Dušan Kužel – Lampa
Hlavným protagonistom tejto knihy je štyridsiatnik Ján, ktorý sa po prežití životného zlomu ocitá v hraničnej situácii, ktorá mu kladie nové otázky, stavia ho pred nové problémy. Na zdanlivo výnimočnom, úzkom výseku skutočnosti Kužel vyjadril svoj vzťah k určujúcim životným a ľudským hodnotám, ku ktorým chtiac-nechtiac musela zaujať postoj celá generácia. Ján vyštudoval, oženil sa, začal učiť na dedinskej škole. Všetko bolo v poriadku – pokojné, harmonické. Potom sa však vzbúri, opustí rodinu i školu a odsťahuje sa do lesa, útočiska čistého života. Veci však nie sú také jednoznačné, aké sa na prvý pohľad ukazujú. Román Lampa je vážny, autora zaujímajú radosti, istoty i zmätky jeho súčasníkov, zostáva v ňom však dosť i pre grotesku často často hraničiacu s absurditou.
Kniha začína tým, že je Ján v lese, kde si pripravuje príbytok. Je to len taká chatrč, nič moc. Potom sa v retrospektíve vracia, spomína si na nedávnu minulosť – ako sa sem dostal, spomienky na ženu Katu a pod. K chatrči sa pritúla nejaký strážnik lesa, lebo zbadá oheň. Je však úplne opitý, a hneď zaspí. Jána napadajú všelijaké otázky, napríklad, prečo žije. To sa opýta aj spiaceho strážnika. Potom prídu navštíviť Jána piadimužíci s vílou. Smejú sa ako malé deti. Nevedno, či je to Jánova fantázia, alebo sú skutoční. Strážnik hovorí, že sa s nimi tiež už stretol. Ponúkne ich chlebom s masťou. Ján sa ľuďom vyhýba, potrebuje sa dostať do dediny, lebo sa mu minuli zásoby. Od nejakého starca zoberie prilbu proti včelám, a tak vkráča do dediny. Zájde do svojho bytu. Tu si spomína na to, ako sa dali so ženou dokopy. Chodili spolu, a on jej chcel urobiť radosť, a kúpil jej obrúčku. Každému ju ukazovala. O chvíľu splodili dieťa a vzali sa. Spoznali sa v škole, obidvaja učia. Majú dvoch synov. Igora a Borisa. Ján však vždy miloval Annu – tá chodila s Viktorom. Chodil ju navštevovať na internát, chcel ju pobozkať, napísala mu list na vojnu. Za Jánom prichádzajú vyslanci zo školy – presviedčajú ho, aby sa vrátil, že riaditeľ mu absenciu prepáči. Nechce. Keď však spomenú, že sa Kata lieči práškami, že sa skoro zbláznila, rozhodne sa vrátiť. Doma ho privítajú detská, ženu nájde v posteli. Obidvaja sa tvária, akoby nič, akoby sa nič nebolo stalo. Na druhý deň ide do školy, všetci sa ukradomky na neho pozerajú. Do školy príde inšpektor, dá si zavolať Jána, že čo majú znamenať tie absencie. On mu povie, že ako má žiakom vysvetliť, že majú chrániť naše hory, keď on sám nevie, či by v hore prežil, ako môže rozprávať o tom, čo nezažil na vlastnej koži? Prepečie sa mu to. Keď raz leží pri Kate, pomyslí si, ako veľmi ju ľúbi. Vzápätí sa ho zmocní pocit, že by ju zabil – priložil vankúš na hlavu, čo by sa také stalo? Ľudia by aspoň mali možnosť ukázať svoju ľútosť a pod. Vysmieva sa z toho. Ináč ten piadimužík sa volá Fero, víla Jarka. V texte je mnoho retrospektív, Ján si stále na niečo spomína. Záver je otvorený „Ján musí počkať, kým prejde. No ešte nie je ani na jeho úrovni, a už sa v diaľke ukazuje ďalší. A za ním nákladné auto. A potom osobné. Na ceste sa začína ranný ruch. A Ján už vie, že sa sotva tak skoro dostane dole.“