Zamlčovaná literatúra

Zamlčovaná literatúra

Obdobie od roku 1969 až do roku 1989 nazývame obdobím normalizácie.

Boli zlikvidované všetky reformy vykonané v období národného uvoľnenia. Vládnuca moc zasahovala do kultúry, médií  a do bežného života ľudí. Bola silná cenzúra, uverejnené boli len tie diela, ktoré schvaľovala vláda a funkcionári.

- SOCIALISTICKÝ REALIZMUS

V literatúre sa vytvorili  2 prúdy:

- bola pod prísnym ideologickým dozorom, ale bola štátom podporovaná,

P. Jaroš: Tisícročná včela         D. Dušek: Oči a zrak

D. Mitana :Psie dni                   J. Johanides: Súkromie

J Puškáš: Priznanie

B)    neoficiálna literatúra (zamlčovaná)

- Od 70-tych rokov sa začala formovať tajná, neoficiálna literatúra, zvaná aj samizdatová literatúra. V samizdate sa vydávali diela zakázaných autorov, ktoré nemohli byť vydané v štátnych vydavateľstvách.

          Dominik Tatarka: bol hlavným predstaviteľom samizdatovej literatúry a vedúca osobnosť disidentského hnutia.

Disident –(rozvratník) – žije v štáte, ale nemôže publikovať, „nežiadaní“ (CHARTA 77) disidentského hnutie.

Autor odsúdil okupáciu ČSR vojskami Varšavskej zmluvy – zakázali mu publikovať, bol neustále sledovaný, jeho knihy boli odstránené.

Démon súhlasu – 1. literárna analýza kultu osobnosti a Stalina.

- irónia a satira – podriadenie sa režimu, stali sa figúrkami,

- satirický pamflet, (Bartolomej Boleráz, Valizlosť Mataj),

- všetci so všetkým súhlasia, na verejnosti sa boja povedať pravdu.

- v závere je satira o vládcovi Figurovi,

          Ladislav Mňačko – 1956 – šéfredaktor Kultúrneho života (proti schematizmu a kultu osobnosti).

1968 – emigroval – exilová literatúra, (publikoval v Rakúsku)

Ako chutí moc – publicisticko-karikatúrny román

- ako sa z bývalého revolucionára a partizána stal bezcharakterný politik a karierista,

- ďalšie postavy (fotograf Frank, syn Martin)

- absolútny systém rozhodovania v oblasti politiky, praktiky tajnej polície

Dominik Tatarka - Démon súhlasu – (satirický pamflet) – dej je groteskný, s prvkami čierneho humoru a irónie.

Autor odkrýva chyby a omyly kultu osobnosti. Svoju satiru zameral na spisovateľov a kritikov, ktorí slúžili režimu.

Na verejnosti sa nikto neodvážil povedať pravdu, všetci so všetkým súhlasili, na všetko prikyvovali.

Spisovateľ Bartolomej Boleráz musí vstať z mŕtvych, aby porozprával, prečo spočiatku slúžil režimu, ako sa mýlil a rozhodol sa povedať pravdu.

Boleráz sa zveril Matejovi (v jeho postave sa skrýva literárny kritik) aj ostatným spisovateľom, čo si naozaj myslí o schematickej literatúre.  Všetci s ním súhlasili. Ale keď na zjazde spisovateľov verejne vyslovil svoj názor, Mátaj ho odsúdil a ostatní na verejnosti súhlasili s Matajom.

Keď na druhý deň „hlavný maršal“(predseda zväzu spisovateľov ) hovoril o chybách kultu osobnosti, začali Boleráza oslavovať.

V závere knihy je krátka satira „O vládcovi Figurovi„.

Vládca Figura je despotický vodca, ktorý túži po moci a preto sa obklopí poslušnými figúrkami. Spisovateľ háji obyčajných statočných ľudí.

Ladislav Mňačko – Ako chutí moc

Fotografista Frank spomína v smútočnej sieni na to, akým človekom bol mŕtvy.

Zosnulý bol vysoký funkcionár. Keď sa s ním Frank spoznal,  bol odvážny partizánsky veliteľ. No moc ho zmenila, zdeformovala jeho charakter. Rozhodoval aj o takých veciach, ktorým vôbec neroyumel. (Mňačko poukázal  na deformity totalitného režímu – na absurdný systém rozhodovania v politike, kultúre...)

    Rozviedol sa a oženil sa s mladou sekretárkou. Stratil priateľov, nikomu neveril a zomrel celkom opustený. Jeho syn neprišiel ani na pohreb.

Stratil priateľov, česť, a aj skutočné postavenie.