Tak sa to malo stať. Už názov nám predpovedá niečo z osudovosti, s akou bude autor pracovať. Akoby to bola ruka toho z hora, ktorá riadi svet, a najmä konanie postáv v Horváthových novelách. Téma, ktorú si zvolil, nie je vo vývine slovenskej prózy nová, ale u Ivana Horvátha sa s ňou stretávame po prvýkrát. Už v jeho novele Strieborný prach sa stretávame s konfliktom rodič – dieťa, ktoré autor podrobuje drobnohľadu a následnému riešeniu, neraz osudovému a tragickému, ale tu boli zobrazované entity – otec – syn, vzťah otca so synom.
OBSAH : PETER ODÍDE
Mária si vzala za muža Rudolfa Polesného – riaditeľa istej fabriky. Ivan Horváth zámerne neurčuje presné pracovné zaradenie a zameranie, lebo to nepovažoval za potrebné, čo je typickým znakom v celej jeho spisovateľskej tvorbe. Ich manželstvo bolo dlho bezdetné, až kým sa im úplnou náhodou nedostal do rúk 1-ročný Peter, ktorého im priniesol jeho otec Raven s vysvetlením, že jeho rodina odchádza žiť do Kanady a Peter je ešte príliš malý, aby vydržal takú ďalekú cestu. Bolo to odovzdanie dieťaťa do rúk úplne cudziemu človeku, bez bližšieho vysvetlenia a bez adopcie. Po načrtnutí vzťahov sa primárny príbeh začína v Petrových 17-tich rokoch. Rodina fungovala len na báze biologického zabezpečenia – manželstvo Rudolfa s Máriou bolo iba „na papieri“, Rudolf svojho syna nemal rád, lebo ho sklamal. Peter bol zlým dieťaťom, neposlušným, neučil sa v škole, strednú školu si ani nedokončil, lebo ho zo všetkých vyhodili. Bol nesamostatný, nikdy nevydržal robiť jednu vec dlho a preto ani nevydržal v zamestnaní u svojho otca. Zmena nastáva, keď prichádza jeho brat z Kanady a Peter s ním chce odísť do Kanady za vlastnou rodinou. Mária prežíva ťažké obdobie, lebo nechce Petra stratiť. On chce však odísť a nikto mu v tom nezabráni. Mária prekonáva samú seba, ale len navonok. Necháva rozhodnutie na ňom, no keď cestujú na letisko, stane sa havária a Peter zomiera v náručí svojej ťažko ranenej matky.
V novele Peter odíde predstavuje ženu – matku. Je to však úplne iný pohľad na tento rodiaci sa a prežívajúci vzťah, ako k tomu pristupovali autori Július Barč – Ivan (Matka) a Ivan Stodola (Bačova žena). Aj tu sa žena – ktorá si hovorí matka obetuje pre svojho syna, ale je to skutočne obeta? Je to tá pravá materinská láska, ktorá miluje, ale zároveň ponecháva voľnosť tomu druhému? Skutočnou obetou je prijať rozhodnutie dieťaťa, dať mu slobodu a zmieriť sa s tým, že je to samostatný človek, ktorý nie je len hračkou a bábkou v rukách svojho majiteľa. Nie je táto láska, ktorú prežíva protagonistka len sebaklamom, náhradou samoty, ktorú tak imanentne pociťuje? Na problém je potrebné nazerať od jeho zrodu. Žena má v spoločnosti prednostné poslanie – byť matkou. Pre vytvorenie vhodného živného prostredia sa očakáva, že to vyrieši manželstvo. Áno, manželstvo Márie a Rudolfa by možno bolo šťastné, keby sa v ňom vyskytol ten zjednocujúci prvok, ktorý robí rodinu úplnou, a t. j. dieťa. Mária však vlastné dieťa nemohla mať a tu nastáva prvotný konflikt nie len jej manželstva, ale završuje sa tým i jej životný osud a osud jej „syna“ Petra, ako sa neskôr dozvedáme.
