Tido J. Gašpar, vlastným menom Jozef Gašpar, známy ako spisovateľ, novinár a politik, narodil sa 7.marca 1893 v malej dedinke Rakovo. Pochádzal z rodiny hospodárskeho správcu na Starinách v Turci. Ľudovú školu vychodil vo svojom rodisku. Jeho ďalšie štúdiá viedli na meštiansku školu a na obchodnú akadémiu v Martine, ktorú však nedokončil. Mesiac pred maturitou sa zmenili rodinné pomery (otec musel opustiť veľkostatok, pretože nevedel po maďarsky). V mladom Tidovi sa prebudila odvážna a dobrodružná krv, ktorá rozhodla o tom, že odišiel k rakúsko-uhorskému jadranskému námorníctvu. Svoju niekoľkoročnú námornícku púť začal 1. marca 1911 v Pule a zavŕšil ju ešte počas vojny službou na ministerstve námorníctva vo Viedni. Tu sa zoznámil i so svojou neskoršou manželkou Adou a vďaka nej prišiel aj k zvláštnemu menu – Tido. Spomína sa, že sa veľmi rád vychvaľoval svojou pravou viedenskou nemčinou a namiesto „a“ všade vyslovoval „o“. Jeho milá po zistení jeho národnosti s iróniou sa mu vysmievala : Ty „do“ – z čoho vzniklo Tido. Po roku 1918 vystriedal viaceré úradnícke miesta v Martine a v Bratislave. V rokoch 1941-45 bol šéfom klérofašistického Úradu propagandy, roku 1945 bol zatknutý a potom odsúdený Národným súdom na doživotie za napomáhanie klérofašistického režimu. Po viacerých zamietnutých žiadostiach odôvodňovaných zdravotnými problémami, ktoré neúnavne formulovala a posielala do pražskej prezidentskej kancelárie manželka, mu roku 1962 udelili amnestiu a v roku 1963 bol prepustený. Paradoxom je, že Tido J. Gašpar sa narodil s pupočnou šnúrou okolo krku a babica vtedy vykríkla: toho obesia – nakoniec tomu unikol o vlások. Po prepustení nastala pre neho nedobrá situácia, pretože dostával len 230 Kčs starobného, čo sa však neskôr zvýšilo na základe udelenia tvorivého štipendia na 500 a neskôr na 1250 Kčs. Celý život sa snažil pomáhať národu svojou literárnou tvorbou a
publicistickou činnosťou. Vydával zbierky noviel, redigoval časopisy a knižné edície, publikoval prózy, fejtóny, eseje... Svoj život dožil 10. mája 1972 v Nových Zámkoch.
Popri svojej úradníckej funkcii sa venoval i viacerým iným činnostiam, ako napríklad dramaturgii v SND v Bratislave, alebo funkcii pokladníka Spolku slovenských spisovateľov, v ktorom sa združovali i výtvarníci a hudobní skladatelia. Tido J. Gašpar bol počas celého svojho života aktívnym tvorcom aj organizátorom slovenského kultúrneho a spoločenského života.
Do literatúry vstúpil článkami a krátkymi prózami. Sú to hlavne zbierky noviel o láske a sklamaní, ilúzii a dezilúzii. Takouto zbierkou noviel je dielo vydané v roku 1920 s názvom Hana a iné novely. Druhou zbierkou krátkych próz je Deputácia mŕtvych (1922), v ktorej prevládajú zážitky z námorníckych rokov. Z ďalších by som spomenula Karambol (1925), Buvi-buvi (1925), ďalej zbierku noviel Pri kráľovej studni (1929) a Červený koráb (1931). V roku 1933 vyšli Námorníci a v roku 1935 dielo V cudzine a iné rozprávky a mnohé ďalšie.
Tak, ako k Tidovi neodmysliteľne patril biely kvet na klope saka, tak mu nechýbal šarm, ani vybrané chovanie a mal všetky predpoklady na to, aby sa stal magistrom elegancie slovenských spisovateľov. Vedel zabávať spoločnosť, dvoriť ženám, spievať,...Jednoducho s jeho menom sú poprepájané samé superlatívy. Jeho súčasníci ho častovali prívlastkami ako rytier, gentleman, grand, galantný a rozšafný sveták s citlivou dušou,...
Tido J. Gašpar, nazývaný aj „otcom“ medzivojnovej bratislavskej umeleckej bohémy, ktorá žila legendárnym, závideniahodným veselým a plodným životom, stretával sa so svojimi priateľmi v rôznych kaviarňach a vinárňach, kde sa nielen zabával, ale predovšetkým písal a vymýšľal stále nové a nové príbehy. Netajil sa ani tým, že pri takýchto stretnutiach veľmi nerád odolával dobrému vínu, ktorého bol veľkým znalcom a veľkým priateľom.
Hovorí sa, že za večer dokázal vypiť aj šesť litrov vína, čo nie je málo. Bezchybne ovládal umenie piť a nikdy sa neopíjal. Zaujímavosťou ale je, že po prvý krát sa opil už ako šesťročný, vďaka starému deputátnikovi z veľkostatku, ktorý sa potom jeho otcovi ospravedlňoval týmto spôsobom: „Beda tomu Slovákovi, ktorý sa zavčasu nenaučí piť, lebo veď triezvo tento všivavý život aj tak neznesie.“
Tido vo svojej tvorbe veľmi rád využíval autobiografické motívy. Jeho bohémsky život sa na jeho tvorbe prejavil hlavne citovými konfliktmi, osudmi žien, úradníckymi, rodinnými a inými konfliktmi.
