímska éra obohatila vývin maliarskej techniky len nepatrne, objav takzvanej „impresionistickej“ techniky sa zvyčajne považuje za rímsky prínos. Techniku s veľkým

s domami a rozsiahlejšími stavbami a prístavnými výjavmi. Precíznu modeláciu gréckej

tradície opúšťajú v prospech impresií, maliar dosahuje rýchlymi ťahmi štetca výrazné efekty svetla a tieňa. Impresionistická technika sa objavuje sprvoti ako experiment v zaobchádzaní so svetlom a farbou, nie ako zámerná reakcia na „klasicizmus“. Pravda, na sklonku cisárstva, keď došlo k pozitívnejšej reakcii na zásady pohanského maliarstva, našiel tento smer medzi výtvarníkmi priaznivú živnú pôdu a silne ovplyvnil ďalší vývin maliarstva.

Maľby z katakomb:

Stratili sme stopu pompejských malieb, a tak je veľmi ťažké sledovať dejiny rímskeho maliarstva. Veľa zachovaných pamiatok je druhoradých. Prvé maľby z katakomb, ktoré sú z 3. storočia n.l., poskytujú materiál s novým prameňom inšpirácie, lež veľa prác je na nízkej remeselnej a technickej úrovni. Mozaiky získavajú čoraz väčší význam ako prameň pochopenia nových tendencií figuratívneho umenia, rastie obľuba nástennej mozaiky, ohlasujúca jej prevahu v dekoratívnom umení byzantských čias. Hlavné tendencie v neskorej rímskej maľbe a dekorácii sú dosť jasné. Maliari, rovnako ako sochári, stratili záujem zobrazovať priestor a farebne modelovať, uprednostňujú frontálne figúry maľované na plochom pozadí skicovito impresionistickým štýlom, ktorý je v protiklade s modeláciou klasickej maľby. Niekedy sa tento impresionistický štýl kombinuje s tvrdou obrysovou kresbou, dodávajúcou postavám prísnosť a konvenčnosť, ktorá pripomína byzantské umenie. Hoci tieto obrazy strácajú jemnosť, získavajú priamosť a jasnosť zobrazenia, z Konstantinových čias máme maľby, ako Kristus vladár z Domitillových katakomb, ktoré sa vyznačujú celkom novým umeleckým chápaním. Skvelé byzantské mozaiky predznamenávajú bohaté použitie farieb na mozaikách v Santa Costanza, zrejme mauzóleu Konstantiny, ktorá zomrela roku 354. Námety sú tradičné, pohanské, ale spracované sviežo a pompézne, môže sa im rovnať len máloktorá mozaika.

Maliarske diela antiky:

Smrť Penthesiley

Únos Leukippových dcér

Pompejská nástenná maľba

Nástenná maľba z vily v Boscoreale

Holubica na mise

Preteky vozov

Achilles číha na Troila

Portrét Velie

Nástenná maĽba z Liviinej vily

Trójsky kôň

Théseovo víťazstvo

Persus zachraňuje Andromedu