Prudký nárast informácií a prevratné zmeny života, ktoré si stále naliehavejšie vynucujú aj zmeny v prípade človeka na život - vo výchove i vzdelávaní, tým sa vyznačuje koniec 20. a začiatok 21. storočia. Súčasný mladý človek už nevystačí v živote s vedomosťami získanými v škole ani taký dlhý čas, ako je dĺžka ich postupného získavania. Práve preto z toho dôvodu môžeme vyvodiť záver, že príprava na život, ktorá spočíva v osvojovaní si poznatkov encyklopedického charakteru, je tak len neúspešným súperením s rastom informácií.
Sprostredkovanie takých vedomostí a rozvíjanie spôsobilostí, zručností, schopností a vlastností u žiakov si vyžaduje riešenie širokej škály rozmanitých problémov a životných situácií. Škola „budúcnosti“ by mala teda naučiť žiakov účinne využívať vhodné prostriedky, ktoré by mali slúžiť k neprestajnému aktívnemu zvyšovaniu ich kvalifikácie.
Dnes sa cieľom výchovy stáva prijímanie, spracovanie a uchovanie čo najvšeobecnejších informácií, rozvíjanie samotného a tvorivého myslenia, dosiahnutie vyššieho stupňa motivácie na učenie a prácu, či vyššia úroveň intelektového, emocionálneho, sociálneho a osobnostného vývinu jedinca, ktorý je toho všetkého neoddeliteľnou súčasťou.
Porozumenie textu
Učebné ciele - v prvom rade osvojenie čítania textu a jeho porozumenie ako prostriedok sebavýchovy a vzdelávania, zaraďujeme medzi vyššie učebné ciele. Problematika porozumenia textu nie je problémom novým. Je dôležité vyzdvihnúť, že učiť sa čítať bez chápania zmyslu čítaného sa prieči základným princípom didaktiky, a preto by bolo zbytočné zdôrazňovať túto potrebu jeho rozvíjania.
Často sa stáva, že pri čítaní alebo počúvaní žiak rozumie síce jednotlivým slovám, avšak nechápe celkový význam vety, nepostrehne vzťahy medzi vetami a nedokáže vystihnúť hlavnú myšlienku celého textu. Príčina nedorozumenia tak spočíva buď vo vlastnostiach textu, alebo už v žiakovi samotnom.
Takéto situácie nie sú neobvyklé, bývajú vo výchovno-vzdelávacom procese pomerne časté. Porozumenie pedagogického textu je dôležitým východiskom pri učení sa. Ak žiak rozumie textu, vie si teda efektívnejšie zapamätať a tvorivejšie ho použiť. Žiak stojaci zoči-voči textu, ktorému nerozumie, resp. neporozumie iba čiastočne, má len veľmi málo možností, ako sa vyhnúť neúspechu pri jeho učení sa. Najbežnejším spôsobom, ako sa to zvykne riešiť, je naučiť sa text alebo niektoré jeho časti naspamäť.
Pojem „text
V minulosti sa medzi ľuďmi šírila predstava o tom, že nástrojom komunikácie je jazyk, dnes sa hovorí, že človek komunikuje prostredníctvom textu. Tu sa ale vystáva otázka, čo rozumieme pod pojmom text. Vo väčšine situácií ľudia nekomunikujú prostredníctvom izolovaných viet, ale tvoria súvislý prejav. A práve tento nazývame textom. Má teda dominantnú úlohu pri poskytovaní informácií žiakom i pri formovaní mnohých zručností a návykov.
Text je špecifický objekt a textovosť je zasa jeho špecifickou vlastnosťou. Vyznačuje sa ešte mnohými inými charakteristikami, pričom ich druhy a počet nebývajú jednotne vymedzené, čo sa dá ukázať na príklade A.A. Leontieva, ktorý vyčleňuje cieľovosť a viazanosť, na druhej strane oproti nemu je to R.de Beaungrande, ktorý textu pripisuje najväčší počet vlastností, pričom sa odvoláva na situačnosť, prijateľnosť, intenciálnosť, či informatívnosť. Za zástupcov troch najzákladnejších vlastností môžeme považovať cieľové zameranie, kohéznosť a koherenciu.
Každý súvislý prejav má cieľové zameranie, ktorému sa podriaďujú všetky zložky textu a pevne stanovený cieľ, ktorý chce autor u čitateľa dosiahnuť. Jeho cieľ sa sústreďuje na informovanosť, zmenu názoru čitateľa, ale aj motiváciu uskutočniť nejakú činnosť.
Druhou základnou vlastnosťou je jeho kohéznosť, teda zviazanosť. Tento pojem vyjadruje skutočnosť, že vety textu netvoria izolované prvky, ale sú navzájom spolu späté. Veta sa viaže na predchádzajúcu a na nasledujúcu vetu. Táto väzba je možná len pomocou tvz. kohéznych prostriedkov, ktoré sa môžu uskutočňovať na základe gramatických, lexikálnych, paralingvistických a extralingvistických vzťahov.
Koherencia je treťou vlastnosťou, ktorej podstatou je tématická spojitosť textu. Jeho
štruktúra pozostáva z menších informačných celkov integrovaných do väčších. A práve touto jednotou častí je zabezpečená jeho tretia základná charakteristika.