Tematicky môžeme u Gašpara vyčleniť tri skupiny textov: dekadentno-hedonistické, nacionálno-patriarchálne a námorno-vojnové. Cieľom mojej práce je priblížiť práve témy z námorníckeho prostredia, ktoré spisovateľ opísal okrem iného i v zbierke noviel Námorníci, z roku 1933, za ktorú bol v roku 1935 vyznamenaný štátnou literárnou cenou. Autor knihu uvádzal slovami: „Tieto roztratené príbehy z mora pýtali sa oddávna jaksi do kopy...“ Kniha sa neskôr stala i samostatným zväzkom Zobraných spisov T. J. Gašpara vydaných Maticou slovenskou v rokoch 1943 – 1944 (I. Dávne histórie, II. Rozprávky o láske, III. Námorníci).
V samotnom diele okrem dvoch výnimiek (Námorníci, Čin kadeta Periča) ide o súborné vydanie príhod z mora: Ignotus z ponorky (pod názvom Balada), Srdcová pravota (Srdcová pravota Janka Holuba), Milenec vetrov (Môj vykupiteľ), a Adam Čupaj a božia ruka už predtým vyšli v Deputácii mŕtvych, Dvaja Orli v knihe Pri kráľovej studni, Červený koráb a Matróz Sachsfeld v Červenom korábe.
Námornícke novely priniesli do slovenskej medzivojnovej prózy viacej kladov. Je to predovšetkým exotická tematika a prostredie cudzie obyčajnému slovenskému ľudu. Motív cudziny odvracal
poprevratovú generáciu od tradičnej dediny. Autor priniesol typy vášnivých hrdinov, milencov mora, slobody a krásnych žien. Čitateľa priťahujú nielen atraktívne príbehy, ale aj erotické podtóny, ktoré boli na vtedajšie slovenské pomery až prismelé.
Tieto novely zlučujú i prostredie exotické s „problémami srdca“ a s „problémami národnými“. „Národné“ je tu predstavené zvyčajne v podobe námorníka/vojaka, ktorý je väčšinou stavaný ako pasívna obeť, ktorá rastúce napätie a úzkostnú situáciu rieši afektívnym činom – vraždou (Srdcová pravota Janka Holuba, Adam Čupaj a božia ruka).
O krutosti osudu voči hrdinom svedčí aj novela Ignotus z ponorky. Trestanie buričstva, nespokojnosti a tvrdohlavosti sa nevyhne ani Mariusovi Piccolimu (hlavná postava tejto novely), ktorý bol talianskym vlastencom a veliteľom ponorky. Odhodlane bojoval za oslobodenie svojej vlasti. Po nevydarenej akcii ho však čaká smrť. Paradoxom ale je, že katom ho nevedomky vydá jeho snúbenica. I kadet Perič (Čin kadeta Periča), ktorý v sebe dlho dusí vzdor a nenávisť, ktorú nakoniec prejaví svojským spôsobom (vyvesením špinavej handry namiesto vlajky), je za svoju odvahu potrestaný. O to pokojnejšie ale odpykáva svoj trest. Adam Čupaj (Adam čupaj a božia ruka) takisto dlho znášal ponižovanie a potupu. Dovtedy bol trpiteľom, dokiaľ nemusel brániť svoju hrdosť nielen mužnú, ale i národnú. Adam Čupaj je postavou, ktorú autor musel poznať z vlastnej skúsenosti. Je to pomerne jednoduchá postava obyčajného slovenského skromného človeka, ktorý toho k životu veľa nepotrebuje, je uzavretý do seba a aj napriek tomu je terčom výsmechu ostatných. Je symbolom pasivity a poddajnosti. Čaká však na vhodnú chvíľu a príležitosť, a v závere vychádza ako víťaz.
Gašparove postavy málokedy víťazia. Aj napriek tomu je obdivuhodná ich dobrodružnosť, tvrdohlavosť a nepopierateľne i
odvaha, s ktorou bojujú proti svojim starostiam, vášniam a ťažkostiam. Kritika Gašparovi však vyčíta neschopnosť vytvoriť rozličné typy postáv. Jeho hrdinovia sú vraj nerozoznateľní a jednotvárni.
Väčšina Gašparových poviedok je vystavaná na princípe rozporu medzi ideálom a realitou, na rozhraní túžob a ich zmarenia. A väčšina noviel končí motívom straty: smrťou, rozchodom, dezilúziou. Hrdinovia sú však odhodlaní, smelí, nevzdávajúca sa svojej idey a lásky, za ktoré neraz položia i svoj život. Recenzent Igor Hamaliar o Gašparových postavách hovorí: „Sú nejasné, neurčité, často nepochopiteľné. Akýsi chorobní ľudia záporu, ktorí sú vždy tak dekadentní, že nikdy a nijako sa nemôžu dostať ku kladnému činu.“ Andrej Mráz zase zdôrazňuje „dvojpólovosť medzi snom a realitou“. Nálady deziluzionizmu, fatalizmu a tragických pádov sú prítomné vo veľkej miere vo všetkých Gašparových knihách. Gašparovi hrdinovia akoby neboli z tohto sveta, akoby okrem lásky, jej radostí i bolestí, jej rozkoší a trpkých sklamaní nepoznali nič iné. Vlastne nič iné ich totiž nezaujíma, nič iné nepoznajú a ani poznať nechcú. Žena a láska sú síce stredobodom postáv, no každý príjemný zážitok a rozkoš so sebou prináša bolesť, smútok, precitnutie. Lepšie je teda zostávať pri snoch a túžbach, pretože inak nás čaká len sklamanie a smútok, ba dokonca niekedy i smrť, ako to bolo v prípade admirála v novele Koniec granda.