Problémové vyučovanie môže byť chápané ako koncepcia, organizačná forma, ale aj ale aj ako metóda. Ak porovnávame problémové vyučovanie s tradičným, základné rozdiely vidíme v tom, že pri tradičnom vyučovaní žiak pozná vstup – vie čo má riešiť, pozná priebeh, ale nepozná výsledok riešenia – cieľ. Pri problémovom vyučovaní je (môže byť) známy vstup aj očakávaný výsledok. Neznámy je spôsob riešenia, čo žiak má odhaliť (problém). Problém je ťažkosť, ktorú treba prekonať od vstupu po dosiahnutie cieľa.
Aj keď sa v čase zrodu problémového vyučovania predpokladalo, že problémovým vyučovaním sa žiaci vedome, myšlienkovo zapoja sa do vyučovacieho procesu a vlastnou aktivitou budú formovať svoje osobnostné hodnoty. Prax ukázala, že to tak nie je. Problémové vyučovanie sa ukázalo ako významné vtedy, ak sú žiaci na vysokej intelektuálnej úrovni a sú schopný samostatnej práce. Okrem týchto predpokladov úspešné riešenie problému závisí aj od predchádzajúcich skúsenosti žiakov v používaní pozorovania, ako metódy práce, od vhodnej motivácie a výberu vhodného učiva.
Problém môže byť riešený:
- pokusom a omylom
- postrehom (intuitívne)
- analýzou
Najúčinnejším spôsobom je riešenie problému analýzou, lebo rozvíja myšlienkové operácie žiakov.
Proces riešenia pozostáva z nasledovných fáz:
1. Nastolenie –objavenie problému, žiak sa v tejto fáze stretáva s ťažkosťou, konfliktom, ktorý chce riešiť, ktorého sa chce zbaviť.
2. Vymedzenie intelektuálnej ťažkosti. Žiak skúma podstatu problému
3. Formulácia hypotéz. Žiak tvorí predpokladaný model riešenia problému.
4. Zdôvodňovanie, overovanie hypotéz. Žiak uplatňuje predchádzajúce skúsenosti.
5. Návrat k niektorej z predchádzajúcich fáz. Ak žiak zistil, že sa v niektorej fáze dopustil chyby, pokúša sa ju nájsť a chybu odstrániť.
6. Vyriešenie problému. Žiak formuluje závery.
Z uvedeného vyplýva, že žiak je v jednotlivých etapách riešenia problému v úlohe bádateľa. Zodpovedá to názoru J. Deweya (1932 s 257)
„Žiadnu myšlienku, žiadny pojem nie je možné, ako myšlienku alebo pojem, dopraviť od jedného človeka k druhému. Človek myslí len vtedy, keď zápasí s problémom, keď sám hľadá a nachádza svoje východiska.“
Problémové vyučovanie je veľmi rozšírená koncepcia vyučovania a to ako v hospodársky vyspelých krajinách sveta, tak aj v bývalých socialistických krajinách. Pojem Problémové vyučovanie zahŕňa viacero názorov vyučovacích postupov a stratégií (napríklad: heuristické vyučovanie, tvorivé vyučovanie, pátracie vyučovanie).Ich spoločným znakom je snaha rozvíjať tvorivé myslenie, tvorivé schopnosti žiakov, ich poznávaciu motiváciu a samostatnosť, tvorivé osvojenie si poznatkov a spôsobov činnosti.
Naučí sa niekto plávať, ak bude počúvať iba prednášky o plávaní a bude sa
chodiť pozerať, ako plávajú iní? Zrejme nie. Rovnako je to s tvorivosťou.
Nech by človek akokoľvek dlho počúval o tvorivej činnosti, akokoľvek dlho sa
jej prizeral, nikdy sa nenaučí tvoriť, kým to neskúsi sám. Pretože
v dnešnej škole to môže sám skúsiť iba v obmedzenej miere (lebo
takmer všetko robí učiteľ a žiak ho iba napodobňuje), tvorivé schopnosti sa
dostatočne nerozvíjajú. Preto vzniklo aj problémové vyučovanie, ktoré umožňuje
žiakovi, aby skúsi sám. Na rozdiel od tradičného vyučovania, pri ktorom učiteľ
odovzdáva žiakom hotové poznatky (vysvetľuje nové učivo, dokazuje správnosť
poučiek, upevňuje ich pomocou učebných pomôcok atď. A žiak vníma učivo, usiluje
sa mu porozumieť, zapamätať si ho a upevniť riešením úloh), pri problémovom
vyučovaní nesprostredkúva žiakom poznatky v hotovej podobe, ale stavia
pred nich úlohy, ktoré obsahujú neznáme poznatky a spôsoby činnosti, motivuje
ich, usmerňuje hľadanie spôsobov a prostriedkov riešenia úloh, pri ktorých
hľadaní si žiaci osvojujú nové vedomosti a zručnosti a súčasne rozvíjajú
vlastné schopnosti. Pri problémovom vyučovaní žiak akoby sám objavoval poznatky
riešením problémových úloh, ktoré mu vytýčil učiteľ, alebo na niektoré
prichádza sám.
