VNÚTORNÉ GEOLOGICKÉ ČINITELE – ENDOGÉNNE PROCESY
- pôsobia na zemskú kôru zvnútra
- patria sem: tektonické pohyby, vulkanická činnosť a zemetrasenie
Energetické zdroje, ktoré podmieňujú tieto procesy:
- gravitačná energia – spôsobuje, že ľahšie hmoty sa nachádzajú v povrchových častiach a ťažšie v strede Zeme
- geotermálna energia – vystupuje k zemskému povrchu vo forme tepelného roztoku
- rozpad rádioaktívnych prvkov – uvoľňuje sa pri ňom tepelná energia
- diferenčné procesy – pri vzniku nových látok s odlišným chemickým zložením dochádza ku zmenám hustoty a objemu hornín, čo vedie k nestabilite a tektonickým pohybom
TEKTONICKÉ POHYBY:
- môžu byť:
Pevninotvorné pohyby (epeirogenetické) – prejavujú sa pomalými dlhodobými zdvihmi a poklesmi veľkých častí zemskej kôry.
Klesanie povrchu napr. pobrežie Dalmácie, Holandska, Belgicka,...
Zdvíhanie pevnín napr. brehy Škótska, Sicílie,...
- vertikálne sú ovplyvňované zmenami na zemskom povrchu – odľahčovanie horských oblastí eróziou a roztopením ľadovca, zaťažovanie zemských krýh sedimentmi, sopečnými hmotami a podobne
Horotvorné pohyby (orogenetické) – sú relatívne rýchlejšie, s následnými deformáciami zemskej kúry (vznik zlomov, vrás, príkrovov). Prejavujú sa v určitých oblastiach na povrchu v časovo obmedzených obdobiach a vznikajú pri nich horské pásma: vrásové, vrásovo – zlomové a kryhové
VRÁSOVÉ POHORIA
Základné tektonické poruchy – vrásy predstavujú formu deformácie bez zlomov, čiže vlnovité prehnutie vrstiev, skladajú sa z časti vyklenutej nahor – antiklinály (sedla) a z časti prehnutej nadol – synklinály (koryta) a z ramien spájajúcich vrcholy koryta a sedla.
Prešmyky – zlomové poruchy vrstiev
Rozpoznávame: vrásové prešmyky – vznikajú z prevrátených vrás postupným vyvlečením
kryhové prešmyky – vznikajú pozdĺž zlomu zdvihom a nasunutím jednej kryhy na druhú
Vrásové príkrovy – vznikajú presunutím vrstiev na veľkú vzdialenosť, resp. ich nasunutím na okolité horniny.
Vrásové pohoria: Alpy, Karpaty
KRYHOVÉ POHORIA
Pevné horniny pri vrásnení praskajú, vznikajú v nich pukliny a zlomy, vznikajú kryhy. Ak pôsobia sily v smere gravitácie, kolmo – vertikálne na zemský povrch, časti zemskej kôry sa pri nich vyzdvihujú alebo klesajú.
Vznikajú poruchy: ohyb, pokles a zlom. Vznikajú priekopové prepadliny, hráste a kryhové pohoria. Opakovaním viacerých zlomov vedľa seba vniká sústava stupňovitých zlomov, ktoré vytvárajú poklesové pásmo. Kombináciou stupňovitých zlomov vznikajú priekopové prepadliny (Východoafrická priekopová prepadlina, Turčianska kotlina, Žiarska kotlina). Opakom priekopových prepadlín sú hráste – vznikajú pri zlomových poruchách, keď stredná kryha zostáva najvyššie (Malé Karpaty, Tríbeč, Branisko).
SOPEČNÁ ČINNOSŤ:
- vulkanizmus je súhrn javov a procesov súvisiacich s výstupom magmy – lávy na zemský povrch. Podstatou vulkanizmu je prenos hmoty a energie zo zemského vnútra. Miesto, na ktorom preniká láva na povrch je sopka. Tavenina sa dostáva k zemskému povrchu sopečným komínom – sopúchom, ktorý je spojený prívodovými kanálmi s magmatickým ohniskom (krbom) a na povrchu vyúsťuje kráterom. Láva vytekajúca z krátera vytvára lávové prúdy. Pri spájaní lávových prúdov a ich rozlievaní do šírky vzniká lávový príkrov. Pri explózii býva kráter rozmetaný, spodná časť poklesne a na vrchole sa vytvorí veľká centrálna depresia – kaldera
Podľa toho, aký materiál baduje na Zemi sopečné teleso, rozoznávame 3 základné druhy sopiek: lávové (efuzívne), tufové (explozívne) a zmiešané (stratovulkány)
Kyslá láva, ktorá je viskózna, rýchlo chladne a ťažšie sa rozteká, vytvára sopečné kopy, homole (Slanské a Štiavnické vrchy). Ak je láva veľmi hustá, je vytlačená vo forme sopečnej ihly (sopka Mt. Pelée na ostrove Martinique v Karibskom mori, u nás Szaboova skala).
Sopečná činnosť sa prejavuje nielen sopečnými výbuchmi, ale aj výronmi plynov a pár, horúcimi minerálnymi prameňmi a gejzírmi v okolí sopiek.
Vulkanické oblasti sa koncentrujú do miest, ktoré sa nachádzajú v pohyblivých častiach zemskej kôry na okraji litosferických dosiek.
ZEMETRASENIE:
Krátkodobé otrasy vznikajúce pod zemským povrchom. Spôsobujú ich napätia v zemskej kôre, ktoré sa náhle uvoľňujú. Oblasť vzniku zemetrasenia sa nazýva hypocentrum – ohnisko zemetrasenia. Miesto na zemskom povrchu najbližšie k hypocentru a s najväčšími otrasmi je epicentrum. Väčšinu zemetrasenia tvoria tektonické zemetrasenia, sopečné zemetrasenia, ktoré sú viazané na oblasti činných sopiek. Zriedkavé sú závalové zemetrasenia podmienené zrútením stropov jaskýň, banskými závalmi – majú lokálny rozsah.
Silu zemetrasenia možno charakterizovať 2 spôsobmi: 1.intenzitou na zemskom povrchu (vyjadruje sa pomocou 12 stupňovej škály MCS), alebo 2.na základe uvoľnenej energie (Richterová stupnica).