Problém, ktorý sa tiahne celou líniou novely a tvorí jej jadro, je problémom matky, ktorá iba chce byť matkou, tou skutočnou, ženou ktorá dieťa porodí, vychováva ho a hľadá v ňom črty svoje alebo svojho manžela. V novele Peter odíde sa však Mária iba chce stať touto skutočnou matkou, lebo Peter je dar cudzieho človeka, „vec“, ktorá prešla z jedných rúk do druhých. Vec, ktorá sa mala stať „darom z nebies“, ale namiesto toho sa stala ukojením túžby po spoločnosti, túžby po náprave už vyhasnutého manželského vzťahu, opustením samoty, v ktorej sa protagonistka nachádzala, ba až chorobnou modlou, ktorej prispôsobovala svoje konania a nedokázala racionálne uvažovať. Peter a jeho vzťah k rodičom nebol tým hybným medzníkom v novele. Autor nerieši tohto hrdinu, iba ich načrtáva. Všetku svoju pozornosť obracia na postavu Márie a jej prekonávaniu samej seba, jej hľadaniu pravdy, jej vlastnému skúmaniu a chápaniu seba samej. Novela je o „probléme ženy“, ako to vysvetľuje aj Karol Rosenbaum vo svojej štúdii Podobizeň Ivana Horvátha. Jej túžba po osobnom ľudskom šťastí vznikla už niekde v dievčenských rokoch. Zrodila sa „za mesačných nocí sarmatských“, ktoré boli akýmsi vybájeným románom, nereálnym svetom, v ktorý verila. Prelína sa tu tvrdá prítomnosť, pred ktorou zatvára oči, so snom, ktorý je v celej novele zostručnený na jednu charakteristiku „mesačné noci sarmatské“. K nim sa utieka v čase svojej najväčšej trýzne, najbolestnejšieho smútku nad svojim osudom. Jedným z nosných motívov je Máriin pocit osamotenia, sebaľútosti, pocit sebaobety a vnútorný boj, ktorý podstupuje. I ona prechádza istou transformáciou, ktorá však nie je taká markantná a jednoznačná. Spočiatku stojí na jednej rovnej pomyselnej línii bez najmenšieho pohybu. Vytvára si vôkol seba hrádzu, ktorá má odstrašiť všetky myšlienky svedomia. Táto hrádza už však nie je taká nepreniknuteľná v dvoch momentoch:
- oznámenie „riaditeľa Polesného o príchode Petrovho brata z Ameriky
- samotný príchod a priebeh návštevy Petrovho brata Michala.
V novela vystupuje niekoľko momentov, ktoré ju tvoria:
- Peter je možno len náhradou za nevyplnenú lásku, ktorá sa nestihla ani zrodiť a už bola zavrhnutá medzi Máriou a Ravenom (Petrovým otcom).
- odchod z domu je pre Petra ako možnosť odtrhnúť sa z pút a vzlietnuť.
- Peter iba raz ostro vystupuje ako hlavný prvok, keď vyslovuje, že v tom dusnom prostredí trpí. To je jediný krát, kedy sa naplno ukazuje, čo cíti on, kedy on dostáva to hlavné slovo.
-autor nerieši pohnútky, nestvárňuje ani sa nepozastavuje nad vytvorením živnej pôdy pre príbeh. nevysvetľuje, v akým životom žili Petrovi biologickí rodičia, ani ako prežívali odchod do Kanady bez svojho syna.
Keď nebojovala maria s mužom, a bojovala s vlastným synom, aj muž ako spojenec jej bol dobrý.