Prečo sa v problémovom vyučovaní dávajú takéto otázky? Lebo myslenie
vzniká iba v takzvanej problémovej situácií, v situácií, keď sa
človek strete vo svojej činnosti s nejakou prekážkou, ťažkosťou, to je
s protirečením, ak narazí na niečo neznáme, znepokojujúce, udivujúce,
nepochopiteľné, pričom spôsob prekonania prekážky mu nie je známy.
Okrem protirečenia, to je neznámeho musí problémová situácia obsahovať ešte tieto dve stránky.
1. motivačnú – prebudenie záujmu na odstránenie uvedomeného si protirečenia a pocítenie možnosti odstrániť ho pri súčasnom osvojení si nových vedomostí
2. predmetovo – obsahovú – isté základné vedomosti a zručností zodpovedajúce vecnému obsahu situácie a intelektuálne prostriedky na manipuláciu s týmto vecným obsahom
Ako navodiť žiakom problémové situácie? Tak, že sa i predložia problémové úlohy. Problémová úloha môže mať rôznu formu: otázka, zadanie, projekt, grafická či praktická úloha a podobne. V tomto prípade môžeme hovoriť aj o problémovej otázke. Ak chceme dosiahnuť, aby úlohy, otázky atd. sa stali pre žiakov problémovými úlohami, to je vyvolali u nich problémovú situácie, je potrebné dodržať tieto požiadavky:
- Problémová úloha má byť prirodzene spätá s osvojovaným učivom, logicky z neho vyplývať.
- Má vychádzať zo životnej situácie, ktorá by pomerne ľahko upútala pozornosť žiakov a apelovala by na ich záujmy a skúsenosti, to je aby ich motivovala.
- Problémová úloha, ktorá sa žiakom zadáva, má zodpovedať ich intelektuálnym možnostiam, má byť dostatočne zložitá a náročná, no súčasne dostupná na vyriešenie.
- Problémová úloha môže byť úloha v akejkoľvek forme, napríklad vo forme otázky, ale za podmienky, to je žiaci nepoznajú spôsob jej zodpovedania, či riešenia.
V každej úlohe býva niečo zadané, určené a žiaci majú niečo hľadať, určiť, vyriešiť.
Po prečítaní úlohy si žiak pripomína všetko, čo vie, usiluje sa ju riešiť známymi spôsobmi (predchádzajúca skúsenosť subjektu) a zistí, že niektoré prvky úlohy sú mu známe, a niektoré nie. Ak sa mu podarí čiastočne úlohu sformulovať tak, že objektívne protirečenie medzi daným a hľadaným sa v žiakovom vedomí zmení na protirečenie medzi známym a neznámym potom žiak stojí pred problémom.
Problémové vyučovanie možno realizovať metódami:
- Problémový výklad
- Heuristická metóda
- Výskumná metóda
- Didaktické hry
S problémovým vyučovaním od roku 1977 sa experimentovalo, a to v technických predmetoch na SPŠ strojárskej a v matematike na gymnáziu (Turek1982). Na experimente sa zúčastnilo 1800 žiakov.
Počas výskumu prišli k týmto záverom:
- V oblasti reprodukovania vedomosti vedie problémové vyučovanie k štatisticky lepším výsledkom ako tradičné vyučovanie.
- Problémové vyučovanie vytvára lepšie predpoklady na stabilizáciu vedomostí a zručností žiakov.
- Problémové vyučovanie je pre žiakov zaujímavejšie ako tradičné.
- Problémové vyučovanie vytvára lepšie predpoklady na stabilizáciu vedomostí a zručnosí žiakov.
- Problémové vyučovanie malo najlepší efekt v oblasti kognitívneho učenia u prospechovo slabších žiakov, najmenší u výborných žiakov.
- Pri problémovom si žiaci osvoja viac vedomostí a zručností priamo na vyučovaní.
- Pri problémovom vyučovaní prežívajú žiaci štatisticky významne menšej miere strach či trému ako pri tradičnom vyučovaní.
- Časová dĺžka vyučovania 45 minút predmetov na stredných školách je pre problémové vyučovanie nevhodná, treba vytvárať takzvané dvojhodinovky.
- V súčastných podmienkach kladie problémové vyučovanie na učiteľa vyššie nároky ako tradičné vyučovanie. Učitelia nie sú dostatočne oboznámení s teóriou problémového vyučovania, ani s možnosťami jej praktickej aplikácie.