„Niekedy najväčším ziskom je vo vhodnej chvíli nedbať o zisk.“ – povedal Terentius. Ale vedia o takom niečom ľudia? Mnohí z nás nie. A neuvedomujeme si to ani vo chvíli, keď nám už naozaj horí za pätami. Zamysleli sme sa niekedy nad tým, aký by bol život bez čistej vody, bez dýchateľného vzduchu, bez živých organizmov, ktoré nás obklopujú? Myslím si, že mnohých z nás to ani nenapadne. Život by bol nijaký. To si po takejto otázke uvedomíme všetci.
Bohužiaľ, nie sme však všetci rovnako chápaví, a tak zhŕňame a zhŕňame až... Samozrejme, že každý z nás by chcel mať veľký dom, ak nie aj vilu, pekné auto za „pár“ miliónov, veľkú záhradu s bazénom,... To sú však len naše sny. Tých zopár šikovných ľudí si ich dokáže aj zrealizovať. Ale ako? Na úkor nás ostatných, ktorí si musíme vystačiť aj s málom.
V dnešnej dobe sú ľudia čoraz chamtivejší a neuvedomujú si, že svojou chamtivosťou môžu ublížiť nielen ostatným, ale postupne aj sami sebe. Veď ani príroda nie je nástroj, ktorý sa po pokazení dá opraviť, alebo v lepšom prípade sa urobí nový a o to kvalitnejší. Príroda tak isto, ako aj človek, má svoje slabosti. Tie však nemusí ovplyvňovať len ona sama, ale aj človek, ktorý si neuvedomuje jej nenahraditeľnosť.
V dnešnej dobe je veľkým problémom vyrubovanie tropických dažďových pralesov. Mnohí ich nazývajú „pľúca Zeme“. Tak prečo ich potom vyrubujeme? Len preto, aby si jeden bohatý majiteľ nejakej veľkej továrne mohol dovoliť kúpiť si namiesto dvoch áut rovno pät? Alebo sa vyrubujú preto, že nemáme čím kúriť, nemáme z čoho vyrábať nábytok,...? Myslím si, že toto vyrubovanie by sa dalo obmedziť aj na oveľa menšiu časť a všetci by sme boli spokojní. Ale ako sa hovorí: „Najviac škôd spôsobí človek človeku.“ A tak sa predbiehame, kto z nás má viac a kto z nás pôjde na lepšiu dovolenku. Nevadí, že čoskoro nebudeme mať čo dýchať, veď dovolenka sa zaplatí a iné nás už nezaujíma.
Každý si povie: „Veď ja sám s tým aj tak nič nenarobím, tak načo sa mám snažiť?“ Keď to každý bude brať takto, o pár rokov to už nebude naša krásna modrá planéta, ale jedna veľká guľa špiny, odpadu a smradu. Ani by som sa nečudovala, keby sa planéty okolo nás odklonili až niekam do neznáma. Nikomu nie je príjemné dýchať výpary z veľkých závodov a tovární a takisto nikomu nie je príjemné kúpať sa vo vode, ktorá je znečistená ropou a odpadkami, ktoré sa ľuďom ťažia odhodiť do koša.
Chrániť našu planétu nikoho ani len nenapadne. Veď ja teraz žijem a načo by som si znepríjemňovala život všelijakými inými starosťami, ako je napríklad ochrana Zeme? O to nech sa postarajú tí, ktorí sa o to zaujímajú. Ale takých je veľmi veľmi málo. Každý sa asi spolieha na to, že ak už raz naša Zem bude v štádiu rozkladu, ujmú sa toho vedci a zostroja akýsi zemský prototyp, na ktorom si budeme bezstarostne a spokojne žiť ďalej, akoby sa nič nebolo stalo. To sú však len naše predstavy. Naša Zem je len jedna a je nenahraditeľná, takisto ako aj jej zemské orgány, akými sú zeleň, nerastné suroviny, čistý vzduch a mnohé ďalšie.
A to som ešte nespomenula, čo budeme o pár rokov jesť. Možno už nebudeme potrebovať ani variť. Načo aj? Továrne navyrábajú množstvo tabletiek a to nám bude úplne stačiť. Bude musieť, pretože naša Zem už bude prehnojená všelijakými pesticídmi a postrekmi na lepšiu úrodnosť a na zničenie škodcov. Lenže aj tí škodcovia sú tam preto, lebo vedia, že je im tam dobre a majú zdravú pôdu, kde si môžu spokojne žiť. Lenže potom prídu ľudia s postrekmi a hnojivami a už je po škodcoch. Ani rastlinám sa nemôže páčiť rásť v takej neprirodzenej pôde, odkiaľ sa záhadne vyparil aj všetok škodlivý hmyz. Aj hmyz vie, čo je preň dobré a tak sa radšej presťahuje na iné miesto. Rastliny to však urobiť nemôžu, a tak tam skončia aj svoj biedny život. My ich potom celí šťastní, že máme zeleninu, položíme na tanier a sme spokojní, ako zdravo žijeme. Už nás nezaujíma to, ako bola zelenina vypestovaná.
Ďalším problémom je to, že vymierajú niektoré druhy zvierat, Ja sa však tomu nečudujem vôbec. Komu by sa chcelo žiť na takomto svete? Ľudskú hlúposť už teda pociťujú aj zvieratá a dávajú to aj patrične najavo. Nečudujme sa. Aj príroda sa bráni voči ľudskej neschopnosti.
Ako povedal Cicero: „Najväčším dobrom je žiť podľa prírody.“ Buďme teda dobrí a snažme sa žiť tak, aby sme prežili všetci. Stačí sa len uskromniť a uvedomiť si, že bez našej Zeme by sme neboli ani my sami. Na Zem sa zatiaľ zmestili všetci. Všetci, okrem človeka, ktorý chcel vždy niečo viac a vždy chcel na tomto svete vládnuť. Naveky to však nebude, pretože ak si človek sám zničí svoj domov – svoju Zem, nebude už vládnuť nikto.