Ján je postavou, ktorá vyznieva veľmi kladne, rozhodne a cieľavedome. Odchádza dobrovoľne (aby ukázal svoje hrdinstvo) z Francúzska do Španielska, aby tam bojoval za pravdu a vyššie spravodlivé ciele. Odchádza s ním aj jeho priateľka Jana, dcéra vysokého úradníka. Ján je natoľko sebavedomý, že si myslí, že Jana odchádza s ním preto, lebo ju dokázal presvedčiť o svojich politických náhľadoch, no Jana s ním odchádza z jediného dôvodu – lebo ho miluje. Ich vzťah už od začiatku nie je úprimný. Možno si to Ján ani neuvedomoval, ale Jana mu pomáhala prekonávať jeho strach, no keď si to uvedomil, začal valiť všetku vinu, ktorá sa mu stala na Janu. Nechcel si pripustiť, že je obyčajným zbabelcom a darebákom, a začal Janu nenávidieť. Pomaly, ale isto stratil v sebe nielen svoje pevné presvedčenie, že chce bojovať, opantal ho strach, ale dokonca stratil akékoľvek morálne medzníky a stal sa sebcom, ktorý namyslí na iných. Aj potom, ako je prinútený vrátiť sa pre Janu do Španielska, kde ju nechal, nerobí to z vlastného presvedčenia, ale zo strachu pred hnevom Janinho otca. Na hraniciach zomiera rukou pohraničných vojakov a zachránená Jana sa nikdy nedozvedá okolnosti okolo jeho „úteku“ a smrti. V jej očiach ostáva stále hrdinom – Veľkým človekom, ktorý oddane bojoval za svoje ideály. Novela má veľmi príznačný názov – Očami milenky. Autor tým chce zdôrazniť „pomýlené“ zmýšľanie Jany, ktorú viedla za Jánom bezhraničná láska. Jeho zrada je o to väčšia, o čo je jej láska pevnejšia a hlbšia. Jej pohľad naňho je čistý i po jeho smrti a „očami milenky“ ostáva Veľkým človekom aj po jeho smrti. Ako kompenzácia pravdy a spravodlivého a reálneho videnia je postava novinára, ktorý vie o celej pravde, ktorý si nad Jánovým hrobom odvracia hlavu a vyjadruje svoj nesúhlas a pohŕdanie, ale nevykonáva nič, aby Jane otvoril oči (a asi by sa mu to sni nepodarilo), len pôsobí pred čitateľom ako akási postava, ktorá vie o pravde.
Táto Horváthova novela bola napísaná v čase rastúceho fašizmu. Mala byť upozornením všetkým, ktorým hrozilo, že pôjdu Jánovou cestou. Jeho novela stojí na strane tých, ktorí chceli bojovať za pravdu a spravodlivosť, pričom zradu týchto ideálov stavia do kritického svetla.
Ivan Horváth vytvoril vo svojich psychologických novelách také typy postáv a najmä také zápletky a riešenia, že ukázal akýsi nový odtieň písania v slovenskej literatúre. Nevytvoril matku, milujúcu svoje dieťa a bez uvažovania sa obetujúcu zaň, ale vytvoril ženu – matku, pre ktorú bolo jej nevlastné dieťa iba prostriedkom na vzburu proti svetu, osudu, životu. Nevytvoril typický vzťah silného muža a krehkej ženy, ktorí by boli vo svojich svedomiach čistí, ale vytvoril muža – slabocha, ktorý bol taký bezohľadný, že zneužil lásku svojej vyvolenej, aby sa cítil aspoň naoko silným a jeho láska je len zámienkou, ako sa stať hrdinom v očiach druhých ľudí. A v poslednej novele poukázal na svet, ktorý neverí v pravdu, ani ju nechce hľadať, a postavu Jána Gabriela, ktorý mi až nápadne pripomenul Jožka Púčika od Ivana Stodolu. Autor však nenapodobňuje mechanicky túto predlohu, ale vytvára jej nové oživenie. V čase jej vzniku vzniká otázka, či autor nereagoval na aktuálnu situáciu v spoločnosti, lebo novela vznikla v čase klérofašizmu, no i napriek tomu, že tu vystupujú konzervatívci a radikáli, má veľmi málo spoločné s konkrétnym politickým zápasom a dobou. Autorovým zámerom bolo poukázať na amorálne správanie v spoločnosti - zneužitie človeka, ku ktorému sa odhodlali politici.
Všetky tri novely sa končia tragicky – smrťou hlavných postáv. Peter hynie v náručí ťažko ranenej Márie. Nesplní sa mu túžba po odchode za vlastným otcom a vlastným životom. Ján zomiera, nedožije sa stretnutia s Máriou a v jej očiach sa stáva hrdinom, i keď ju zradil a zapredal za ticho a pohodlie v nemocničnej izbe. Ján Gabriel zomiera guľkou revolucionára a už nestihne protestovať, že nie je žiadnym hrdinom, za ktorého ho vyhlasujú. Tretia novela je od prvých dvoch odlišná v tom, že popri tragickému záveru nesie prvok grotesknosti, ktorý sa u Horvátha zjavil už v prácach z mladších rokov.
Horváthove psychologické novely predstavujú v jeho tvorbe akési pozastavenie vo vývoji, odklon od próz naplnených experimentálnym hľadaním a vedúcim k expresionistickým tendenciám, ale naopak znamená príklon k psychologizujúcemu realizmu.