V tvorbe Tida J. Gašpara čitateľ pozoruje, že nie je až takým bezstarostným pôžitkárom a vychutnávačom života, ako by sa zdalo. Ba naopak, v jeho tvorbe cítiť skôr pesimistickú ladenosť ako optimizmus. Preto staršia kritika nemohla takémuto druhu literatúry prísť na chuť. V období snáh o vybudovanie nového štátu a nadšení z oslobodenia sa diela smútku a beznádeje len veľmi ťažko akceptovali. Samozrejme ale od mladého spisovateľa, na ktorom vojna zanechala nedôverčivosť,
sklamanie a dezilúziu sa ťažko dali čakať myšlienky, ktoré by spoločnosť žijúca v danej dobe chápala pozitívne a povzbudzujúco. Rozvrat spoločenského života a túžba po oddychu dáva prednosť zdôrazneniu prvkov iluzívnych a rozvoju fantázie, ako vymedzeniu faktov.
Aj takáto situácia možno podnietila autora, aby začiahol aj do tém iného rázu, nie vlasteneckých a prispôsobujúcich sa spoločenskej situácii. Túžba po slobodnom živote, plnom nových a nových očakávaní, sa prejavila hlavne v diele Námorníci. V istom zmysle je námorník niečo ako symbol samostatnosti a hlavne slobody. Aj keď treba pripustiť, že námorníkovi sa otvárajú stále nové a nové brány sveta a stále nové a nové možnosti, vysnívané krajiny a kultúry, ale vždy to dosahuje tvrdou fyzickou drinou a prácou na palubách lodí. Nikdy nemá nič zadarmo. Nie inak to bolo i v reálnom živote Tida J. Gašpara, ktorý celých sedem rokov spoznával krásy Zeme, ale okúsil i tvrdú prácu a vojnové hrôzy.
Pozoruhodné je, že autora nezaujímajú vzorové postavy slovenského ľudu žijúceho na dedine. Zaoberá sa postavami konajúcimi podobne, ako on sám. Žijúcimi bohémskym životom, vychutnávajúcimi si krásy života, lásku, vášeň,... Láska u Gašpara zostáva vždy „nedopovedaná, nevysvetlená a nedokončená“ (Tamtiež, s.34). Láska je iba predpokladom nevyhnutného „nešťastia“. V tvorbe Tida J. Gašpara „žena je agresívna, muž citlivý“ (Praz, M.: Zmysly, smierc i diabel...,s.257). Častá je postava neľútostnej krásky, typ ženy-vampa, pri ktorej muž sa stáva slabým, citlivým a zraniteľným , ako to bolo v prípade Janka Holuba (Srdcová pravota). Žena rozdáva bolesť, ktorú muž prijíma a zostáva mu iba ilúzia, snenie o žene. Pre ženu sú muži iba nehraditeľnou hračkou.
E. B. Lukáč zaraďuje Gašpara medzi najlepších slovenských novelistov a spolu s Vajanským ho vyhlasuje za básnika hudby,
farby a vône. Kritici v súvise s T. J. Gašparom hovoria o „čarovnom svete detskej fantastičnosti..., ktorý sa rozohrieva v líčení všetkými farbami a má pôvab v citovej a predstavovanej nesfalšovanosti“. Tieto črty z detstva majú byť, tak ako ostatné autorove novely, „útekom pred rozrevanou prítomnosťou, náhradou čohosi, čo tak strašne človek potrebuje...“ (DRUG,Š.: Námorníci, s.241)ä
Autor preukázal i svoj zmysel pre skratku a charakterové vykreslenie postáv. Nezaoberá sa podrobným vonkajším opisom. Sústreďuje sa na vnútorný svet, vlastnosti, záujmy, a nepriamo naznačuje skutočný charakter postavy. Ako príklad uvediem úryvok z novely Milenec vetrov: „Félix Singer bol mladý, pekný, a k tomu ešte i bohatý, na nešťastie, lebo jeho bohatstvo mu bolo olejom na oheň bludárskych túžob. Bol z neho večný tulák. Jeho víchrové oči len do diaľok hľadievali zamilovane a rád naslúchal vábivú pieseň vetrov...“. (Gašpar, T., J.: Námorníci, s.54)
O obraznosti Gašparovho jazyka svedčia najmä secesné obrazy prírody a zobrazenia ženy, časté motívy vtákov, bielych kvetov a šiat: „Najviac na teba som myslel všade a vždy na krásnom, belasom mori. Pripomínalo mi lesk tvojich očí. Strapkavé, bavlnové vlny zase tvoje belavé kučery...“ (GAŠPAR, T.: Námorníci, s.95).
Nie je to len obraznosť, ktorá je príznačná pre tvorbu Tida J. Gašpara. V súvislosti s jeho tvorbou treba spomenúť i lyrizáciu. V Námorníkoch sa síce čitateľ dozvedá o príbehoch jednotlivých ľudí, o množstvách vypätých situácií, konfliktov a zrážok medzi týmito ľuďmi. Na takejto pomerne malej ploche sa tieto situácie podarí zachytiť málokomu. Po prečítaní príbehu si čitateľ uvedomí, že samotný dej je úplne stručný a jednoduchý. Dá sa teda hovoriť o dejovej striedmosti Gašparovej tvorby. Autor epizodické zložky minimalizuje. Jeho záľuba v ozdobnom vyjadrovaní sa prejavila v detailnosti a kvetnatosti textu. Autor
na svoj zámer nepotrebuje toľko úplných faktov a čitateľ sa až po dlhšom kľučkovaní medzi nimi dozvedá ďalšie súvislosti týkajúce sa deja. „Gašparov spôsob písania je u nás rozhodne nóvum. Nebojí sa témy, ktorá sa človeku zdá byť cele každodennou, chatrnou maličkosťou a rozvedie ju s takou výrazovou bravúrnosťou a s takými dekoráciami rečovými a myšlienkovými, že sa to zdá byť už ani nie prózou, ale básňou...“ (DRUG, Š.: Námorníci, s.233)
V závere by som spomenula spojenie Gašparovej prózy s pojmom „skleníková dekadencia“, ktorú takto pomenoval Michal Habaj. Zdôrazňuje, že okrem momentu dekadencie, čo chápeme ako prínos do slovenskej literatúry, je dôležitá i „skleníková povaha“ jeho tvorby, spočívajúca v „presádzaní, štepení, šľachtení a kultivovaní odrôd iného ako domáceho literárno-kultúrno-spoločenského pôvodu.“ (Habaj, M.: Tido J. Gašpar, s.204)
„Siedmy marec...v mojom prípade nevydal veľkú osobnosť, ale vydal nevšedného poškodenca, ktorý stroskotal na smelej púti za krásou života.“ Toto sú slová samotného autora, ktorého vyjadrenie o sebe samom je podľa mňa veľmi skromné. Človek, ktorého som doposiaľ poznala len podľa mena, na mňa veľmi zapôsobil nielen svojou tvorbou ale i odvahou a chuťou aj po osemnástich rokoch väzenia začať žiť odznova, naplno a hlavne s optimizmom a vierou v lepšiu budúcnosť.